Rozhovor o Ukrajine sa rozpadá: To, čo hovoria politici v súkromí, je fascinujúce – a plné protirečení

Kyjev 2. februára 2023 (HSP/foreignpolicy/Foto:TASR/AP-Michael Probst)

Tento rok som sa prvýkrát zúčastnil na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, takže možno predsa len patrím k takzvanému washingtonskému bloku, píše profesor medzinárodných vzťahov na Harvardovej univerzite Stephen M. Walt v časopise Foreign Policy. Bol som vďačný za túto príležitosť a užil som si túto skúsenosť, ale nemôžem povedať, že som z nej odchádzal s lepším pocitom o súčasnom stave sveta

Rokovaniu samozrejme dominovala vojna na Ukrajine a v spoločnom rozhovore sa vyskytli dve dôležité deliace línie.

Prvou priepasťou bolo výrazne odlišné vnímanie, rozprávanie a preferované reakcie medzi transatlantickým spoločenstvom na jednej strane a kľúčovými členmi globálneho juhu na strane druhej. Túto priepasť už opísalo niekoľko významných médií a nová správa Európskej rady pre zahraničné vzťahy obsahuje presvedčivé údaje z prieskumu, ktoré ju dokumentujú. Zúčastnil som sa na niekoľkých zasadnutiach a súkromných večeroch zameraných na túto problematiku a diskusie boli objavné.

Zarytí atlantisti majú tendenciu vykresľovať vojnu na Ukrajine ako najdôležitejšiu geopolitickú otázku v súčasnom svete. Viceprezidentka USA Kamala Harrisová povedala, že vojna má “ďalekosiahle globálne dôsledky”, a šéf jedného amerického think tanku ju nazval “oporným bodom 21. storočia”. Podobne nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková na otázku, ako by sa vojna mohla skončiť, odpovedala, že čokoľvek iné ako úplná porážka a stiahnutie Ruska by znamenalo “koniec medzinárodného poriadku a koniec medzinárodného práva”.

V tomto príbehu je skrátka na Ukrajine v stávke budúcnosť celého poriadku založeného na pravidlách – a dokonca aj budúcnosť samotnej slobody. Zdalo sa, že niektorí americkí a európski rečníci súťažili o to, kto prednesie cirkevnejší prejav, pričom trvali na tom, že víťazstvo nič nenahradí, odmietali akékoľvek riziko eskalácie a vyzývali podporovateľov Ukrajiny, aby Kyjevu poskytli všetko, čo potrebuje na dosiahnutie rýchleho a rozhodného víťazstva.

Zvyšok sveta to vidí inak. V Mníchove nikto neobhajoval Rusko ani prezidenta Vladimira Putina a rezolúcia Valného zhromaždenia OSN vyzývajúca Rusko, aby sa “okamžite, úplne a bezpodmienečne” stiahlo z Ukrajiny, prešla o niekoľko dní neskôr viac ako 140 hlasmi. Štáty mimo transatlantickej koalície (vrátane významných mocností, ako sú India, Brazília alebo Saudská Arábia) sa však k snahám Západu o sankcie voči Rusku nepridali a konflikt nevnímajú rovnako apokalypticky ako väčšina predstaviteľov na Západe. Atlantici sa v Mníchove zdali byť ich postojom zmätení a niekoľko ľudí ich ostro kritizovalo. Počul som, ako iný šéf západného think tanku pokarhal nezúčastnené štáty slovami: “Táto konferencia nie je o morálnej dvojznačnosti.”

V skutočnosti nie je až také ťažké pochopiť tento rozdiel. Po prvé, ľudia mimo Západu považujú poriadok založený na pravidlách a naliehanie Západu, aby štáty neporušovali medzinárodné právo, za obyčajné pokrytectvo, a boli obzvlášť rozhorčení nad pokusmi Západu nárokovať si v tejto otázke morálne prvenstvo. Podľa ich názoru západné mocnosti nielenže vytvárajú väčšinu pravidiel, ale sú aj úplne ochotné tieto pravidlá porušovať, kedykoľvek sa im to hodí. Nie je prekvapujúce, že zástupcovia globálneho juhu rýchlo pripomenuli nezákonnú inváziu Spojených štátov do Iraku v roku 2003 – kde bol vtedy poriadok založený na pravidlách? Podobne viacerí rečníci poukázali na to, že tie isté západné vlády, ktoré varovali, že Rusko porušuje normy z obdobia po druhej svetovej vojne, ktoré zakazujú získavanie územia dobytím, nijako nezabránili Izraelu, aby dobyl Golanské výšiny a Západný breh Jordánu, anektoval prvé a zaplnil druhé osadníkmi. Na Rusko sú teraz uvalené prísne sankcie – čo je pochopiteľné – zatiaľ čo Spojené štáty poskytujú Izraelu štedrú hospodársku a vojenskú pomoc a využívajú právo veta, aby chránili Izrael pred kritikou v Bezpečnostnej rade OSN. Takéto očividné dvojaké štandardy sú pre Západ ťažko prehltnuteľné.

