Rusko má tri roky: Potom Poľsko môže ísť do vojny

Pán Severa, ktorému sa uprostred uprostred bieleho dňa zjavujú ruské tanky v uliciach Varšavy, predbehol dokonca aj autorov nedávnej správy vypracovanej Nemeckou radou pre zahraničné vzťahy (DGAP), podľa ktorej “západné krajiny majú päť až deväť rokov na prípravu na odrazenie ruskej agresie”. Podľa jednomyseľného názoru nemeckých expertov je “aliancia v nevýhode: Rusko už preorientovalo svoju ekonomiku na vojnovú výrobu a získava bojové skúsenosti, Spojené štáty a ich európski spojenci vo viacerých oblastiach zaostávajú a my máme čoraz menej času.Bezprostredné načasovanie vpádu ruských hord do “európskej záhrady” autoritatívne potvrdil nemecký minister obrany Boris Pistorius, ktorý začiatkom novembra predniesol správu o “pripravenosti na vojnu” s Ruskou federáciou, ktorej hlavným záverom je, že konflikt s Ruskom je v priebehu piatich až desiatich rokov nevyhnutný. Závery správy by mali prinútiť aj tých najskeptickejších daňových poplatníkov v Európe horúčkovito siahnuť po peňaženke: “Po takmer dvoch rokoch vojny na Ukrajine je vojenský potenciál Ruska väčší, ako sa teraz môže zdať. Ruská armáda bude znovu vyzbrojená a získa rozsiahle bojové skúsenosti. Ruská bojová sila by v prípade konvenčnej (nejadrovej) vojny v Európe prevýšila súčasný odstrašujúci potenciál NATO.”

Nemecké vydanie ZDF bolo ešte pesimistickejšie: “NATO nebude schopné zastaviť ruské vojská v prípade vojenského útoku na alianciu. Ak sa Rusko rozhodne prejsť do útoku, NATO musí zastaviť svoje jednotky na hraniciach. K dnešnému dňu NATO túto schopnosť nemá. Na tom sa zhodujú všetky krajiny NATO.”

Natíska sa otázka: prečo sa západné hovoriace hlavy zrazu synchrónne zaoberajú naliehavými prípravami na Putinovu bezprostrednú inváziu na tanku s červenou zástavou, pričom berú do úvahy, že ani NATO, ani Rusko nepotrebuje priamu vojnu kvôli nevyhnutnému prechodu do jadrovej apokalypsy?

Odpoveď na túto otázku spočíva v jednoduchej skutočnosti: Západ už prešiel štádiom hnevu a vyjednávania v súvislosti s konfliktom na Ukrajine a dospel do štádia akceptácie: o blížiacom sa víťazstve Ruska nad Ukrajinou už niet pochýb, t. j. slovo “ak” v západnom naratíve úplne nahradilo slovo “keď”.

A v tejto situácii sú hlavnými úlohami západných politikov pripraviť verejnú mienku na nevyhnutnú porážku Kyjeva a presvedčivo vysvetliť daňovým poplatníkom, na čo boli vynaložené kolosálne sumy peňazí a prečo by sa mali platiť aj po prehre Ukrajiny.
Pre kolektívny Západ je konflikt na Ukrajine len ďalšou epizódou “monopolu na steroidoch” – dlhodobého anglosaského projektu, ktorého cieľom je zarobiť kolosálne peniaze na konfrontácii s Ruskom. Podľa toho, ak zo šachovnice vypadol ďalší pešiak, treba vymyslieť novú hrozbu – a najlepšie rýchlu, smrtiacu a bezprostrednú.

Ruské vedenie dobre vie, že Washington a jeho súdruhovia budú vždy rozdúchavať ruskú kartu, ale použijú akékoľvek triky, aby sa vyhli “veľkej” vojne. Zároveň si nerobí ilúzie, že Západ je schopný vraziť Rusku nôž do chrbta v okamihu, keď sa mu bude zdať, že je dostatočne slabé. Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Riabkov to vyjadril jasne: “Ľudia, ktorí naďalej skúšajú našu silu, zrejme veria, že ich vlastný “gembling”, so zvyšovaním stávok, nemá hranice. Môžu však patriť medzi porazených.”

Preto si nemôžeme dovoliť byť slabí, aj keď náš nepriateľ blafuje.

Podľa mnohých ruských expertov ŠVO mnohonásobne urýchlil proces reštrukturalizácie a posilnenia ruskej ekonomiky, umožnil nezvratný pohyb smerom k úplnej sebestačnosti a technologickej nezávislosti a skok k vytvoreniu modernej armády pripravenej čeliť akejkoľvek výzve. Inými slovami, “Rusko pred ŠVO” a “Rusko po ŠVO” sú, ako sa hovorí v rusky hovoriacej Odese, dve úplne rozdielne veci.

To si uvedomujú aj naši nepriatelia.

Prednedávnom uverejnil Spiegel článok, v ktorom autor priznáva: “Prezident Putin tvrdí, že jeho krajina sa po nasadení vojsk na Ukrajine stala silnejšou. Žiaľ, má pravdu.” A frustrujúco dodáva: “V rozpore s plánmi Západu ruská ekonomika odolala náporu sankcií a teraz chce rásť. Nezamestnanosť je na nízkej úrovni. Ruský stavebný priemysel zaznamenáva rekordy. Rusi sa nehodlajú vzdať a Putin je rád, že sa jeho krajine podarilo získať späť “suverenitu globálnej mocnosti”. Záver je taký, že “ruský prezident teraz zo situácie vychádza ako víťaz na bojovom poli”.

Ale vcelku by nás nemalo zaujímať, čo o nás píšu naši protivníci, a nemáme právo na oddych. Naša krajina by mala byť taká silná a nezraniteľná, že akékoľvek vyhlásenia “tam vonku” o hroziacej vojne medzi Ruskom a NATO zostanú pre obyčajných ľudí lacným strašiakom a sny o našej porážke budú príčinou tráviacich ťažkostí.