Riaditeľ SND: Robiť si srandu z politika je porušenie pracovnej disciplíny

Bratislava 16. mája 2024 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Monika Tódová sa v aktuálnom rozhovore pýta Petra Bebjaka, či sa dá zlikvidovať kultúra. Režisér odpovedá: „Dá sa všetko.“ Vitajte vo svete okrídlených fráz, zavádzania, nevedomosti, ignorancie a poloprávd

Ale na úvod niečo iné:

„Robiť si srandu z politika by bolo veľké porušenie pracovnej disciplíny.“ Povedal to riaditeľ SND Drlička pred šiestimi mesiacmi pre Denník N v štrnástej minúte rozhovoru TU.

Je dôležité začať nasledovnú úvahu práve takto – nielen preto, že hanobenie politikov vládnej koalície nás doviedlo až k atentátu na premiéra…

Pán riaditeľ totiž sám sebe podrazil tým výrokom nohy. Ak je dôsledný a jeho slovo má váhu, musel by dnes vyvodiť dôsledky z konania hercov, ktorí v rámci improvizačných sekvencií počas predstavení nie že politikov parodujú, oni im priamo vyslovujú nenávisť…

Detailom už sme sa venovali inde, viete, koho máme na mysli.

Pozrime sa ale v nadväznosti na tému divadlo a sloboda umeleckého výrazu na celkom čerstvé názory umelcov z elitných kruhov našej scény. Denník N totiž zorganizoval debatu na tému Kultúra sa nedá ovládnuť. Hosťami boli herečky Petra Polnišová, Eva Pavlíková a režisér Peter Bebjak. Moderovala Monika Tódová.

Známa partia, známe myšlienky. Nevadí, zabaviť dokážu zakaždým.

Ale najprv pár slov pre ujasnenie pozícií. Pozrite, ja uznávam, pani Pavlíková je skvelá herečka, to je nespochybniteľné. Videl som ju v Nitre v nejednom predstavení, ešte ako študent. Na doskách je top liga – domnievam sa, že svetová úroveň. Žiadne falošné komplimenty, úprimne si to myslím, hoci nie som odborník na teatrológiu.

Avšak ako súkromná osoba skĺzava k prekvapivej hrubosti. O skúšobnom publiku, ktoré pred premiérami za socializmu posudzovalo divadelné hry, hovorí, že to nechápali a „krútili ňufákmi“. Akými ňufákmi, prosím vás, čo to je za slovník?

To sa na dámu patrí?

Mimochodom zdôrazňuje, že skúšobné publikum bolo zložené prevažne z robotníkov – hlavne, že nediskriminujeme druhých ľudí…

Pani Pavlíková sa chce vyjadrovať k politike verejne, ale že robotníci sa vyjadrili k jej predstaveniu, už jej nevonia. Pri všetkej úcte k talentu tejto herečky, ako osobnosť je nezaujímavá, sama sa diskredituje, a pre solídnu verejnú debatu je insignifikantná. Vie preložiť význam slov progres a liberál, ale aké ideológie zastrešujú a aké sú ich úskalia, už nevníma.

A to povedala ešte inú nechutnosť, aká nemôže byť ani publikovaná, aby sme dámu nezhodili.

Taká Petra Polnišová bola aspoň vtipná. Keď prišla reč na „vyhladovanie“ umelcov, povedala, že ju tak ľahko niekto nevyhladovie…

Robiť si žarty zo seba samého je znakom inteligencie a zdravého sebavedomia. Oceniť treba aj úprimnosť, ktorou srší – jednoducho sa nehrá na umenie, točí komerciu, robí reklamy, a tam nie sú problémy so štedrým príjmom.

Či pani Polnišová dodala aj niečo podstatné k téme, vám povedať neviem – nič iné z jej slov mi neutkvelo v pamäti.

Vlastne… Neodpustila si podpichnutie ministerky kultúry. Povinná jazda, no čo už.

A napokon zlatý klinec večera.

Musím uznať, pán Bebjak veľmi často hovorí pravdu, dokonca sa nebojí chlapsky priznať, že celý súčasný rozruch v umeleckej sfére sa týka umelcov, ktorí žijú zo štátnych peňazí, a teda sa boja, že prídu o živobytie. To je najtemnejší scenár, aký nikomu neprajeme. Každý spoluobčan si zaslúži slušný život a podmienky na úrovni, ako aj možnosť profesijnej realizácie, bez ohľadu na jeho postoje, názory, vierovyznanie, sexuálnu orientáciu či iné odlišnosti.

Zároveň však pán Bebjak tvrdí veci, ktoré sú zavádzajúce až celkom nepravdivé, hoci to sám nemusí vedieť. Ním vyslovovaná nepravda (stránim sa použiť slovo lož, keďže zrejme nejde z jeho strany o zámer) teda môže byť z neznalosti, ignorancie alebo jednoducho vykĺzla v prúde reči – to je riziko pri vedení spontánneho verbálneho prejavu v živom vysielaní. Avšak profesionálom jeho kalibru by sa také veci nemali stávať. Predsa len s témou žije dňom i nocou, a tak môžeme predpokladať, že má myšlienky vytriedené a ujasnené celkom prehľadne.

Tak si celú vec objasnime:

Bebjak povie, že menej peňazí pre film znamená väčšie zapojenie kreativity. A hovorí úplnú pravdu – čím menej peňazí na projekty, tým viac musíte byť vynaliezavý. Režisér bohužiaľ dodáva, že aby ste dnes točili na úrovni, ako sa patrí, a žiaden underground, predsa len tie peniaze potrebujete. Že nemáte možnosť vyrozprávať film tak, ako by sa „patrilo“. Že tak nemôžete adekvátne reprezentovať Slovensko v zahraničí.

