S dnešnou spoločnosťou je to asi tak, ako s jedným štvorčekom toaletného papiera, ktorý zostal na rolke

Bratislava 4. novembra 2024 (HSP/Foto:Telegram)

Do zahraničia som odišla už počas strednej školy; môj otec si zrejme chcel cezo mňa naplniť vlastné sny o živote v zahraničí, tak ma dokonale namotivoval, aby som odišla. Samozrejme, som mu za to vďačná, pretože si neviem predstaviť, ako by som sa vyvíjala, ak by som zostala na Slovensku. Práve to, že som mala možnosť sa osamostatniť, oslobodiť sa, a vidieť svet z inej perspektívy zo mňa urobilo osobnosť, ktorou som dnes. Ako imigrantka bez akéhokoľvek zázemia v cudzej krajine, a zároveň v krajine, ktorá je jedným z epicentier svetového kapitalizmu a neoliberalizmu, dennodenne čelím zlyhaniam tohto systému, ktorý nepraje mojej generácii ani pozícii

Život v Británii nebol vždy taký ako je dnes. Bol plný prísľubov, bol postavený na pleciach povojnovej generácie, ktorá budovala mechanizmy spoločnej prosperity; silné sociálne štáty, ktoré brali vážne záväzok dosiahnuť kolektívny blahobyt. Boli to „zlaté roky“ kapitalizmu v západnej Európe a v USA, ktoré sa vyznačovali vysokým hospodárskym rastom, nízkou nezamestnanosťou a vysokými daňami a dobre financovanými verejnými inštitúciami. Toto obdobie, známe ako keynesiánska éra, sa vyznačovalo politikou, ktorá zahŕňala vládne zásahy do ekonomiky s cieľom udržať stabilitu a zabrániť masovej nezamestnanosti.

Bola to spoločnosť s dostupným bývaním, bezplatným vzdelaním, silnou verejnou infraštruktúrou a zdravotnou starostlivosťou, ktorá vás finančne nezruinuje. Dnešní majetní Briti dospeli v ekonomike s nízkymi nájmami, mzdami, za ktoré si mohli kúpiť vlastné bývanie, a zmyslom pre kolektívnu zodpovednosť, ktorým boli pretkané ich miestne komunity. Avšak po niekoľkých chybných krokoch, ako napríklad zrušenie fixného výmenného kurzu prezidentom Nixonom v 1971, čo spustilo aj Ropnú krízu v 1973, výsledkom ktorej bola vysoká nezamestnanosť a inflácia, netrvalo to dlho a došlo k obratu. Zaliečala sa nová žiarivá myšlienka, ktorá sľubovala väčšie bohatstvo, viac slobody a moci. Bol to neoliberálny sen, kapitalistická siréna. A oni jej bezvýhradne uverili.

Neoliberalizmus sa dostal do popredia ako reakcia na to, čo jeho zástancovia považovali za zlyhanie sociálneho štátu a riadených ekonomík, ktoré dominovali v povojnovom období. Excentrickí, ale vplyvní ekonómovia ako Friedrich Hayek a Milton Friedman tvrdili, že štátne zásahy sú neefektívne a vo svojej podstate chybné. Ich myšlienky sa presadili v politických kruhoch a viedli k neoliberálnemu posunu.

Britský novinár, spisovateľ a aktivista George Monbiot tvrdí, že ak sa chceme popasovať s neoliberalizmom, musíme pochopiť jeho príbeh a musíme najprv rozpoznať a oceniť jeho genialitu: kolektívnu genialitu, ktorú vytvorila armáda akademikov, ekonómov, intelektuálov, sociálnych psychológov a expertov na vzťahy s verejnosťou (PR) – všetci kúpení a zaplatení, ktorí doktrínu zdokonaľujú a atraktívne balia pre verejnú spotrebu. Tvrdo pracujú na premene hlboko nepopulárnych úvah hŕstky excentrických ekonómov na dominantný príbeh našich životov. Príbehy sú totiž prostriedkami, pomocou ktorých sa orientujeme vo svete, umožňujú nám interpretovať jeho zložité a protichodné signály. Vytvárajú poriadok z chaosu.

“Krajinu sužuje neporiadok, ktorý spôsobujú mocné a zákerné sily panovačného a utláčateľského štátu, ktorého kolektivizačné tendencie potláčajú slobodu, individualizmus a príležitosti. Hrdina príbehu, po slobode pátrajúci podnikateľ, však proti týmto mocným silám zabojuje. Odvráti paralyzujúce obmedzenia štátu a prostredníctvom vytvárania bohatstva a príležitostí, ktoré sa dostanú ku všetkým, nastolí v krajine harmóniu.”  Takto znel naratív, ktorým si neoliberáli získali podporu naprieč politickým spektrom.

Hoci však neoliberalizmus sľuboval väčšiu slobodu a efektívnosť, v skutočnosti sa prejavil hlbokou nerovnosťou, hospodárskou nestabilitou a sociálnou fragmentáciou. Jedným z najviditeľnejších dôsledkov neoliberalizmu je výrazný nárast majetkovej a príjmovej nerovnosti. Politiky, ktoré znížili dane pre bohatých a deregulovali trhy, umožnili akumuláciu kapitálu medzi malou elitou. Dnes vlastní 1 % najbohatších viac ako polovicu svetového bohatstva, zatiaľ čo miliardy ľudí zápasia so základnými potrebami.

