Ako sme dospeli k  tomuto bodu v politickom aj ekonomickom vývoji ľudstva vďaka arogantnej politike sankcií kolektívneho Západu pod vedením USA a kam nás táto politika môže doviesť sa zamýšľa portál Modern Diplomacy v článku Ivana Timofeeva:

Hlboká politická kríza vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom, ktorá vznikla po februári 2022 (hoci zrela už dávno predtým), viedla k rozsiahlym zmenám v uplatňovaní hospodárskych sankcií. Došlo k výraznému zvýšeniu rýchlosti, koncentrácie a rozsahu, v akom sa môžu sankcie uplatňovať voči jednej krajine.

Na prvý pohľad je politika sankcií úzkou a dokonca technickou záležitosťou. Finančné, obchodné, dopravné a iné reštriktívne opatrenia sú len jedným z nástrojov veľmocí na dosiahnutie ich politických cieľov. Transformácia sankcií ako nástroja však poskytuje predstavu o oveľa širších zmenách v modernej ekonomike pod vplyvom politického rizika. Toto „sankčné cunami” voči Rusku je znakom bodu rozdvojenia – toho, že svet je na križovatke. Jeho relizácia buď spustí preformátovanie svetovej rovnováhy síl, alebo alternatívne zachová americkú hegemóniu v globálnom hospodárstve a vo financiách.

Po skončení studenej vojny sa Spojeným štátom podarilo upevniť svoju úlohu nesporného lídra vo svetových financiách. Americký dolár je stále najpopulárnejším prostriedkom medzinárodných platieb a americké finančné inštitúcie sú centrami globálnych finančných transakcií. Vedľajším účinkom tohto vedúceho postavenia bola schopnosť amerických orgánov sledovať finančné väzby na celom svete. Od začiatku roku 2000, na pozadí boja proti medzinárodnému terorizmu, Washington neustále zvyšoval svoju schopnosť kontrolovať finančné transakcie a zastavovať ich v prípadoch, keď sa to údajne týkalo jeho národnej bezpečnosti. Tak sa rozšírilo blokovanie finančných transakcií a zmrazovanie majetku zahraničných osôb.

Podobný nástroj existoval už predtým; vedúca úloha USA v oblasti svetových financií však výrazne zvýšila jeho účinnosť. Popri teroristoch sa na zoznamy blokovaných osôb čoraz častejšie dostávajú aj iné osoby. Len málokto pochyboval o účelnosti blokovania medzinárodných zločincov, drogových dílerov alebo výrobcov zbraní hromadného ničenia. Zoznam blokovaných osôb sa však začal masívne dopĺňať z kontroverznejších dôvodov. Blokovacie sankcie sa čoraz častejšie používali na odstrašenie nepriateľských štátov. Vzhľadom na globalizáciu svetových financií a americké vedúce postavenie sa blokovacie sankcie Washingtonu začali rovnať vymazaniu nežiaducich subjektov z bežných medzinárodných transakcií. Cielené alebo „inteligentné” sankcie voči jednotlivcom alebo spoločnostiam sa ukázali ako mimoriadne škodlivé. Napríklad zablokovanie kľúčových spoločností určitej cieľovej krajiny môže viesť k obrovským stratám, ako sa to stalo v prípade sankcií proti ropnému a zlatému sektoru vo Venezuele, alebo proti ropnému priemyslu v Iráne. Blokovanie finančných sankcií sa kombinovalo aj so známejšími sankčnými nástrojmi vrátane zákazov vývozu alebo dovozu.

Zdalo sa, že rýchly hospodársky rast Číny a Európskej únie môže narušiť vedúce postavenie USA a znížiť prísnosť sankcií. Ukázalo sa však, že veľkosť danej ekonomiky nie je priamo úmerná možnostiam jej využitia na politické účely. Európska únia ani Čína zatiaľ nedokázali dobehnúť Spojené štáty, pokiaľ ide o rozsah uplatňovania reštriktívnych opatrení. Doteraz len Spojené štáty dokázali vytvoriť sankčnú mašinériu, ktorá funguje globálne, vrátane uplatňovania extrateritoriálnych (sekundárnych) sankcií a širokého výkladu americkej jurisdikcie. Americké orgány napríklad uplatňujú finančné sankcie a dokonca trestné stíhanie za dolárové transakcie s osobami, na ktoré sa vzťahujú sankcie, a to aj voči zahraničným osobám a organizáciám.

Za posledných 12 rokov zaplatili finančné inštitúcie EÚ americkému regulačnému orgánu pokuty vo výške viac ako 5 miliárd USD za porušenie amerických sankcií. Samotná EÚ buduje svoje sankčné kapacity aktívnym využívaním blokovania finančných transakcií. Spojené kráľovstvo je tiež veľmi aktívne od svojho odchodu z EÚ. Británia často ukladá sankcie ako súčasť koalície predovšetkým s USA. Ostatné západné ekonomiky zase často odrážajú opatrenia, ktoré prijíma Spojené kráľovstvo – Švajčiarsko, Japonsko, Austrália atď.

