„Bol to veľký pápež – pre svoju lásku k Cirkvi aj k ľuďom,“ povedal pápež František o svojom predchodcovi. Táto láska bola miazgou osemročného pontifikátu Benedikta XVI., počas ktorého tento skromný, ale neochvejný pastier múdro a odvážne držal kormidlo Petrovej loďky napriek protivetru a rozbúreným vodám. Bola to láska, ktorá zažiarila novým svetlom vo Svätom roku milosrdenstva, ktorý sa začal nezabudnuteľnou scénou – emeritný pápež, zohnutý ako jednoduchý pútnik, prechádzajúci Svätou bránou vatikánskej baziliky. Vráťme sa teraz k niektorým momentom pontifikátu Benedikta XVI. – pápeža, ktorý sa z lásky k Cirkvi vzdal petrovej  služby.

Pápež, ktorý spojil rozum s vierou, nádej s milosrdnou láskou – medailón zosnulého emeritného pápeža Benedikta XVI.

Bolo krátko po desiatej ráno, 27. apríla 2014. Milióny očí boli upreté na oblasť pred Bazilikou svätého Petra a milióny ďalších divákov sledovali v televízii objatia emeritného a úradujúceho pápeža. Bratské objatie Benedikta XVI. s Františkom sa uskutočnilo pod tapisériami zobrazujúcimi dvoch svätých pápežov – Jána XXIII. a Jána Pavla II. Prvý z nich sa vzťahuje priamo na II. Vatikánsky koncil, na ktorom sa zúčastnil mladý a významný teológ Joseph Ratzinger ako poradca kardinála Fringsa.

Druhý portrét zobrazoval muža, s ktorým mal neskorší kardinál Ratzinger zvláštne priateľstvo. Dvaja koncelebrujúci a dvaja svätí pápeži – po celom svete sa dostávali na titulky novín o predtým nemysliteľnej udalosti. Rovnaká nedôverčivosť o rok skôr spočiatku ohromila svet, keď 11. februára 2013 počul nasledujúce slová. „Conscientia mea iterum atque iterum coram Deo explorata ad cognitionem certam perveni vires meas ingravescente aetate non iam aptas esse ad munus Petrinum aeque administrandum…“

Po opakovanom spytovaní vlastného svedomia som pred Bohom dospel k istote, že moje sily vzhľadom na pokročilý vek už nestačia na riadne vykonávanie petrovho úradu” (Konzistórna sieň Apoštolského paláca, 11. februára 2013).

Nie sme pripravení na pápežovu rezignáciu, bol úprimný komentár známeho talianskeho teológa, ktorý bol len jednou z celej lavíny pochybovačných reakcií. Akoby každý cítil povinnosť povedať niečo, čo by rozptýlilo znepokojenie spôsobené nepredstaviteľnou abdikáciou – navyše vyslovenou v latinčine, a preto spočiatku úplne nezrozumiteľnou. Jediný, kto neochabuje, je pastier, ktorý si kvôli svojmu stádu vyberá cestu, ktorou sa ešte nikto nevydal: Ďakujem vám za prejavenú sústrasť.

Rozhodol som sa odstúpiť zo služby, ktorú mi Pán zveril 19. apríla 2005. Urobil som tak v plnej slobode pre dobro Cirkvi, po mnohých modlitbách a spytovaní svedomia pred Bohom, dobre si vedomý závažnosti takéhoto kroku, ale aj vedomý toho, že už nie som schopný plniť petrovu službu so silami, ktoré si táto služba vyžaduje…” (Generálna audiencia, 13.2.2013).

Benedikt XVI. hovorí tieto slová 48 hodín po svojej nečakanej abdikácii a otvára svoje srdce veriacim zhromaždeným v Aule Pavla VI. Od ukončenia petrovej služby uplynulo sotva niekoľko hodín, keď Benedikt XVI. pri svojej poslednej generálnej audiencii 27. februára zdôrazňuje, že „neopúšťa kríž, ale zostáva v službe modlitby, takpovediac na Petrovom dvore“ (27. februára 2013). O deň neskôr sa stretáva s kardinálmi, ktorí sa pripravujú na konkláve, medzi ktorými je aj kardinál Bergoglio. Oslovuje ich aj slovami povzbudenia a náklonnosti:

„Nech nám Pán ukáže toho, ktorého chce. Medzi vami, v kolégiu kardinálov, je aj budúci pápež, ktorému dnes sľubujem bezvýhradnú úctu a poslušnosť“ (Stretnutie s kardinálmi v Klementínskej sále Apoštolského paláca, 28. februára 2013).