Privatizácia trhov s bývaním zmenila domovy na investície, čím sa ceny a nájomné dostali na nedostupnú úroveň (dnes je priemerný nájom v Londýne, 2200 libier na mesiac, kým priemerná mzda je okolo 2500 libier, avšak väčšina ľudí v Londýne pracuje v sektore služieb a “obsluhy”, kde je mesačná mzda oveľa nižšia, aj tento priemer je teda výsledkom veľkého rozdielu v mzdách). Koncepcia bývania ako základného ľudského práva sa narušila a nahradil ju trhový prístup, v ktorom vyhráva ten, kto ponúkne najviac. Ako výsledok predošlého vývinu, kde si generácia boomerov (zhruba 1946 -1964) mohla pomerne ľahko a dostupne kúpiť nehnuteľnosť sa bývanie a rentiérstvo sa stalo hlavným zdrojom bohatstva. Nasledujúce generácie, ako tá moja sa dnes musia vyrovnať s rentiérskym kapitalizmom, v ktorom väčšina zárobkov putuje na prehnané náklady na bývanie, a nie na budovanie dôstojného života.

Deregulácia a „flexibilita“ trhu práce sa taktiež zaliečali ako spôsob zvýšenia zamestnanosti a rastu, ale v skutočnosti vytvorili iba prekariát. Tzv. gig ekonomika (ktorá je definovaná trhom práce, ktorý sa vyznačuje prevahou krátkodobých zmlúv alebo práce na voľnej nohe na rozdiel od trvalých pracovných miest) je stelesnením neoliberálnej pracovnej politiky – s pracovníkmi sa zaobchádza ako s nezávislými dodávateľmi práce bez istoty zamestnania, výhod a ochrany. Mzdy stagnujú a zmysluplnú prácu je čoraz ťažšie nájsť, čo vedie ku generácii s malou ekonomickou stabilitou.

Nuž, čo začalo pomaly, ako keď z kohútika kvapká voda do pohára, ktorý sa nikomu nezdá plný, verejný majetok sa sprivatizoval, služby ako vzdelávanie sa spoplatnili, nájomné sa vyšplhalo do závratných výšin, zatiaľ čo mzdy stagnujú, ocitli sme sa tam kde sme teraz. Z verejných systémov, ktoré mali podporovať všetkých, sa stali ohlodané kostry ich bývalého ja, vypitvané desaťročiami politiky zameranej na obohacovanie niekoľkých. Zdravotná starostlivosť sa stala tovarom, vzdelanie luxusom a základné životné potreby sa stali produktmi, ktoré sa dajú kúpiť a predať, zabalené do kapitalistickeho jazyka výberu, príležitostí a slobody – slov s cenovkou. Ani globálna finančná kríza v 2008 nepomohla tomu, aby tento vývoj zastavila. Namiesto príbehu o novej vízii, výmene nefunkčného systému, zostalo ticho.

Aj toto je dôsledok neoliberalizmu, systému, ktorý privatizuje, atomizuje, odcudzuje a izoluje. S dnešnou spoločnosťou je to asi tak, ako s jedným štvorčekom toaletného papiera, ktorý zostal na rolke. Je ho tam len toľko, aby sme sa mohli tváriť, že tam niečo je, ale v skutočnosti nám nezáleží na tom, že tomu ďalšiemu nenechávame nič. Nech sa predsa o výmenu rolky postará niekto iný. Je to iba chabá ilúzia zodpovednosti, ktorá sa posúva naprieč spoločnosťou. Celá spoločnosť je štruktúrovaná tak, aby kolektívna zodpovednosť bola “problémom niekoho iného”, akoby si ďalšia generácia nevšimla, že dostala prázdnu škrupinu, alebo v súvislosti s ekologickou krízou, ktorej čelíme, časovanú bombu.

Štyri desaťročia politík svetových hegemónov ako USA a Veľká Británia, ktoré sú do sveta exportované cez organizácie ako EÚ, IMF (Medzinárodný menový fond) a Svetová banka, uprednostňujúcich kapitál pred ľuďmi viedli k tomu, že neoliberálny finančný kapitalizmus stratil svoj produktívny potenciál a obrátil sa k neproduktívnemu drancovaniu. Výsledkom je neprijateľná masová chudoba, zarážajúca nerovnosť, hlboké sociálne rozdelenie, drakonické politické represie a fašizmus, rastúce nebezpečenstvo jadrovej vojny, masové migrácie, ekologická kríza spôsobená otepľovaním, znečistením a úbytkom biodiverzity. Naša planéta sa stáva stále menej obývateľnou. Rosa Luxemburg slávne varovala, že alternatívou k socializmu je barbarstvo.

Preto tak tvrdo odporujem kapitalizmu a západným vplyvom, ktoré sú síce zamaskované ako “progres”, či ako jediná správna cesta vpred, ale v skutočnosti, nie sú nič iné než neoliberálne dogmy, ktoré sa pomaly ale isto zakoreňujú v našej spoločnosti, v našej ekonomike, v našej politike a v našej kultúre. A aj napriek tomu, že si veľa našich domácich problémov so zdravotníctvom, školstvom, cenami potravín, či rastúce ceny verejných služieb znárodňujeme a privatizujeme, sú len výsledkom širšieho systému, ktorý uplatňuje globálna oligarchia vo svete tak, aby z neho benefitovala len ona. Toto nie je apel na to, aby sme nekritizovali vládu, ale na to, aby sme si uvedomili hlbšie korene našich problémov, ktoré siahajú za hranice našej krajiny. Takto môžeme nasmerovať našu kritiku a energiu na skutočne podstatné otázky, ktoré ovplyvňujú našu situáciu. Našou úlohou je spojiť sily s ostatnými, ktorí trpia pod ťarchou tohto systému, a hľadať spoločné riešenia, ktoré by narušili toto neoliberálne status quo. Aby sme mohli vybudovať spravodlivejší svet, je nevyhnutné organizovať sa, vzdelávať sa a bojovať na národnej aj globálnej úrovni.