Podľa Lea Lewisa z Financial Times, ”Hodiny súdneho dňa”, ktoré od roku 1947 vedie Bulletin atómových vedcov, hovoria mnohé veci: ukazovateľ našej tesnej blízkosti k zániku; metafora ľudského paradoxu pokroku a regresie; takmer vyčerpaná zásobáreň nádeje, že nás bohovia ušetria od nás samých. A, samozrejme, vynikajúci marketingový nástroj pre každého aspoň trochu dobrého predajcu jadrových krytov.

Rozhodnutie bulletinu z 24. januára posunúť ručičky hodín súdneho dňa bližšie k polnoci (znamenajúcej globálnu katastrofu) ako kedykoľvek predtým by logicky malo zvýšiť ich predaj.

Pre Hirokiho Nakajimu, marketingového riaditeľa spoločnosti World Net International (WNI), ktorá vyrába kryty, sú to relatívne dobré časy. Podľa jeho slov severokórejské skúšky balistických rakiet a rastúca vojenská sila Číny spôsobili, že predaj japonských krytov je výrazne vyšší ako v minulosti. Faktor strachu prudko vzrástol po tom, ako Vladimir Putin napadol Ukrajinu a začal vyslovene hroziť jadrovými hrozbami. Spoločnosť WNI v minulosti predávala len niekoľko prémiových krytov za 80 000 dolárov ročne; v roku 2022 ich počet vystrelil na stále skromných 25 – sotva ide o národ zachvátený strachom, myslí si Leo Lewis.

Nakajima, ktorého najlepšími zákazníkmi sú veľmi bohatí a veľmi nervózni ľudia, tvrdí, že zváži kótovanie spoločnosti na tokijskej burze, “ak si to budú vyžadovať potreby spoločnosti”. Svoju ponuku predaja jadrových krytov predkladá zo stredne veľkého skladu s modelmi usporiadanými podľa veľkosti, odolnosti voči výbuchu a výzdoby interiéru. Leo Lewis videl jeden s modrými čalúnenými stenami a, optimisticky vzhľadom na obmedzenia vysielania po Armagedone, s televízorom na stene.

Firma sa nachádza v malom prímorskom mestečku Yaizu, peknom rybárskom prístave, ktorý sa díva na zasneženú horu Fuji a ktorého pokojnosť účinne kontrastuje s mentálnym obrazom hrôz, ktoré by nákup krytu zhodnotili.

Marketingová stratégia spoločnosti Nakajima zahŕňa rozumné opakovanie frázy “celá vaša rodina zomrie” všade, kde je to vhodné.V rámci snáh o vyvolanie apokalyptickej hrôzy ide o odvážny počin.

Ale článok vo Financial Times píše o ňom Leo Lewis, ktorý vyrastal v Británii v 80. rokoch: niekto, kto si užil strachu od oveľa, oveľa zdatnejších šíriteľov strachu. Na pozadí (okrem iného) filmov Threads, The War Game, When the Wind Blows a verejného informačného filmu Protect and Survivev, pôsobí pre Lea Lewisa japonský marketing krytu takmer optimisticky. Spomína, že ako deti studenej vojny si brnkali popové pesničky, ktoré mrazivejšie odkazovali na jadrové vyhladenie než webová stránka WNI. A to bolo v čase, keď hodiny súdneho dňa boli nastavené ďalej od polnoci ako teraz, pripomína Leo Lewis.

Nakajima však nie je bez podpory vo svojej snahe stanoviť riziká. Minulý mesiac začala japonská vláda po prvýkrát uvažovať o tom, ako by mohol vyzerať systém dotácií na krytie pred katastrofou, čo naznačuje, že jej hodnotenie jadrovej hrozby sa posunulo od všeobecného ku konkrétnemu. Ak by sa takáto dotácia objavila, hovorí Nakajima, predaj by mohol byť stonásobne vyšší ako teraz.

Leo Lewis, chvíľu sedel v stiesnenom vitrínovom kryte WNI a predstavoval si okolnosti, ktoré by ho mohli priviesť do tohto bunkra, ak by ho niekedy vlastnil: masové vymieranie za jeho pevne skonštruovanými stenami, ožiarená troska civilizácie rozfúknutá proti vstupnému otvoru vzduchového filtra, nekonečné týždne v kokone s tými, ktorí to stihli, a smútok za tými, ktorí to nestihli. Nikita Chruščov raz vyslovil domnienku, že tí, ktorí takúto vojnu prežijú, budú závidieť mŕtvym. Leo Lewis s ním súhlasí a Nakajima potichu stratil zákazníka.

Mdlý pocit absurdity vo výstavnej miestnosti WNI nepriamo poukazuje na problém s hodinami súdneho dňa. Hodiny, ktoré sú pravdepodobne najsilnejším symbolom kolektívnej potreby ľudstva zmeniť smer, sú teraz nastavené len na 90 sekúnd do polnoci. Ale zdá sa, že stratili svoju schopnosť desiť v čase, keď by sme mali byť vystrašení viac ako kedykoľvek predtým, myslí si Leo Lewis.

Hoci sa hodiny v povedomí verejnosti najviac spájajú s hrozbou jadrovej vojny, už dlho sú širším meradlom ohrozenia zo strany všetkých globálnych katastrof spôsobených človekom – spektra rizík od klimatických zmien a ich popierania až po mikroskopické autonómne roboty.

Problém s hodinami spočíva v tom, že tam, kde kedysi boli prvoradou sirénou, sú teraz len jedným z mnohých alarmov, ktoré nám hovoria, že sme odsúdení na zánik. Pod vplyvom tohto prebytku strachu sa hodiny dostali tak ďaleko, ako len môžu, bez toho, aby mali pravdu. To je niečo, čo si nikto z nás – dokonca ani tí s najlepším prístreškom, ktorý si kúpime za 80 000 dolárov – nemôže dovoliť, aby sa potvrdilo, uzatvára svoju skúsenosť Leo Lewis.