Slovensko má choré (závislé) médiá. Existuje liek

Bratislava 29. mája 2024 (HSP/Foto:Pixabay)

Médiá a nielen na Slovensku, ochoreli. Choroba sa prejavuje dlhodobo tak, že prestali pravdu hľadať a považujú sa za jej vlastníka. Nositeľmi tejto choroby sú novinári, redaktori, moderátori, ktorí v týchto chorých médiách pracujú. Ten, čo trpí a už pomaly umiera je pravda nimi šírená. Príčinou ochorenia je závislosť. Závislosť na peniazoch, ktoré do médiá pritečú. Zdrojom peňažných tokov môže byť vláda, vlastník média, inzerent a konzument. Vo väčšine prípadov ide o kombináciu týchto zdrojov

Ako sa závislosť prejavuje?

V prípade, že médium dostáva príjmy od vlády, jeho interpretácia pravdy je zasiahnutá vládnou propagandou. Svedkom toho je obdobie pandémie, keď médiá šírili vládnu propagandu, očkovacie kampane. Odborníci s relevantnými kritickými hlasmi boli v týchto médiách ostrakizovaní, lynčovaní. No nie je to len pandémia. Európska únia v rozpočte vyčleňuje nemalú sumu na marketing, inzerciu samej seba.

Vždy, keď médium propaguje nejaký projekt EÚ, napr. komunikuje prínosy nášho 20-ročného členstva pre Slovensko, bolo by absurdné, aby toto médium prinieslo kritický hlas, voči tomuto sponzorovi.

Skúste nájsť kritické komentáre, analýzy na farmaceutické spoločnosti, ktoré inzerujú svoje produkty v tých ktorých médiách. A pravdu si neosvojíte v nejakom médiu ani o jeho vlastníkovi. Buď o ňom nepíše vôbec, prípadne mu bude robiť PR.

Všetko toto je prirodzené. Žiaden pes nebude hrýzť ruku, ktorá ho kŕmi

Hrdinovia, ktorí DOBRO, ktorému oddane veria povýšia nad záujem svojho chlebodarcu končia na dlažbe. Tak je to v slobodnej, trhovej spoločnosti prirodzené. O tom, čo sa deje od nástupu novej vládnej moci v Markíze sme písali (tu). V súkromnom médiu s pevnou vlastníckou štruktúrou orientovanom na zisk, Kovačičov falošný boj za záchranu demokracie, ktorá určite padne, keď skonči jeho relácia, nikoho nezaujíma. Nič to nemení na tom, že médium v rukách súkromného vlastníka, ktorý má navyše väzby na štát, je choré médium. Bolo rovnako choré za predošlých garnitúr, keď nám vládli progresívne naladení Matovičovci, Hegerovci, Ódorovci, bude choré aj dnes, keď v ňom dobehne očista od progresívneho nánosu. Tak ako robilo vládnu propagandu za predošlých garnitúr, tak bude robiť aj za tej aktuálnej. Médium, ktoré má vlastníkov naviazaných na štát, hoc v iných projektoch, nemôže byť iné.

Boj o podiel z reklamného koláča

Špecifickým symptómom chorých médií je vplyv inzerentov a aký podiel si to ktoré médium urve z reklamného koláča. Tento koláč je len jeden. Spoločnosť, ktorá inzeruje svoj produkt v nejakom médiu zaujíma primárne to, aký dosah médium má a teda, aké množstvo potenciálnych zákazníkov reklama v nejakom médiu zasiahne. Čím ponúka médium pre konzumenta zaujímavejší obsah, tým je jeho sledovanosť a záujem inzerenta väčšia a podiel média z reklamného koláča rastie. Takto prirodzene to fungovalo aj na Slovensku. Veľké mediálne domy si spokojne ukrajovali z koláča svoj podiel.

