Môj profil 
Predplatné
Zo sotva 20 percentnej účasti potom ďalekosiahlo vyvodzujú, že takmer 80 percent voličov odmietlo demagógiu organizátorov a výsledok referenda znamená, že už aj na Slovensku nastal čas na prijatie legislatívy rozširujúcej práva LGBT komunity. Samozrejme, tieto interpretácie možno vnímať ako povinný folklór a netreba im dávať väčšiu váhu, než akú v skutočnosti majú. Poďme sa teda pozrieť na výsledky referenda nezaujato, teda „sine ira et studio“.
Čo musíme jednoznačne konštatovať, je skutočnosť, že reálna účasť bolo hlboko pod očakávaniami. Prieskumy odhadovali účasť v rozmedzí medzi 30 až 40 percentami. Realita však bola 10 percent pod spodnou hranicou. Jasne to svedči o skutočnosti, že tých takmer 80 percent papierových kresťanov je chiméra. Z nich reálne praktizujúcich je nepatrný zlomok, ba dokonca tých, ktorí sú ochotní venovať hodnotám tradičnej rodiny niečo cez desať minút pri hlasovacích urnách, je len niečo vyše 20 percent.
Referendum prinieslo aj ďalšie paradoxy. Najnižšiu volebnú účasť nemala tradične liberálna a hodnotovo vyprázdnená Bratislava, ale prekvapivo Kotlebov Banskobystrický kraj a slovenský Rím – Trnava. Sám som zvedavý, ako to experti po hlbšej analýze dát vysvetlia.
Ak chceme najobjektívnejšie ohodnotiť, aká je politická sila pri agende ochrany rodiny, musíme si vydeliť súčasnú účasť v referende, teda 944 674 občanov, s účasťou na ostatných parlamentných voľbách, čo bolo 2 596 448. Výsledkom je, že približne 36, 38 percent občanov, ktorí sú ochotní prísť k voľbám či referendu, považuje ochranu tradičnej rodiny za dosť vážnu tému, aby sa k nej vyjadrili. Nič menej, nič viac. Poďme však ďalej k dôsledkom referenda.
Kampaň pred ním jasne ukázala, že mediálne sa hralo takpovediac na jednu bránku. LGBT lobby akoby dokonale splývala z mainstreamovými médiami. Aliancia pre rodinu bola takmer vytesnená z mediálneho priestoru a ak sa tam dostala, tak vždy sa voči jej názorom hrala presilovka s cieľom vykresliť jej predstaviteľov ako tmárov či nenávistníkov. To samo o sebe však slabý výsledok účasti nevysvetľuje. Fojtikizácia médií (dnešný mediálny hlavný prúd je rovnako nedôveryhodný, ako bol za čias ideologického tajomníka ÚV KSČ Jána Fojtíka) na Slovensku naplno zúri už minimálne od roku 1998, takže občania sú na takýto stav dlhodobo senzibilizovaní. Práve vďaka mediálnej šikane aktivisti Aliancia za rodinu získali status mediálnych štvancov a celkom úspešne obsadili mediálny underground, teda priestor webu a podobne. Nakoniec, nie raz sa stalo, že prostituujúce médiá na Slovensku dopomohli k úspechu tomu, koho škandalizovali. Napríklad, verejnoprávna RTVS svojim zákazom vysielať volebné klipy Aliancie za rodinu ich nevídane spropagovala.
Referendum však, chvalabohu, odkrylo aj skutočnú podstatu vulgarity niektorých liberálnych politikov. Bývalý druhý najvyšší ústavný činiteľ Richard Sulík sa pred médiami ostentatívne pretŕčal v tričku J B M na Alianaciu za R D N. Spôsobom sebe vlastným dal dostatočne najavo, čo si myslí o tradičných hodnotách. Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako sa k takýmto postojom vyjadria predstavitelia KDH. Samozrejme, pri tomto subjekte nemôžeme mať ani tie najmenšie ilúzie. Nepochybujem, že Ján Figeľ si priam nohy doláme, aby sa podkladal vulgárnemu Sulíkovi a za každú cenu s ním upiekol koalíciu. Nakoniec nič nové. V genetickej výbave KDH je priam zakódované permanentné zrádzanie hodnôt, vďaka ktorým sa dostali do politiky. Stačí si spomenúť na koalíciu s ultra liberálom Ruskom, pričom ich jediným argumentom bol a bude, lebo Fico.
Referendum dalo teda podnet na to, aby tu konečne vznikla nejaká autentická politická sila, ktorá dokáže odolať politickej prostitúcii a svojich voličov nesklame. Ale to je už iná téma.
Roman Michelko, politológ