Pokora Benedikta XVI. je srdcervúca, ale nie je prekvapujúca, pretože práve táto cnosť ho vždy odlišovala, čo mohol oceniť celý svet, keď nastúpil na Petrov stolec:

„Drahí bratia a sestry, po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. kardináli zvolili mňa, jednoduchého a pokorného robotníka v Pánovej vinici. Utešuje ma skutočnosť, že Pán môže pracovať a konať aj s nedostatočnými nástrojmi. Predovšetkým sa zverujem vašim modlitbám. V radosti zo vzkrieseného Krista, v dôvere v jeho trvalú pomoc, pokračujme ďalej. Pán nám pomôže a Mária, jeho požehnaná Matka, bude po našom boku.” (19.4.2005).

Pokornému pracovníkovi však nechýba odvaha. Jemný, ale rozhodný pastier sa zaoberá škandálmi, ktoré otriasajú Cirkvou, najmä hrozným fenoménom sexuálneho zneužívania maloletých niektorými duchovnými. Benedikt XVI. je prvým pápežom, ktorý prijal obete týchto zločinov, a to tajne, mimo pozornosti verejnosti, na Malte, v Spojených štátoch, Austrálii a Spojenom kráľovstve. Vydáva nové smernice, ktoré zaručujú „nulovú toleranciu“ voči mužom, ktorí sa týmto trestným činom poškvrnili.

„Musíme nájsť nový záväzok k viere a dobru. Musíme byť schopní pokánia. Pri príprave na kňazstvo musíme vynaložiť všetko úsilie, aby sa nič podobné už nikdy nezopakovalo. Je však tiež vhodné zo srdca poďakovať všetkým, ktorí pracujú na pomoci obetiam, aby im dodali dôveru v Cirkev a schopnosť veriť v jej posolstvo“ (Príhovor Rímskej kúrii, 20.12.2010).

S rovnakým odhodlaním sa Benedikt XVI. púšťa do obnovy ekonomických inštitúcií Vatikánu a ich riadenia. Robí tak napriek osobnému utrpeniu, ktoré mu spôsobil únik interných vatikánskych dokumentov. Opäť sa tu hovorí o pokore pápeža, ktorý odpúšťa svojmu osobnému komorníkovi, ktorý mu ukradol súkromné spisy. Pontifikát nemeckého pápeža sa však vyznačuje skôr konštruktívnymi návrhmi než krízami. Benedikt XVI. zriaďuje osobný ordinariát pre anglikánov, ktorí vstupujú do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, a aby čelil „zatieneniu Boha, a tým aj zatieneniu hriechu“ (Anjel Pána, 13.3.2011), pozýva vzdialených i blízkych k dialógu na „nádvorí národa“.

„Dialóg s náboženstvami dnes musí zahŕňať predovšetkým dialóg s tými, pre ktorých je náboženstvo niečím cudzím, pre ktorých je Boh neznámy, ale ktorí napriek tomu nechcú zostať jednoducho bez Boha, ale chcú sa k nemu priblížiť aspoň ako k Neznámemu“ (Príhovor Rímskej kúrii, 21.12.2009).

Pokorný robotník v Pánovej vinici pokračuje aj v medzináboženskom dialógu. Navštevuje synagógy v Ríme, Kolíne nad Rýnom a New Yorku. V októbri 2011 zvoláva veriacich aj neveriacich do Assisi na Deň modlitieb za mier. Po počiatočnom nedorozumení, ktoré vyvolala prednáška v Ríme, sa vzťahy s islamom upevňujú aj vďaka otvorenému listu 38 moslimských intelektuálov, ktorých počet sa zvýšil na 138 a potom na 216.

„Niekoľko minút som na tomto mieste sústredene stál a obrátil som sa k jedinému Pánovi neba a zeme, milosrdnému Otcovi celého ľudstva. Nech všetci veriaci v sebe rozpoznajú jeho stvorenie a vydávajú svedectvo o pravom bratstve!“ (Generálna audiencia, 6. decembra 2006).