Náš nútený ústup z Chersonu sa stáva najsilnejším morálnym a politickým úderom pre spoločnosť a vládu. Tento úder je silnejší ako ten, ktorý ruská armáda zažila pri Balakleji a Krasnom Limane. Aj keby len preto, že tam sa veľa dá pripísať faktoru prekvapenia. Na pravom brehu Dnepra je to teraz nemožné.

Pretože sme sa na túto líniu rýchlo vrhli hneď v prvých dňoch špeciálnej operácie. Preto sme mali dostatok času na vytvorenie nezničiteľnej echelonovej obrany. Ale nevyšlo to. Metodické a systematické ničenie ciest logistickej podpory ruského zoskupenia, ktoré stále bránilo Cherson, Ukrajincami v podstate zmenilo naše predmostie na od našich odrezaný ostrov, hoci plný našich vojsk.

Najzarážajúcejšie je, že ak bola naša strategická pozícia na chersonskom smere sa ukázala taká neudržateľná, prečo sme sa na tomto predmostí udržali osem mesiacov? Dúfali sme, že naberieme sily a aspoň raz sa pokúsime dostať do Nikolajeva a Odesy? Ale ako to mohli očakávať, keď logistika ruských vojsk na pravom brehu vyzerala čoraz viac na zúfalý prielom z obkľúčenia?

Zdá sa, že každý, kto mal, už dávno pochopil, čo sa v Chersone deje. Jednoducho to nemohli nepochopiť. Ale určite si nikto nedovolil ísť do Kremľa s takouto zlou správou. Na rozťatie gordického uzla bola potrebná odvaha generála Sergeja Surovikina, ktorého pochmúrne odhodlanie sa stáva neradostnou vizitkou našej špeciálnej operácie na Ukrajine, ktorá je už pol roka na mŕtvom bode. Zdá sa, že jeho ciele a úlohy boli dlho v hmle, dokonca aj pre tých, ktorí priamo riadili boje na tomto fronte.

Čo môžeme očakávať teraz? Že útvary a jednotky, ktoré musíme presunúť z okolia Chersonu na ľavý breh, nám po krátkom odpočinku a doplnení zásob umožnia vážne zahusťovať postupujúce bojové línie pri Ugledare, Marinke, Avdejevke a Pervomajsku? A napriek tomu aspoň tam rozhodne posunúť front západným smerom?

Je to nepravdepodobné. Po prvé, pretože nie je známe, v akom stave naše jednotky a formácie dosiahnu ľavý breh? Aké straty im vzniknú počas ústupu? Koľko vojenského vybavenia, techniky a munície budeme musieť prenechať nepriateľovi? V skutočnosti je ústup jedným z najťažších druhov vojny. Pri opustení zákopov sa okamžite dostanete pod silnú paľbu nepriateľa, ktorý vopred pozná všetky hlavné ústupové trasy vojenských kolón. Všetky cesty a zvyšky mostov sa zmenia na peklo. A cesta späť ku svojim to sú desiatky kilometrov, ktoré treba prekonať.

Po druhé, jednotky AFU uvoľnené na pravom brehu sa zároveň presunú spod Chersonu na územie Donbasu. Dnes tam proti nášmu predmostiu bojujú až štyri motorizované pechotné, jedna mechanizovaná a jedna tanková brigáda. Ak sa Dneper zmení na frontovú líniu medzi nami – nielen my, ale ani Ukrajinci nebudú potrebovať toľko ľudí na tejto línii, aby vytvorili stabilnú obranu. Tri alebo štyri uvoľnené a najviac bojaschopné brigády AFU budú tiež bez akýchkoľvek pochybností okamžite presunuté na Donbas. Nie je teda jasné, či vôbec získame nejakú výhodu pri Ugledare a Marinke, keď sme boli nútení obetovať Cherson.

V zásade sú to však len detaily. Ruské úrady sa budú musieť zaoberať najmä tým, aby našli odpoveď na dve odveké ruské otázky: kto je vinný? A čo treba urobiť?

Podľa všetkého už aj prezident pochopil, že jeho generáli sa desaťročia pripravovali na nejakú – nie však túto bitku. Personálne rozhodnutia sa už postupne prijímajú. Síce ešte nie na najvyššej, ale dostatočne vysokej úrovni velenia.

