Moskva/Washington 1. augusta 2023 (HSP/moderndiplomacy/Foto:TASR/AP/Alexander Kazakov, Sputnik, Kremlin)
V Rusku sa čoraz viac šíri názor, že cieľom Spojených štátov a “kolektívneho Západu” na čele s Washingtonom je konečné riešenie “ruskej otázky”, píše Ivan Timofeev pre Modern Diplomacy
Za takýto cieľ sa považuje porážka Ruska, vyrovnanie jeho vojenského potenciálu, reštrukturalizácia jeho štátnosti, pretvorenie jeho identity a prípadná likvidácia ako samostatného štátu. Tento názor zostával dlho na periférii zahraničnopolitického myslenia. Uplynulý rok a pol toho veľa zmenil. Dnes sa toto vnímanie cieľov Západu stalo hlavným prúdom. Má stabilný a racionálne reflektovaný charakter. Samotné Rusko vedie aktívnu recipročnú politiku voči ukrajinskému štátu, ktorého existenciu v pôvodnej podobe a hraniciach Moskva vníma ako kľúčovú bezpečnostnú výzvu.
Historická skúsenosť z minulého storočia ukazuje, že spôsobenie totálnej porážky nepriateľovi s následnou reštrukturalizáciou jeho štátnosti je v zahraničnopolitickej praxi skôr pravidlom ako výnimkou. Práve v tom spočíva kľúčový rozdiel oproti konfliktom z 18. a 19. storočia, keď sa vojenská porážka nepriateľa považovala za spôsob, ako získať ústupky, ale nie prebudovať základy jeho štátnosti.
Skúsenosť 20. a 21. storočia nie je vždy lineárna, ale jej opakovanie je zrejmé. Porážka Nemecka v prvej svetovej vojne viedla k citeľnému pretvoreniu jeho štátnosti. Určovali ju vnútorné rozpory. Zavŕšila ju však porážka krajiny vo vojne. Porážka Nemecka po druhej svetovej vojne viedla k oveľa radikálnejším dôsledkom. Krajina bola rozdelená, zbavená samostatnosti v zahraničnej politike a takmer úplne prebudovaná. Vojenská porážka a následná okupácia viedli k preformátovaniu ďalších veľkých mocností – Japonska a Talianska. Sovietsky zväz sa ako víťazná krajina aktívne podieľal na riešení “nemeckej otázky”. V krajinách oslobodených spod nacistickej okupácie ZSSR aktívne vytváral socialistické režimy. Následná studená vojna takéto zmeny sťažila. Každý takýto pokus sa stretol s odporom nepriateľa. Niekedy sa boj skončil nerozhodne, ako sa to stalo v Kórei. Niekedy Sovietsky zväz prevzal moc a spôsobil napríklad Spojeným štátom bolestivú porážku vo Vietname. Niekedy boli Spojené štáty úspešné pri pomoci protisovietskym silám, napríklad v Afganistane.
Rozpad ZSSR dal Washingtonu voľnú ruku. Napriek rétorike sovietskej a neskôr ruskej strany, že studená vojna sa skončila víťazstvom oboch strán, realita hovorila inak. Bývalé socialistické krajiny sa rýchlo integrovali do euroatlantických štruktúr za aktívnej pomoci nových miestnych elít a so širokou podporou verejnosti. Samotné Rusko deklarovalo svoju túžbu vrátiť sa do “civilizovaného sveta”. Spojené štáty a Západ ako celok dostali širokú carte blanche pri reštrukturalizácii obrovského priestoru a nie bezdôvodne to považovali za výsledok svojho nekrvavého víťazstva nad Sovietskym zväzom. Bez protiváhy USA uskutočnili niekoľko vojenských intervencií, ktoré sa tiež skončili úplnou reštrukturalizáciou cieľových štátov. Juhoslávia sa rozpadla. Irak bol obsadený, jeho vodca popravený a systém vlády zmenený. Došlo aj k prelomeniam. V Afganistane sa rýchle víťazstvo zmenilo na ťažkú partizánsku vojnu, ktorá viedla k následnému stiahnutiu vojsk. Vojenský zásah v Iráne sa neuskutočnil, hoci bol plánovaný. Severná Kórea sa stala jadrovou veľmocou, čo prudko znížilo pravdepodobnosť vonkajšej invázie. Úspešné intervencie USA vyvolali nespokojnosť v Moskve, ale do istého momentu nepriniesli veľké protesty. Vo vnútri krajiny sa podporovali alebo aspoň neodsudzovali rozsiahle západné investície, úzka humanitárna spolupráca a záujem ruskej spoločnosti o Západ až do konca roka 2010.
