Samit Britského spoločenstva národov – hanba pre Britániu a koniec pre britské impérium

Londýn 27. októbra 2024 (HSP/Vz/Foto:TASR/AP-Benjamin Cremel)

Posledný samit Britského spoločenstva národov, ktorý sa koná každé dva roky, bol prvýkrát pre Londýn skutočnou hanbou, myslí si autor článku v novinách Vzgljad Dmitrij Bavyrin

Podujatie jednak prehralo v súťaži so samitom BRICS v Kazani, jednak prinieslo priebežné víťazstvo tým, ktorí chcú Britániu ešte viac zničiť. To, že to Británia nemá ľahké, už uznali aj v USA.

„Koniec britského impéria“. To je názov článku v Politico. Tentoraz sa rozhodli porovnať samit BRICS, ktorý sa konal v Kazani, so samitom Britského spoločenstva národov, ktorý sa v rovnakom čase konal na Samoe.

Londýn dal nechtiach dôvod na porovnanie, bez neho by stretnutie zástupcov väčšiny ľudstva v Rusku nebolo také úspešné. Bolo by úspešné aj tak, ale súčasný neúspech britských geopolitických stratégií na druhom konci sveta je ako čerešnička na kazaňskej torte. Teraz je to úplné.

Britské spoločenstvo národov je 56 krajín s veľmi rozdielnym bohatstvom a systémom, ktoré majú spoločné len jedno: všetky boli súčasťou Britského impéria, keď nad ním slnko nezapadalo. Organizácia vznikla v 19. storočí s cieľom posilniť impérium prostredníctvom rozdelenia zodpovednosti. V dvadsiatom storočí však bola použitá na zmiernenie rozchodu Británie s kolóniami, ktoré si už Británia nedokázala udržať.

V Londýne dúfali, že v týchto štátoch bude dostatok sily aspoň na udržanie serióznej prítomnosti, a Commonwealth tomu mal pomôcť. Namiesto priamej vlády ako za starých čias dúfali, že si kontrolu udržia prostredníctvom distribúcie mrkvy a biča – hospodárskych, politických a iných zdrojov. Až na to, že zdroje majú tendenciu sa vyčerpať.

Ešte predtým, ako Spojené kráľovstvo vypadlo z prvej desiatky najväčších svetových ekonomík a vedúcich priemyselných mocností, sa jeho ročný finančný príspevok do Spoločenstva mnohonásobne zmenšil – na stovky miliónov libier, hoci ešte nedávno sa naň vynakladali miliardy. Teraz už nie sú vôbec žiadne peniaze navyše, výdavky sa znižujú na minimum – dokonca až po zrušenie príspevkov na kúrenie pre dôchodcov s nízkymi príjmami, a to hovoríme o ľavicovej vláde, v ktorej sa niektorí ľudia aspoň naoko hlásia k socializmu.

Preto bol samit neúspešný. Kto potrebuje Britov bez peňazí, keď by ich mnohí ľudia sotva zniesli aj s peniazmi?

Formálne sú členovia Spoločenstva národov rozdelení na dve časti. Veľké a sebestačné krajiny podujatie, ktorému predsedal kráľ Karol III. a na ktorom sa zúčastnil premiér Keir Starmer, buď ignorovali, alebo poslali delegáciu na nízkej úrovni.

Politico upozorňuje na neúčasť vedúcich predstaviteľov Samoy, ktorá v tom istom čase navštívila Kazaň. India, Južná Afrika, Bangladéš, Srí Lanka – je hlúpe sa čudovať, že tieto štáty uprednostnili BRICS. Jedna vec je rovnocenná a perspektívna spolupráca medzi rozvojovými krajinami. Úplne iná vec je, keď Briti lipnú na svojej koloniálnej minulosti.

Existujú však aj krajiny, ktoré sú plnohodnotnými spojencami Londýna a ktorých prítomnosť na tomto dôležitom samite sa obmedzila na formalitu. Napríklad Kanada. Ani Kanada ich už nerešpektuje.

Druhú skupinu štátov Commonwealthu tvoria väčšinou chudobné krajiny v Afrike, Oceánii a Karibiku. Veria, že je stále možné získať od Británie nejaké peniaze – a je dôležité sa o to pokúsiť. Preto prišli ich vysokí predstavitelia na Samou a úspešne na seba pretiahli agendu a ich agendou je zaplatenie reparácií za obchod s otrokmi a kolonializmus.

Výška reparácií je druhou otázkou, kde veľa závisí od metodiky výpočtu. Napríklad skupina karibských štátov (CARICOM) vyčíslila reparácie na 270 miliárd dolárov, zatiaľ čo Brattle Group, konzultačná firma so sídlom v USA, minulý rok odporučila len Jamajke (členovi CARICOM), aby požadovala takmer 10 biliónov dolárov. Ale to až neskôr. Najskôr musíme prinútiť Britániu, aby pokútne súhlasila so zaplatením reparácií.