Okrem toho kľúčové štáty globálneho juhu nezdieľajú presvedčenie Západu, že budúcnosť 21. storočia bude závisieť od výsledku vojny. Podľa nich hospodársky rozvoj, klimatické zmeny, migrácia, občianske konflikty, terorizmus, rastúca moc Indie a Číny a mnohé ďalšie faktory budú mať väčší vplyv na budúcnosť ľudstva ako osud Donbasu alebo Krymu. Čudujú sa, prečo západné vlády rýchlo našli desiatky miliárd dolárov, ktoré poslali Ukrajine, ale nezaplatili by dosť na to, aby sa uskutočnila účinná globálna očkovacia kampaň proti COVID-19. Pýtajú sa, prečo je teraz Ukrajina v centre pozornosti 24 hodín denne, ale Západ venuje len občasnú pozornosť stratám na životoch v subsaharskej Afrike, Strednej Amerike alebo iných problémových miestach. S hnevom sledujú, ako európske štáty vítajú ukrajinských utečencov s otvorenou náručou, keďže predtým sa stavali nepriateľsky k utečencom utekajúcim z rovnako hrozných situácií v Sýrii alebo Afganistane. A keďže vojna negatívne ovplyvňuje ich záujmy (napr. prostredníctvom vyšších cien potravín), majú väčší záujem na jej ukončení, ako na pomoci Kyjevu dosiahnuť všetky jeho vojnové ciele.

Odvážny postoj globálneho Juhu neznamená, že je “proruský”; znamená to, že tieto štáty majú len vlastné záujmy, rovnako ako ostatné krajiny. Znamená to tiež, že priepasť medzi Západom a takzvaným zvyškom pravdepodobne nezmizne.

Druhou priepasťou, ktorú som v Mníchove pozoroval, bola priepasť medzi optimizmom, ktorý najvyšší predstavitelia vyjadrovali na verejnosti, a pesimistickejšími hodnoteniami, ktoré bolo možné počuť v súkromí. Na hlavných podujatiach, na ktorých sa zúčastnili predstavitelia ako Harris, Baerbock, minister zahraničných vecí USA Anthony Blinken a ďalší, bolo počuť optimistické príbehy o jednote Západu a dlhodobých vyhliadkach na víťazstvo. Prezident USA Joe Biden a ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj zopakovali toto posolstvo počas Bidenovej nečakanej návštevy Kyjeva minulý týždeň. Aj keď uznali, že nás čakajú ťažké dni, v Mníchove sa sústredili na víťazstvo, ktoré bude jedného dňa dosiahnuté.

V súkromí však boli rozhovory oveľa pochmúrnejšie. Na žiadnom z mojich súkromných stretnutí neboli prítomní predstavitelia najvyšších vlád kľúčových krajín, ale nikto, s kým som hovoril, neočakával, že vojna sa čoskoro skončí, a nikto si nemyslel, že Ukrajina bude schopná znovu získať všetky svoje stratené územia (vrátane Krymu) bez ohľadu na to, koľko pomoci dostane v nasledujúcom roku. Čoraz horlivejšie výzvy na poskytnutie väčšieho množstva smrtiacej pomoci (ako sú tanky, delostrelectvo, armádne taktické raketové systémy a stíhacie lietadlá) totiž môžu odrážať vedomie, že Ukrajina je v horšom stave, než uvádzajú hlavné správy. Väčšina ľudí, s ktorými som sa rozprával, očakáva, že bude naďalej pretrvávať patová situácia, ktorá možno o niekoľko mesiacov povedie k prímeriu. Západná pomoc Ukrajine nesmeruje k víťazstvu, preto je skutočným cieľom dostať Kyjev do pozície, aby mohol uzavrieť výhodnú dohodu, keď príde čas.

Tento rozpor medzi verejným optimizmom a súkromným realizmom tiež nie je prekvapujúci. Lídri vo vojne potrebujú udržať morálku verejnosti (a súdržnosť aliancie), a to znamená rozprávať na verejnosti optimistický príbeh. Vyjadrenie dôvery v úspech a záväzok bojovať tak dlho, ako to bude potrebné, môže pomôcť presvedčiť nepriateľa, aby prehodnotil svoje vlastné vojnové ciele smerom nadol. Aj keď si človek myslí, že je čas uzavrieť dohodu, keď to povie nahlas, oslabí tým vlastnú vyjednávaciu pozíciu a nakoniec dosiahne horší výsledok.

Znepokojuje ma však toto. Rétorická podpora Bidenovej administratívy Ukrajine sa stále zvyšuje a naďalej nám sľubuje akýsi šťastný hollywoodsky koniec. Bidenova cesta do Kyjeva bola odvážnym krokom, ktorý zdôraznil jeho výdrž a osobné odhodlanie pomôcť Ukrajine, ale zároveň priamo a viditeľne spojil svoje politické osudy s výsledkom vojny. Ak Biden nedokáže splniť to, čo sľúbil, potom to, čo dnes vyzerá ako presvedčivá demonštrácia vedúcej úlohy USA, bude o rok vyzerať oveľa menej pôsobivo. Ak bude vojna vo februári 2024 stále v brutálnom patovom stave a Ukrajina bude zničená, potom bude Biden čeliť tlaku, aby buď urobil viac, alebo hľadal plán B. Vzhľadom na to, čo sľúbil, bude čokoľvek menej ako úplné víťazstvo vyzerať ako zlyhanie. Navyše, ak sa Čína rozhodne poskytnúť Rusku ďalšiu pomoc, potom by Biden možno musel uvaliť ďalšie sankcie na druhú najväčšiu svetovú ekonomiku, čo by vyvolalo nové problémy v dodávateľskom reťazci a ohrozilo krehké hospodárske oživenie, ktoré práve prebieha. A ak sa tak stane, republikánski kandidáti na prezidenta (najmä jeden z nich) si budú lízať zuby a budú sa im páčiť ich šance.