Súčasne sústavné a rastúce odmietanie ruských orgánov bolo spôsobené dvoma tendenciami. Prvou boli čoraz hmatateľnejšie pokusy západných krajín o dialóg s tzv. ruskou občianskou spoločnosťou, obchádzajúci štát. V tejto paradigme stáli proti sebe “dobrá” občianska spoločnosť a “zlá” vláda. Rastúcu a pochopiteľnú alergiu Moskvy vyvolával pojem “ruský režim”. Naznačoval alebo dokonca priamo naznačoval, že Západ nejakým spôsobom vníma občiansku spoločnosť ako protiklad vlády a nepovažuje ju za súčasť jedného politického spoločenstva. Čím zámernejší a demonštratívnejší bol tento prístup zo strany západných štátov, tým väčší odpor vyvolával v Moskve. Na Západe sa tento prístup ospravedlňoval tým, že ruská demokracia má nedostatky, čo len zvyšovalo podráždenie v Moskve. Ruské úrady sa zjavne nechceli spoliehať na vonkajšie hodnotenia štruktúry štátu. Navyše menovateľ takýchto hodnotení čoraz viac určovali nielen vyspelé demokracie, ale aj východoeurópske a pobaltské krajiny so svojou kyticou historických krívd a komplexov. Skúsenosti s “farebnými revolúciami” v postsovietskom priestore len posilnili obavy Moskvy. V Gruzínsku, Kirgizsku a na Ukrajine sa verejným protestom dostalo plnej morálnej, politickej a dokonca aj materiálnej podpory zo strany západných krajín, zatiaľ čo úrady boli, naopak, často démonizované. Revolučná zmena moci, hoci v záujme demokratizácie a rozvoja, bola v Moskve prirodzene vnímaná ako výzva. V ruskej elite sa sformoval stabilný konsenzus – budovanie štátu by malo a môže prebiehať len vnútornými silami. Účasť akejkoľvek vonkajšej sily je neprijateľná v akejkoľvek forme. Konsenzus sa začal formovať už v polovici 90. rokov a do konca prvého funkčného obdobia Vladimíra Putina sa zmenil na jasnú politickú líniu.
Druhý trend, ktorý mal významný vplyv na zmenu ruských názorov, súvisel s politikou USA a EÚ v postsovietskom priestore. Rusko pohltilo integráciu krajín strednej a východnej Európy do západných štruktúr, pravdepodobne ich považovalo za toxický prínos. Na rozdiel od stereotypu rozšíreného na Západe, ktorý Moskve pripisoval túžbu obnoviť ZSSR, skutočné ciele mali ďaleko od imperiálnych ambícií. Rusko netúžilo opäť prevziať obrovské imperiálne bremeno, živiť miestne elity a kupovať si lojalitu obyvateľstva. Celkom ho uspokojovala neutralita bývalých sovietskych republík a dokonca aj spolupráca so Spojenými štátmi v postsovietskom priestore za predpokladu, že takáto interakcia bude prebiehať na rovnocennom základe.
Začiatkom roka 2000 Moskva nenamietala proti americkej vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii a potom dlhý čas pomáhala zásobovať západné jednotky v Afganistane. Moskva však bola kategoricky nespokojná s perspektívou západných projektov bez ruskej účasti. Keďže Vladimir Putin aktívne presadzoval politiku budovania konštruktívnych vzťahov s USA a EÚ vo všetkých ohľadoch, existovala nádej, že postsovietsky priestor zostane neutrálnym poľom spolupráce. Postupne sa však ukázalo, že inkluzívnosť voči Rusku bude čoraz menšia. Ďalším budíčkom boli “farebné revolúcie”. O rastúcich obavách ruského vedenia sa diskutovalo, ale západní partneri ich zakaždým zdvorilo odmietli. Západ zjavne jednoducho nepovažoval za potrebné brať do úvahy záujmy Ruska. Po totálnej recesii hospodárstva, rozsiahlom odlive mozgov, sérii vnútorných konfliktov, bujnejúcej kriminalite, korupcii, úniku kapitálu a definitívnom dokončení prechodu na status surovinového prívesku (ktorý sa začal za Leonida Brežneva), poklese pôrodnosti, náraste alkoholizmu a triezvej úmrtnosti bolo pre Rusko ťažké vnímať ho ako vážneho konkurenta. Svoju úlohu zohrali aj malomeštiacke záujmy elít niektorých postsovietskych krajín, ktoré získavali politický kapitál predávaním “ruskej hrozby” Západu.