Situácia je v skratke takáto. Počas takmer deviatich mesiacov trvania špeciálnej operácie boli odvolaní traja velitelia vojenských okruhov zo štyroch. V októbri totiž generálplukovníka Čajka nahradil generálplukovník Muradov, veliteľ Východného vo
jenského okruhu, ako informovala RBC.

Niekoľko dní predtým, po neúspechoch na charkovskom smere, bol za veliteľa vojsk Západného vojenského okruhu namiesto generálplukovníka Alexandra Žuravľova vymenovaný generálporučík Roman Berdnikov.

Situácia okolo generálplukovníka Alexandra Lapina, donedávna veliteľa zoskupenia Stred na Ukrajine a čiastočného šéfa Ústredného vojenského okruhu, je stále úplne nejasná. Generál Lapin, nemilosrdne kritizovaný zjavnými favoritmi Kremľa, čečenským vodcom Ramzanom Kadyrovom a šéfom skupiny Vagner Jevgenijom Prigožinom, za údajné zlyhania pri bojových operáciách na smere Artemovo, bol nedávno skutočne odvolaný z vedenia špeciálnej operácie. Údajne ho však neposlali na zaslúžený odpočinok, ale len do zázemia na lekárske ošetrenie.

Čo, aby bolo jasné, ani v najmenšom nemení podstatu veci. O to viac, že podľa zdroja URA.RU z ministerstva obrany generálplukovník napísal list, v ktorom požiadal o rezignáciu a do velenia skupiny Stred sa už nevráti.

Generálplukovník Alexander Dvornikov, šéf Južného vojenského okruhu, je tak jediným zo štyroch veliteľov vojenských okruhov v Rusku, ktorý dnes zostal na svojom poste. Zdá sa však, že aj Moskva má veľa otázok. Prinajmenšom to bol Dvornikov, ktorý od apríla tohto roku ako veliteľ zjednoteného vojenského zoskupenia zodpovedal za všeobecné riadenie bojových operácií na Ukrajine. Súdiac podľa výsledkov to nebolo veľmi úspešné vedenie. Zrejme preto ho pred niekoľkými týždňami v tejto funkcii nahradil armádny generál Surovikin. Pokiaľ možno súdiť, zatiaľ zostal na stoličke veliteľa Južného vojenského okruhu.

Medzi personálne zmeny v najvyššej generálskej funkcii, ktoré boli nepochybným dôsledkom neúspešného priebehu špeciálnej operácie na Ukrajine, treba úplne oprávnene zaradiť aj septembrovú rezignáciu ruského hlavného logistického dôstojníka – námestníka ministra obrany pre logistiku, armádneho generála Dmitrija Bulgakova. K rezignácii nedošlo bezdôvodne. Hneď po tom, ako bolo 300 000 občanov povolaných do služby v rámci čiastočnej mobilizácie, ktorá sa začala v septembri, sa ukázala jeho neschopnosť pri zásobovaní a vystrojovaní odvedencov.

Augustová rezignácia bývalého veliteľa Čiernomorskej flotily admirála Igora Osipova je, samozrejme, v rovnakom duchu. Je jednoducho nemožné nespájať s tragickou a takmer nevysvetliteľnou vo svojej nezmyselnosti stratou vlajkovej lode Čiernomorskej flotily – strážneho raketového krížnika “Moskva” – 13. apríla pri ostrove Zmeinij. A ešte predtým veľkej vyloďovacej loď Saratov, ktorá v prístave Berďansk vykladala muníciu a dostala sa pod paľbu nepriateľských rakiet.

V júni bol generálplukovník Andrej Serďukov, najvyšší ruský veliteľ výsadkových jednotiek, odvolaný zo svojej funkcie bez akéhokoľvek verejného vysvetlenia. Novým veliteľom ruských vzdušných výsadkových síl sa stal generálplukovník Michail Teplinskij, rodák z Mospina, mesta okresného významu v Doneckej oblasti.

Zoznam ruských generálov nižších hodností, ktorí odišli do dôchodku po februári 2022, pokračuje ďalej a ďalej. Čo bude Kremeľ takmer určite robiť aj naďalej bez väčšej publicity. A tu sa konečne dostávame k druhej večnej ruskej otázke: “Čo vlastne treba robiť?