Situácia sa začala meniť v momente, keď veľké mediálne domy začali ponúkať jednofarebné informácie, selektovať informácie, vytvárať realitu. Keď prestali pravdu hľadať, ale sa stali jej vlastníkmi. Bolo to v období, keď NATO v rozpore s medzinárodným právom humanitárne zbombardovalo Juhosláviu a násilne zvrhlo demokratickú vládu (možno už aj skôr). Ťažko sa udrží uplatňovanie dvojitého metra pri aplikácii medzinárodných pravidiel v prostredí, kde existuje sloboda tlače. Aby západ a my s ním zostal za pekných, bolo nutné si slobodu tlače privlastniť.

Demokracia si s takýmto tlakom na svoje základy dokáže poradiť. Dopyt hľadačov pravdy vygeneroval ponuku, „alternatívne“ médiá. Tie začali pre konzumentov ponúkať komplementárny informačný obsah. Čím viac pokrivení, pokrytectva, dvojitých metrov  zo strany majiteľov pravdy prichádzalo, tým množstvo médií z alternatívnym obsahom narastalo. Ďalšie médiá pribudli po 11. septembri 2001, Počas neobhájiteľnej invázie do Iraku, Afganistanu, Líbye, Sýrie.

Nebolo to len rozsievanie demokracie vojenskými prostriedkami do krajín, ktoré o to v danej chvíli nestáli. V roku 2008 počas finančnej krízy sme si nenaliali čistého vína a odvtedy valíme pred sebou balvan krachu finančného systému. Euromajdan na Ukrajine a všetko, čo nasledovalo po ňom až do dnešných dní priniesol ďalšiu vlnu dopytu po komplementárnych faktoch, interpretáciách faktov. 

Počas migračnej krízy, ktorú vyvolala naša nezlomná vôľa šíriť demokraciu bez ohľadu na prostriedky veľké mediálne domy opäť šírili falošné naratívy o tom, ako je nelegálna migrácia pre starnúcu Európu potrebná. O jej rizikách sa dodnes mlčí. A dôsledkom tohto klamstva je okrem iného povinná solidarita požadovaná po tých, ktorí nelegálnu migráciu za spásu pre svoju vlasť nepovažovali. Tými, ktorým otvorená náruč nelegálnej migrácii vykĺbila ramená.

Základným zdrojom príjmu pre alternatívne média bez oligarchického vlastníka bol príjem z reklamy, nakoľko iné ako jedine správne informácie si nemohli nárokovať podporu od vlády a od globálnych korporácií, ktorým jediná pravda vyhovuje tiež. A tú nastal ďalší problém pre majiteľov pravdy. Okrem straty monopolu na pravdu, začali strácať veľké mediálne domy aj podiel na reklamnom koláči. Prišli s riešením, ktoré zabilo 2 muchy jednou ranou. Vytvorili zoznam konšpirátorov a odporučili inzerentom, aby neinzerovali v zlých médiách z tohto zoznamu, aby si nekazili image. Cieľom je tieto médiá vyhladovať. To, že sú hodnotitelia médií v ťažkom konflikte záujmu a že hlavným sponzorom projektu je americký donor, ktorého cieľom je podporovať projekty obhajujúce záujmy spojených štátov vo svete, majiteľov pravdy dodnes nevyrušuje.

Médiá nástrojom politického boja

Ďalšou výzvou majiteľov jedinej pravdy je skutočnosť, že hlad po komplementárnych faktoch a iných interpretáciách faktov prejavili politici. A tak vstúpili aj do politickej arény. Rovnako ako dávali nálepky komplementárnym médiám, tak ich dávali aj politikom a politickým subjektom, ktorí hľadali pravdu inde ako u jej vlastníkov. Politické subjekty začali deliť na demokratické a nedemokratické. Systémové a antisystémové. Prozápadné (proeurópske) a proruské. Výsledkom tohto ich úsilia je nielen dramaticky rozdelená spoločnosť, ale aj zabitá pravda v médiách.