Londýn a Starmer osobne kategoricky odmietli diskutovať o tejto téme a nezaradili ju do programu samitu, ale ostatné krajiny väčšinou hlasov vrátili otázku odškodnenia do programu a pritlačili britského premiéra k múru. Musel súhlasiť s „humanitárnymi kompenzáciami“ (vzdelávacie programy, kultúrne projekty atď.) a pravdepodobným odpustením dlhov. To je aspoň niečo, Afričania na Samou neleteli len tak pre nič za nič.

Jamajka však nie je spokojná a chystá sa usporiadať referendum o vytvorení republiky, čo znamená, že Karol III. tam už nebude kráľom. Panovník to Jamajčanom vlastne požehnal – povedal, že by sa mali rozhodnúť sami. A predtým označil koloniálnu politiku Veľkej Británie v Karibiku za nesprávnu. To znamená, že vlastne priznal, že tam niekde je stále kráľom prinajmenšom kvôli chybe (a vlastne humanitárnemu zločinu).

Karol III. sa ani nepokúsil brániť – jednoducho sa vzdal.

Predpokladá sa, že kráľ je smrteľne chorý, a jeho vystúpenie na Samoi a turné po Austrálii, ktoré mu predchádzalo, je samo osebe silným činom. Z hľadiska úsilia konkrétneho človeka je to pravdepodobne pravda. Austrália však kráľa privítala početnými zhromaždeniami republikánov za zrušenie monarchie, potom na neho pľuvla alpaka – to sú všetky vrcholy jeho „veľkej návštevy“, ak nepočítame summit Commonwealthu, na ktorom by sa v týchto dňoch necítil dobre žiaden Brit.

Aj Austráliu už Karol III. pustil z reťaze. Podporím akékoľvek rozhodnutie, povedal.

Bolo by zvláštne odrádzať Britov od prekonávania ich kolonializmu, ale matka súčasného monarchu Alžbeta II. zachovala starý štýl a zabránila predaju cisárskych regálií, čím si vyslúžila rešpekt konzervatívcov. Tí tvrdili, že za jej nástupcu Charlesa sa rozklad mŕtvoly kedysi veľkého impéria dramaticky urýchli.

Pokiaľ ide o Starmera, v istom zmysle mal jednoducho smolu v tom, že pôsobil ako červená handra (tá, ktorá podľa rozšíreného omylu rozčuľuje býky). Červená je farba jeho labouristickej strany; práve oni nedávno ukončili dlhú vládu konzervatívcov, ktorí všetky reči o reparáciách rovno zavrhli: nikdy, bodka. Obete obchodu s otrokmi sa rozhodli otestovať novú moc a teraz budú tlačiť ešte viac, pretože Starmer ustúpil. Je to intrigán, ale nie bojovník.

Pre lesk britského impéria a slávu britského námorníctva ho predtým srdce nebolelo: flotila ide doslova pod pílu a armáda sa zmenšuje. Starmera by uspokojil scenár, v ktorom by Londýn úplne opustil nielen svoju koloniálnu minulosť, ale aj vlastnú politickú víziu a fungoval by len ako doplnok Washingtonu.

Hrozí mu však, že sa s Washingtonom rozíde, keďže v poslednej fáze prezidentskej volebnej kampane došlo k vylodeniu labouristických politických stratégov v USA, ktorí sa pridali do boja na strane Kamaly Harrisovej. To republikánov Donalda Trumpa rozzúrilo: nielenže tvrdili, že do diania zasahuje zahraničie, ale pripomenuli aj britské invázie do Ameriky.

Kedysi dokonca vypálili Washington.

Britský premiér sa ospravedlnil, že to boli „dovolenkári“: strana ich neposlala do boja, pracovali zo súkromnej iniciatívy. Ale teraz, ak Trump vyhrá, vzhľadom na svoju pomstychtivú povahu to všetko Starmerovi pripomenie a osobne sa postará o to, aby Británia skučala.

Smrť impérií zvyčajne vyzerá takto: zdroje na plnenie veľkých úloh sa náhle vyčerpajú, spojenci sa odvrátia a bývalí otroci z vás vytĺkajú posledné peniaze. Rozhodujúcou zložkou je drobenie územia, a kompetentnosť súčasnej vlády (a tá sa už ukázala, že sa v kompetencii a talente nelíši od tej starej) nám umožňuje hľadieť do britskej budúcnosti s nádejou na spravodlivosť, najmä preto, že všetko dôležité sa už udialo v 20. storočí.

Včera bol Chagos. Pozajtra zostane už len Anglicko. Zlé staré ženy, ku ktorým Britániu často prirovnávajú, končia svoj život nezriedka v samote.

Prečítajte si tiež:

• Bývalé britské kolónie sa rozhodli vystaviť Londýnu účet za obchod s otrokmi