Bratislava 3. októbra 2022 (HSP/Foto: TASR – Dano Veselský)
Filip Obradovič z Denníka N v Newsfiltri okrem iného na adresu Juraja Šeligu (Za ľudí) píše, že on a jeho kolegyne zo strany sa nemajú ukazovať na uliciach, ak majú nejaký “chochmes”. Šeliga očividne tieto slová nie celkom správne pochopil a podsúva vo svojom statuse komentátorovi nabádanie verejnosti: “K čomu pán Obradovič vyzýva? Ja nemám chodiť po uliciach a keď mňa alebo moje kolegyne niekto stretne na ulici, tak čo…? Majú nás biť? Opľúvať? Okrikovať?”
Kľúč k pochopeniu komentátora by Juraj Šeliga skôr našiel v prvej vete svojho vyjadrenia: “Bez debaty nesiem svoj diel zodpovednosti za koaličné vládnutie…” A práve toto koaličné vládnutie spôsobilo to, čo Šeliga nevidí – hnev ľudí. Matovičov útok na novinárov len pohol hladinou, masa nespokojnosti je tu už dávno. Lenže politici bývalej štvorkoalície akoby žili vo svojej vlastnej bubline, v ktorej sú len ich skalní fanúšikovia a úspechy vlády.
Šeliga akoby si nevšimol, že aj R. Fico (Smer SD), keď zvoláva ľudí na protesty, veľmi zdôrazňuje, že vlády sa treba zbaviť demokratickým spôsobom, bez násilia. Lebo ochota veľkej časti spoločnosti k násiliu rastie, politici, ktorí na ulicu, medzi ľudí chodia, to cítia každým dňom. A na to, aby si to všimol aj poslanec Šeliga, by nemali byť potrebné slová komentátora Denníka N.
A nejaká zodpovednosť? Aká? hmotná zodpovednosť politikov? Volič, zabudni! A tá politická u nás spočíva jedine v presúvaní figúrok a strate volebných hlasov. Takže jediná situácia, v ktorej by bol Šeliga niečím ohrozený, je naozaj ak by sa vydal do ulíc, medzi ľudí.
Šeliga napísal: “Neobhajujem Matoviča, bodka. Ak však niekto (oprávnene) kritizuje Matoviča za neprimerané slová (opakujem neprimerané), a zároveň podsúva naratív, že ja a kolegyne sa nemáme ukazovať na uliciach, tak si myslím, že niečo nie je dobre.” Má v niečom pravdu, aj keď hľadá súvislosti tam, kde nie sú. Že niečo nie je dobre, si totiž už dávno všimla väčšina spoločnosti. Každý, kto má chochmes, by sa na jeho mieste bál vyjsť na ulicu už dávno.