Rusko sa stalo hlavným cieľom sankcií v roku 2014. Do roku 2022 bol však ich objem pomerne skromný. Správa MMF z roku 2019 zaznamenala, že sankcie spomalili rast ruskej ekonomiky len o 0,2 % ročne a ich úloha je neporovnateľná s cenami ropy a regulačnou politikou samotných ruských orgánov. Situácia sa dramaticky zmenila po začatí vojenskej operácie na Ukrajine. V posledných mesiacoch Spojené štáty a ich spojenci použili voči Rusku takmer všetky možné sankcie. Veľké banky a priemyselné podniky boli zasiahnuté blokujúcimi sankciami. Boli zmrazené ruské finančné rezervy a majetok ruských občanov v hodnote takmer troch stoviek miliárd dolárov. Do Ruska je zakázané dodávať širokú škálu tovarov a služieb vrátane elektroniky a priemyselných zariadení. Bol zavedený zákaz dovozu ruskej ropy a ropných produktov a obmedzenia na jej prepravu do tretích krajín. Sankcie sa týkajú ruského uhlia, zlata, výrobkov čiernej metalurgie a mnohých ďalších produktov vrátane dopravných obmedzení.

Značný počet nezápadných krajín odmietol uplatňovať sankcie voči Ruskej federácii. Podniky v mnohých z týchto krajín sa však obávajú porušovať sankcie USA zo strachu z administratívneho alebo trestného stíhania zo strany amerických orgánov. Nedávnym príkladom je hromadné pozastavenie spolupráce bánk v spriatelených krajinách s ruským platobným systémom Mir.

Napriek kolosálnym škodám spôsobeným sankciami vykazuje ruská ekonomika vysoký prah stability. Orgánom sa podarilo udržať finančnú stabilitu. Vývozné dodávky sa presmerovali na ázijské trhy. Kritické dovozy sa nahrádzajú dodávkami zo spriatelených krajín. Ruské podniky aktívne zapĺňajú medzery po západných firmách, ktoré opustili krajinu. Nie všade však tento proces prebehol hladko a zďaleka nie vždy je možné zameniť odpredávané aktíva adekvátnymi náhradami. Samotný systém života pod sankciami sa však dôsledne buduje a má reálnu šancu na stabilitu.

Pre Rusko bude kriticky dôležité zabezpečiť platby v alternatívnych menách k doláru a euru. Najvyhľadávanejšou možnosťou sa stal čínsky jüan. Hlavným dôvodom je objem čínskeho trhu a vysoký objem rusko-čínskeho obchodu. Okrem toho je samotná Čína čoraz častejšie terčom sankcií USA. V posledných rokoch sa Peking energicky usiluje o technologickú nezávislosť od zahraničných krajín. Sankcie voči veľkým čínskym telekomunikačným spoločnostiam toto úsilie Číny len podporujú. Vytvorenie kanálov finančných a obchodných vzťahov s Ruskom nezávislých od zahraničných aktérov bude prvým významným precedensom pre alternatívny mechanizmus hospodárskych vzťahov dvoch veľkých mocností. Aj tu však sotva možno očakávať rýchly a zaručený prelom. Veľký počet čínskych spoločností pôsobí na západných trhoch a nechce o ne kvôli Rusku prísť. Okrem toho je objem ruského trhu oveľa menší. Rovnaká logika platí aj pre ruských partnerov v Indii a mnohých ďalších spriatelených krajinách. Budovanie nových kontaktov si vyžiada čas a značné úsilie.

Úspech takéhoto úsilia nie je zaručený, hoci Rusko v súčasných podmienkach nemá inú možnosť ako radikálne reštrukturalizovať mechanizmy svojich finančných a obchodných vzťahov so zahraničím. Presne povedané, schopnosť Ruska a jeho partnerov dosiahnuť takýto výsledok odhalí trhliny, ktoré existujú v súčasnom systéme amerického vedenia. Negatívnym výsledkom takéhoto bodu rozdvojenia bude marginalizácia Ruska vo svetových financiách a obchode na úroveň KĽDR alebo Iránu, zatiaľ čo ostatní veľkí nezápadní hráči, dokonca aj najbližší spojenci Ruska, si zachovajú úzku integráciu do systému zameraného na USA. Pozitívnym výsledkom by bola reštrukturalizácia svetových financií, ktorá by dala priestor na vytvorenie alternatívneho centra, akým je Čína, alebo niekoľkých takýchto centier. Takýto scenár by Moskve poskytol širšie manévrovacie pole a podporil by diverzifikáciu jej zahraničných hospodárskych vzťahov.