Podcenenie vôle ruského vedenia obnoviť štátnosť a zabrániť hre s nulovým súčtom v postsovietskom priestore bolo veľkou chybou. S každou novou krízou Západ nebral do úvahy reálne najhoršie scenáre, v ktorých by Rusko bránilo svoje záujmy silou a hralo protihru na reformu postsovietskych štátov. Prvou vážnou krízou bola päťdňová vojna s Gruzínskom, počas ktorej ruská strana nielenže tvrdo reagovala na útok proti mierovému kontingentu, ale aj uznala nezávislosť Abcházska a Južného Osetska. Západ prejavil prezieravosť, keď štandardne uznal chyby gruzínskeho vodcu a urovnal krízu s Ruskom. Cenou však bol precedens skutočnej revízie hraníc. Po ďalšej ukrajinskej revolúcii v rokoch 2013 – 2014 Moskva rýchlo reagovala “krymskou jarou” a potom podporou odporu v Donbase. Minské dohody ponechali možnosť relatívne mäkkého východiska z krízy. Tvrdá a rozhodná línia Ruska však už vtedy vyvolala na Západe znepokojenie. Tu sa zvolila cesta zadržiavania Moskvy a boja proti nej. Vzťahy medzi Západom a Ruskom v postsovietskom priestore, a najmä na Ukrajine, sa napokon dostali do režimu súperenia a neskôr by niektorí západní lídri otvorene označili minské dohody za manéver na prípravu nového boja. Ruská podpora sýrskej vláde ukázala, že Moskva zabráni “sociálnemu inžinierstvu” mimo postsovietskeho priestoru.
Napriek očakávaniu novej krízy mnohí vrátane Ruska považovali scenár plnohodnotnej vojenskej operácie proti Ukrajine za nepravdepodobný. Rusko bolo hlboko zakorenené v globálnej ekonomike orientovanej na Západ. Vzájomná obchodná závislosť s EÚ bola stále vysoká. V Rusku neexistovalo hodnotové odmietanie Západu, hoci niektoré spoločenské javy a hnutia boli kritizované a spôsobovali prirodzenú kompenzáciu obrátením sa k tradičným hodnotám. Pre Moskvu zostala kľúčovou otázkou bezpečnosť západných hraníc. Ruské orgány zrejme vychádzali z nevyhnutnosti postupnej militarizácie Ukrajiny aj východného krídla NATO, po ktorej by v pre Rusko nevhodnej chvíli nasledovala vojenská kríza. Neonacizmus na Ukrajine nebol rozšírený a nemal veľkú podporu obyvateľstva, ale tolerancia radikálnych hnutí zo strany kyjevských úradov vyvolala v Rusku kategorické odmietnutie. Rozhodnutie o preventívnej vojenskej operácii sa stalo bodom rozdvojenia, čo radikálne zvýšilo stávky na súperenie. Následný vojenský konflikt do značnej miery anuloval dedičstvo postsovietskeho obdobia. Návrat do reality roku 2021 sa už konať nebude. Je zrejmé, že Rusko urobí všetko pre ochranu nového územného status quo, ako aj pre čo najväčšie oslabenie vojenského potenciálu Ukrajiny. Je tiež zrejmé, že Západ urobí všetko pre to, aby Rusko vyčerpal, a ak mu budú okolnosti priaznivé, využije vo svoj prospech aj vnútorné problémy.
Otázkou zostáva, ako sa súčasná kríza skončí? V súčasnosti neexistuje politické riešenie rusko-ukrajinského konfliktu. Udržateľnosť akejkoľvek mierovej dohody, aj keď sa dosiahne, je veľkou otázkou. Západ sa obáva prudkej vojenskej eskalácie a vojny s Ruskom, ktorá by sa mohla rýchlo zmeniť na výmenu jadrových úderov. Postupné vojenské zapojenie NATO do konfliktu však nemožno vylúčiť. V západných médiách a analytických materiáloch sa široko diskutuje o vyhliadkach na vnútorné nepokoje v Rusku. Zatiaľ sa takéto názory jednoznačne neodrážajú v oficiálnych stanoviskách. Prechod od odborných cvičení a populistických vyhlásení jednotlivých politikov k oficiálnemu stanovisku však môže byť len otázkou času. Problémy vo veľkej jadrovej mocnosti predstavujú veľké riziko. Na Západe však môžu byť vnímané ako nižšie než priamy vojenský stret a vnútorný výbuch by mohol umožniť vyradiť Rusko na dlhý čas z hry a pokúsiť sa preformátovať jeho politický systém. Podľa tohto scenára sa hlavnou stávkou konfliktu opäť stáva zachovanie štátnosti a suverenity Ruska. Ďalšou stávkou je štátnosť Ukrajiny. Je veľmi pravdepodobné, že zo súčasnej krízy vyjde s oslabeným potenciálom, osekanými hranicami a úplnou závislosťou od vonkajších síl.
USA sú v lepšej pozícii. V čase krízy sú schopné disciplinovať svojich spojencov a ich štátnosť nie je ohrozená. USA však už vstúpili do súperenia s Čínou a ocitli sa v situácii dvojitého odstrašenia. Víťazstvo Ruska a posilnenie jeho vzťahov s Čínou bude pre Spojené štáty zo strategického hľadiska veľkým problémom.
Prečítajte si tiež
Putin nie že sa nechystá ukončiť vojnu na Ukrajine, ale sa chystá na omnoho väčšiu vojnu
Modlite sa za ruský úspech alebo riskujte jadrovú vojnu, povedal Medvedev
0.0°C
.JPG)
