Pezinok je požehnané mesto – preslávilo sa viacerými inštitúciami, ktorých spoločným menovateľom je očista človeka, jeho prostredia, tela aj zdravého rozumu od zlého a nečistého. V jednej z týchto inštitúcií bol v pondelok vyhlásený rozsudok v procese s Tiborom Eliotom Rostasom. Nie, tentoraz nešlo o liečebňu, skládku ani viechu – na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku bol vydavateľ časopisu Zem a Vek odsúdený za článok, v ktorom údajne hanobí židovský národ. Píšeme o tom TU.
Proces sa konal na podnet Pavla Sibylu, bývalého novinára denníka Sme, člena vedenia niekoľkých mimovládok, nositeľa novinárskej ceny Nadácie otvorenej spoločnosti Georga Sorosa, riaditeľa odboru vnútornej politiky u prezidenta Kisku, dnes člena predsedníctva hnutia Progresívne Slovensko. Tento elitný slniečkový káder zastúpil Jána Benčíka a podal ešte v máji 2017 na Rostasa trestné oznámenie, v ktorom píše, že predmetný článok „v čitateľovi vyvoláva dojem, že slovenský národ je využívaný a porobený a tým národom, ktorý Slovákom kruto vládne, sú Židia. V závere článku Rostas čitateľov vyzýva, aby sa s týmto útlakom nezmierili.“ Potom cituje vyjadrenia historických osobností z Rostasovho článku a ďalej píše: „Aj z týchto ukážok je zrejmé, že T. Rostas článkom podnecuje nenávisť voči skupine osôb, a to konkrétne voči ľuďom židovského pôvodu.“
Dôvodom, prečo súd rozhodol, že článok „Klin Židov medzi Slovanmi“ naplnil skutkovú podstatu trestného činu hanobenia národa, malo byť Rostasovo schvaľovanie protižidovských vyjadrení významných historických osobností slovenského národa. Hoci sudca v odôvodňovaní rozsudku uviedol, že trest ukladá Rostasovi nie za citáty, ale za stotožnenie sa s nimi, reálne tým vlastne odsúdil aj Ľudovíta Štúra a celý rad ďalších národných dejateľov.
Sudca asi hodinu vysvetľoval dôvody, prečo sa rozhodol pre taký verdikt, avšak ani raz sa nezmienil o reálnej faktickej podstate toho, o čom je reč: či výroky Štúra a ďalších osobností, ktoré Rostas v článku citoval, sa zakladajú na pravde, alebo nie. Sedliacky rozum pritom hovorí, že to by mala byť prvá vec, ktorá by sa mala posudzovať: veď ak tí ľudia nehovorili pravdu, potom to treba nahlas povedať, aby sa krivda nešírila a veci boli uvedené na pravú mieru. A to isté, ak hovorili pravdu – ani takúto pravdu nemožno zamlčiavať, musí byť možné o nej hovoriť práve tak, ako sa otvorene smie hovoriť aj o iných historických svinstvách voči Slovákom zo strany iných národov, ako je vpád a plienenie od Tatárov, útlak od Turkov, vypaľovanie hradov od Francúzov, pomaďarčovanie od Maďarov, počešťovanie od Čechov, okupácia od Nemcov či Rusov alebo demokratizácia od Američanov a Beneluxov.
Pojednávanie sa pre veľký záujem verejnosti konalo vo veľkej sále Justičnej akadémie SR v Pezinku, a tá bola plná Rostasových priaznivcov a zástupcov médií. Prítomný bol aj líder strany Vlasť Štefan Harabin, ktorý však bol zo sály vylúčený potom, ako sudcu upozornil, že prokurátor Tomáš Honz sa celý čas počas čítania rozsudku hral s mobilným telefónom.
Po ukončení pojednávania sa prokurátor aj sudca vytratili, desiatky policajtov strážiacich pojednávanie tiež odišli a Harabin, Rostas a jeho advokát Ľubomír Hlbočan urobili vyjadrenia pre médiá. Rostas uviedol, že rozdiel medzi časmi Štúrovcov a dneškom je ten, že oni sa mohli vyjadrovať k politike bez toho, aby ich čakala sociálna smrť. Povedal, že je pre neho česť byť odsúdený spolu s ľuďmi, po ktorých sú pomenované ulice a mestá, a že jeho článok nebol o ničom inom, než o tom, aby sme si my Slováci a Slovania vládli sami.
Harabin zhodnotil proces ako škandalózny. Pozastavil sa pri tom, že je veľmi čudné vyniesť rozsudok nad autorom za napísanie článku, ale pritom nezakázať šírenie samotného článku – ktorý bol týmto procesom vlastne ohromne spopularizovaný a jeho čítanosť sa zmnohonásobila.
Lídrovi strany Vlasť Štefanovi Harabinovi sme položili ohľadne procesu s Rostasom niekoľko otázok:
Ivan Lehotský