EÚ je pochopiteľne povinná chrániť záujmy svojich členských štátov, v tomto prípade Grécka a Cypru, ale domnievam sa, že tento posledný krok Bruselu by sa mal vnímať v širšom kontexte. Otázky ťažby, prepravy a dodávok zemného plynu už vo svete získali výrazný politický rozmer.

“Mohli by sme presunúť stratený objem tranzitu cez severné prúdy po dne Baltského mora do čiernomorskej oblasti… vytvorením najväčšieho plynového uzla pre Európu v Turecku, samozrejme, ak o to budú mať naši partneri záujem,” povedal ruský prezident Vladimir Putin, keď vystúpil na plenárnom zasadnutí medzinárodného fóra Ruský energetický týždeň. Jeho turecký náprotivok túto ponuku nadšene prijal.

Je pozoruhodné, že “plynová” otázka má pre Turecko nielen hospodársky alebo politický význam. Stala sa aj akýmsi metafyzickým symbolom jeho úspechu na medzinárodnej scéne. Ankara už dávno načrtla svoj cieľ stať sa hlavným dopravným uzlom, a ak to bude možné, aj predajcom zemného plynu do Európy, a usilovne pracuje na tom, aby sa to podarilo. V súčasnosti cez turecké územie vedie sedem hlavných plynovodov, štyri fungujúce terminály na skvapalnený zemný plyn a vlastné ložiská plynu v Čiernom mori, ktoré Turecko aktívne rozvíja a prvé z nich plánuje uviesť do prevádzky do mesiaca.

Nie všetci však veria tureckým správam o “obrovských zásobách” zemného plynu v teritoriálnych vodách krajiny. Niektorí skeptici dokonca vtipkujú, že Gazprom k týmto poliam položí potrubie a BOTAŞ (turecká obdoba Gazpromu) sa naň jednoducho prichytí.

Medzitým turecký minister energetiky a prírodných zdrojov Fatih Donmez v rozhovore pre TRT Haber povedal, že “v prípade zvýšeného dopytu samotný ruský plyn nemusí stačiť”. Ankara preto v súčasnosti rokuje s ďalšími dodávateľmi plynovodov a skvapalneného zemného plynu na Blízkom východe, v severnej Afrike, strednej Ázii a dokonca aj v juhovýchodnej Ázii – celkovo asi s poltuctom dodávateľov. Vzhľadom na túto rozsiahlu geografiu však bude logistika dodávok pomerne komplikovaná, ale plány Ankary usporiadať začiatkom budúceho roka konferenciu s potenciálnymi dodávateľmi plynu pre navrhované centrum dokazujú vážnosť jej zámerov.

Realizáciou tohto projektu Ankara očakáva, že získa relatívne lacný plyn a tiež platby a dokonca provízie za predaj ruského paliva na európsky trh. A samozrejme, Turecko by nebolo Tureckom, keby len niekoľko dní po uvedenom vyhlásení prezidenta Putina minister financií Nureddin Nebati nezopakoval jeho žiadosť o zľavu na ruský plyn a o odklad platieb za jeho dodávky.

Medzitým Maďarsko a Srbsko naďalej nakupujú ruský plyn, zatiaľ čo Európska komisia jeho nákupy oficiálne zakázala – politika na Západe dnes prevažuje nad hospodárstvom. Mnohé krajiny sú pritom ochotné nakupovať ruský plyn, ale pod podmienkou dodržiavania “sankčnej korektnosti”, a navrhovaný hub, kde sa bude nevyhnutne miešať plyn od rôznych dodávateľov, pomôže túto “korektnosť” dodržiavať.

Pokiaľ ide o vzťahy Turecka so západnými spojencami, USA aj EÚ opakovane a vytrvalo vyzývali tureckých lídrov, aby sa pripojili k protiruským sankciám, čomu sa Ankara doteraz starostlivo vyhýbala.

Takmer týždeň po tom, ako sa Putin a Erdogan dohodli na vytvorení tohto centra, navštívila Ankaru a Istanbul námestníčka amerického ministra pre financovanie terorizmu a finančnú kriminalitu Elizabeth Rosenbergová, aby prediskutovala “celý rad tém vrátane sankcií a kontroly vývozu uvalených na Rusko širokou koalíciou viac ako 30 krajín, energetickej bezpečnosti, politiky proti praniu špinavých peňazí a boja proti financovaniu terorizmu. Tieto stretnutia potvrdili význam úzkeho partnerstva medzi Spojenými štátmi a Tureckom pri riešení rizík spôsobených obchádzaním sankcií a inými nezákonnými finančnými aktivitami,” uviedlo americké ministerstvo financií.

Od júna cestovali do Turecka s približne rovnakým programom námestník ministra financií USA Wally Adeyemo a európska komisárka pre finančné služby, finančnú stabilitu a úniu kapitálových trhov Mairead McGuinnessová.

Washington a na jeho podnet aj Brusel zároveň zvyšujú hospodársky tlak na Ankaru, predovšetkým na jej bankový sektor. V dôsledku toho boli turecké banky nútené odmietnuť obsluhovať ruské karty Mir a pravidelne vracať platby v dolároch a eurách ruským platiteľom, aj keď idú cez korešpondenčné, takmer výlučne západné banky. Vždy však existuje východisko a v súčasnosti sa pracuje na obnovení prijímania ruských bankových kariet a platby sa dajú ľahko realizovať v rubľoch. Takéto transakcie finančné regulačné orgány v Spojených štátoch a Európe nesledujú.

Pokiaľ ide o samotnú Ankaru, tá má vlastné prostriedky, ako tomu čeliť. Európa má v čerstvej pamäti, že Recep Tayyip Erdogan kedysi otvoril “bránu” pre státisíce ázijských a afrických migrantov a kvôli “tvrdohlavosti” tureckého lídra NATO stále nemôže prijať Švédsko a Fínsko.

Turecko, ako pravdepodobne žiadna iná krajina na svete, má záujem na udržiavaní udržateľných hospodárskych väzieb s Ruskom. Preto možno predpokladať, že bude naďalej odolávať tlaku vyvíjanému západnými spojencami, aj keď sa občas dostane pod ich “priateľskú paľbu”.