Ostrakizované médiá a ostrakizovaní politici si podali ruky. A pred voľbami 2023 vytvorili takú silu, že tým jedine správnym neostalo nič iné len spustiť kampaň s falošnými naratívmi o Smere ako hybridnej hrozbe, ktorá je hrozbou nielen pre Slovensko ale aj pre EÚ a NATO. Že voľbou Smeru skonči demokracia, nevýjde slnko. Nepomohlo. Prehrali. V prezidentských voľbách nepomohla ani podpora protivládnych protestov. Prehrali opäť. Deň pred atentátom na Róberta Fica sa už dostali na hranu, keď jeden z ich hlavných ideológov spojil voličov Smeru s voličmi Adolfa Hitlera. Ďalej sa už ísť nedá.  

Poslaním médií podľa pripravovanej smernice Európskej Komisie o slobode médií je prinášať občanovi také informácie, aby na základe nich robil správne rozhodnutia. Ak výsledkom úsilia médií pravdivo informovať, je rozhodnutie občana zastreliť premiéra legitímnej vládnej garnitúry a zhodneme sa v tom, že to nie je správne rozhodnutie, tak tieto média vo svojom poslaní zlyhali.

Poďme slovenské médiá vyliečiť

Základným predpokladom vyliečenia akéhokoľvek pacienta je uvedomenie si diagnózy a jeho túžba po prirodzenosti, zdraví. Správny liek, ktorý náš chorý pacient potrebuje, ho musí zbaviť závislosti. Nálepky typu „ozajstné“, či „nezávislé“ médiá dnes už nepresvedčia nikoho. Pacient potrebuje skutočnú odvykačku. Pár dní po atentáte „ozajstné“ médiá opäť vytvárajú vlastnú realitu.

Už vieme na čom všetkom sú dnes médiá závislé. Rovnako vieme, že bez peňazí žiadne médium nemôže fungovať. Je málo pravdepodobné, že sa závislosti dokážu zbaviť súčasné choré médiá. Takže potrebujeme vytvoriť nové, občianske médiá. Také, ktoré nebudú potrebovať peniaze od vlády, nebudú mať oligarchického vlastníka, nebudú potrebovať peniaze od inzerentov a u ktorých o tom, koľko peňazí, ktoré médium dostane, rozhodneme my, občania.

Jeden z možných spôsobov, akým sa to dá dosiahnuť navrhol Peter Marman v relácii „Z času do éteru 01 – 2024-05-18 Príčiny a riešenia polarizácie spoločnosti“ na Slobodnom Vysielači. Už dnes máme mechanizmus ako sa podieľať na financovaní tých organizácií, ktorých verejnoprospešnú činnosť chceme podporiť. Máme k tomu zákonnom vytvorený nástroj „2% z daní“. No aj tento nástroj potrebuje očistu. Dnes totiž umožňuje aj právnickým osobám poukázať ľubovoľnému subjektu 2%, čo kriví našu občiansku spoločnosť.

Takže dajme možnosť poukázať fyzickým osobám ďalšie 2% z príjmu na občianske médiá. Nechajme možnosť poukázať, resp. odviesť 2% aj právnickým osobám do spoločného mediálneho fondu. Peniaze v tomto fonde by nerozdeľoval nejaký správca fondu, ale každý občan by získal rovný podiel, ktorý by mohol poukázať obľúbenému občianskemu médiu.

Ďalším benefitom by bolo, že ak by si chcel konzument prečítať nejakú informáciu zverejnenú na stránkach nejakého občianskeho média, nemusel by používať rôzne Adbloky, nakoľko by tieto médiá boli vyliečené aj zo závislosti od inzercie.

Ak by sme rovnako nastavili odvod dnešných 2% právnickými osobami do fondu pre MNO a nechali o tom, ktorá MNO koľko peňazí na svoju činnosť dostane, rozhodnúť občanov, tak by sme si narovnali aj občiansku spoločnosť.