Naozaj?

Vždy, keď sa hovorí o potrebe veľkých peňazí pre vznik filmu, si spomeniem na – dnes mnohými celkom nepoznaný, iným neprávom opomínaný – televízny film Sedem svedkov. V roku 1967 ho nakrútil Peter Solan. Predviedli sa v ňom velikáni z panteónu slovenského herectva: Mistrík, Kvietik, Rajniak, Lasica, Müller…

Psychologická/kriminálna komorná dráma je čiernobiela a odohráva sa zväčša v policajných priestoroch: vo vyšetrovacej miestnosti a na chodbe. Sedem svedkov opisuje policajnej dvojici zločin, ktorý sa udial, z rozličných uhlov pohľadu.

V prvom pláne napínavý „dialógový“ triler, v druhom pláne ostrá kritika ľudskej slabosti a alibizmu. Majstrštyk. Priznávam, že som ho pred dávnymi rokmi zachytil tiež len náhodne vo vysielaní (tuším) STV2. Zišlo by sa pustiť reprízu, pán riaditeľ.

Viete, ako sa pozná majster umelec? Že za veľmi málo peňazí vytvorí dielo, ktoré vypovedá tak mnoho o ľudských charakteroch. My predsa nepotrebujeme točiť automobilové naháňačky, prestrelky, explózie; nepotrebujeme využívať drahé filmové technológie, a stavať na hojné využívanie trikových scén. K čomu je to dobré? Aby sme sa opičili po „najlepších z najlepších“ z továrne na sny?

Nezískal náhodou slovenský film Oscara, keď sa mu o nejakých miliónových dotáciách ešte ani nesnívalo?

Sila slovenského filmu aj literatúry bola vždy v schopnosti vylíčiť psychologickú drobnokresbu človeka majstrovským spôsobom. V tomto máme veľmi blízko k ruským klasikom z obdobia realizmu. Výnimočný pozorovateľský talent našich autorov smerom k spoločnosti, ale aj do vlastného vnútra bol špecifickým pre našu kultúru.

Áno, aj za socializmu. Veď Obchod na korze s Jozefom Kronerom nakrútili v šesťdesiatych rokoch. Tak o čom sa bavíme?

Takže nie, nie, nie, nepresviedčajte nás, pán režisér, aké dôležité sú peniaze. Sám viete, koľko velikánov točilo „na kolene“ a preukázanie veľkého talentu im otvorilo dvere do kancelárií komerčných producentov, investorov. Vy viete, že Peter Jackson (Pán prsteňov) nakrúcal na Novom Zélande po víkendoch s kamarátmi pofidérne horory. Vy viete, že David Lynch (Lost Highway) točil surrealistické kraťasy, až jeho Mazacia hlava zaujala svet filmových znalcov.

Pán Bebjak, na jednej strane sa vyjadrujete priamo ako chlap. Na strane druhej sa to javí, že tie peniaze vám voňajú rovnako, ako samotná filmárčina. Hádam nie viac…

Otázka dňa však znie: Kam sme sa po stránke umeleckého výrazu dopracovali od roku ´89?

Tam, že vyzdvihovaným umeleckým vyjadrovacím prostriedkom sa stáva krikľúnstvo, nadávky, nahota? Na toto je mladá generácia hercov hrdá?

Ako so sentimentom spomínal Jožo Pročko v parlamente – aj oni na VŠMU odohrali jednu etudu nahí, a aké to bolo super!

Pozrite, všetci sme mali rebelské obdobie – sám som ešte ako spisovateľ brakových románov býval exotickým krikľúňom. Ale či už sme z toho vyrástli, či nie, nemôžeme nepríčetnú, samoúčelnú rebéliu povyšovať na národný štandard. Latka musí byť daná jasne a zreteľne. To, čo ju nedosahuje, nie je dostatočne kvalitné, a to, čo ju prekračuje z hľadiska etiky a dobrých mravov, je extrém.

Jedno aj druhé majú svoje miesto v demokratickej spoločnosti, to bezpochyby!

A to miesto je na periférii.

A až raz prejdú tieto experimenty skúškou časom, potom môžeme hovoriť o ich zaradení do zlatého fondu slovenského umenia.

Ale dovtedy budú len podpichovačnými výkrikmi nešikovných buričov, ktorí majú hlasivky silnejšie, než talent.

Nuž a darmo sa elita schováva za prirovnanie Mareka Maďariča, ktorý povedal, že minister kultúry má byť ako záhradník, ktorý sa len stará o to, aby bola úrodná pôda. Že z nej už potom všetko samo porastie. Čo to je za obmedzenú argumentáciu? Vari pán exminister nikdy neobrábal reálne pôdu? Aby ste mali úrodu, musíte zem zbaviť plevelu.

To je absolútne platná a nemenná zásada.

Preto minister-záhradník musí dbať na úroveň umenia v štátnych inštitúciách.

PS: Tak,ako politička Zora Jaurová „bojuje“ za kultúru, tak „bojuje“ celé PS za RTVS. No už aj Aktuality si všimli, že Šimečkova partaj sa moce v kruhu. Vydali totiž komentár s titulkom „Progresívne Slovensko už RTVS nezachráni. Namiesto protestov musí začať robiť politiku“.

Nuž, v tom prípade veľa šťastia, budete ho, s vašou výbavou a schopnosťami, potrebovať…