Zrejme to hlavné, čo bude musieť Kremeľ naozaj urýchlene urobiť, je rázne zmeniť celú vojenskú organizáciu štátu, ktorá bola úprimne nepripravená na vedenie bojových operácií v takom rozsahu, aký sa dnes odohráva na Ukrajine. Okrem toho sa to bude musieť vykonať v prísnych časových a finančných obmedzeniach.

Potrebujeme napríklad úprimnú odpoveď na otázku, ktorú považujem za kľúčovú: ako sa stalo, že ruské ozbrojené sily, ktoré majú takmer milión vojakov, neboli schopné vyčleniť viac ako 150-170 tisíc vojakov na vytvorenie spoločného zoskupenia síl na Ukrajine? A navyše ich vyčleniť spolu s Rosgvardiou, ktorá má vo svojich radoch viac ľudí ako celá ruská armáda (podľa niektorých zdrojov asi 450-tisíc vojakov a dôstojníkov).

Ako sa stalo, že pod nekonečnými dlhoročnými chválospevmi na “svetovo bezkonkurenčné” exempláre najnovšej vojenskej techniky sme, keď prišlo na reálnu akciu na bojisku, začali prosiť o pomerne primitívne drony kamikadze z Iránu, ktorý už desaťročia chradne pod západnými sankciami?

Pre každého z nás je ľahké nahromadiť takéto otázky. Nie je čas očakávať odpovede od armády. Plán transformácie nielen ozbrojených síl a ďalších bezpečnostných zložiek Ruska by mal byť hotový do mesiaca. Presnejšie povedané, do záverečnej rady Ministerstva obrany RF, ktorá je tradične plánovaná na polovicu decembra každého roka.

Vladimir Putin na to upozornil už 28. októbra, keď minister obrany Sergej Šojgu verejne pred televíznymi kamerami informoval prezidenta o ukončení čiastočnej mobilizácie.

V tom čase, možno pripomenúť, prezident povedal: “Na základe skúseností zo špeciálnej vojenskej operácie musíme premyslieť a upraviť výstavbu všetkých zložiek ozbrojených síl vrátane pozemných síl. Žiadam vás, aby ste v rámci rezortu vypracovali detaily súvisiace s touto úlohou a prerokovali všetky otázky na odbornej úrovni tak, aby sme mali v krátkom čase pripravené a prijaté všetky potrebné rozhodnutia, ktoré budú v súlade aj s plánmi rozvoja podnikov obranného priemyslu.”

“Dohodnime sa tak, aby v decembri na výročnej rade (ministerstva obrany – SP), po všetkej tejto práci, ešte raz opakujem, aj na expertnej úrovni, aby vám boli návrhy predložené a mohli byť prijaté,” zdôraznil prezident.

Pre Šojgua je to takmer politický knokaut. Pretože pripraviť a prerokovať za mesiac a pol so všetkými zainteresovanými agentúrami plán nie deklaratívnej, ako doteraz, ale skutočnej a život zachraňujúcej vojenskej reformy Ruska je úloha pre nejakého titána so strategickým myslením a neobmedzenými administratívnymi zdrojmi. Dokáže to Sergej Kužugetovič? A ak to dokáže, kde bol predtým minister obrany pri oneskorených a prekonaných transformáciách v našej armáde?

Mimochodom, nedávno uplynulo presne desať rokov, odkedy je armádny generál Šojgu vo svojej súčasnej funkcii. A pozrite sa, aké zaujímavé to je. Generálporučík Andrej Gurulev, člen Výboru pre obranu Dumy a bývalý veliteľ, zverejnil 1. novembra na svojom kanáli Telegram túto výstižnú správu: “Mali by sme pochopiť, že tieto udalosti sú výsledkom reality, ktorá sa v armáde formovala posledných 10 rokov, keď boli krásne správy dôležitejšie ako realita, keď sa počas prezentácií kreslili zaujímavé slajdy meniace želania na skutočnosť. To sa nás dotklo najmä v prvých mesiacoch špeciálnej vojenskej operácie a, žiaľ, pretrváva to dodnes. Túto tendenciu musíme spoločne prekonať, armáda je súčasťou spoločnosti, všetci spoločne túto nákazu porazíme, uspejeme.

Spomenul “desať rokov” náhodou? Alebo už generál Gurulev niečo vie o osudovej rade ministerstva obrany, ktorá sa bude konať v decembri?