Bratislava 27. januára 2017 (HSP/Foto:Zoner Photo Studio)
Je to útla, hutne napísaná, prijemne sa čítajúca najnovšia knižka filozofa, politológa a publicistu Romana Michelka o nepríjemných faktoch. V čom to vlastne žijeme? K čomu sme sa to doštrngali po námestiach roku 1989? Ako sa spustilo roztváranie brutálnych nožníc v príjmoch tunajšej i svetovej populácie? Akými metódami deformuje myslenie ľudí (najmä mladých) mediálny mainstream?
Autor prístupne a dôkladne rozoberá traumy súčasného pažravého baskervillského kapitalizmu, ale predstaví čitateľom aj reálne východiská. Realizácia týchto východiskových, korekčných mechanizmov závisí v lepšom prípade od precitnutia veľkoburžoázie (vrátane bankárov), v horšom od revolučných zvratov, ktoré, žiaľ, prinášajú výkyv sociálno-ekonomického kyvadla z pôvodného pravicového extrému do nového, ľavicového extrému, nezriedka predstavovaného anomáliami triedneho boja, ktorý okrem krutosti nič pozitívne neprináša.
A samotné precitnutie, osvietenie zdravým rozumom, nemusí byť nesplniteľná fikcia, akési fatamorgána. Istý poradca nemeckého spolkového kancelára Helmuta Kohla, sám veľkokapitalista, sa v nemeckých médiách už dávnejšie vyjadril v tomto zmysle (parafrázujem): „Ak sami nezničíme tento kapitalizmus, tak kapitalizmus zničí nás.“ Takže uvažovanie o poľudštení súčasného kapitalizmu, o kombinácii pozitív socialistického systému s pozitívami systému kapitalistického, nie je nesplniteľná utópia. Kardinálnou otázkou však zostáva, či mocní tohto sveta na to nájdu odvahu, vôľu a sebazaprenie.
Roman Michelko presvedčivo, pútavo a zrozumiteľne pre čitateľov všetkých stupňov vzdelania objasňuje vývoj politického systému u nás v rokoch 1989 – 2013. Priblíži nám transformáciu ako šokový model priveľmi radikálnej ekonomickej reformy, v ktorej sa čo najrýchlejšie rozdávala či vypredávala celá slovanská ekonomika a služby nadnárodným hráčom za symbolickú cenu. Dôkladne odhalí kupónovú privatizáciu, diagnostikovanú ako podvod storočia, v úlohe hlavného nástroja rýchlej premeny majetkových pomerov. Tí, ktorí boli pri tomto štedrom koryte, sa zmenili na novodobú vrstvu zbohatlíkov, aká bude z tohto podvodu profitovať desiatky generácií.
Popri kupónovej privatizácii spoznáme aj druhú líniu, tzv. veľkú privatizáciu ako kolosálnu nespravodlivosť. Dozvieme sa prečo zlyhal koncept domácej kapitálovotvornej vrstvy a ozrejmíme si to na viacerých veľkoprivatizačných príkladoch – na postupnej agónii kedysi úspešných podnikov. Konečným rezultátom je dzurindovský „zlatý fond“ ekonomických vlastizrád, vrátane brutálnej „babišiády“ na úkor zamestnancov Duslo Šaľa. Autor nám pripomenie, že takmer celý bankový sektor na Slovensku je v rukách zahraničných majiteľov. Aká je pointa z tejto deprimujúcej prechádzky labyrintom pažravého sveta oligarchov? Roman Michelko ju takto výstižne formuluje: „Bohužiaľ, za tých vyše dvadsať rokov sme si prešli očistcom divokej privatizácie, ktorý na mentálnom zdraví spoločnosti zanechal nezmazateľnú stopu. Obrovské transfery majetku v extrémne krátkom čase zrodili vrstvu oligarchov (finančných žralokov), ktorí s typickou novozbohatlíckou mentalitou začali túto spoločnosť ovládať. Od novembra 1989 sa naša spoločnosť veľmi posunula, reálna moc už dávno nie je v rukách ľudí a je najvyšší čas s tým niečo robiť. Prvým krokom k tomu je však hlboké uvedomenie si toho, kam sme sa dostali. Druhým a logickým je hľadanie cesty z marazmu, v ktorom sme sa ocitli.“
Nasledujú zaujímavé, no bolestné analytické kapitoly: Štvrťstoročie od prevratu, Obzretie po dvadsiatich siedmich rokoch, Arogancia novozbohatlíkov, Epidémia reality show, Zábavný priemysel ako anestetikum, Štát – nepriateľ č. 1, Dehumanizácia spoločnosti – fetiš profitu, Očakávania kontra realita. Oprávnený kritický až sarkastický náboj týchto kapitol je zrejmý už aj z použitých pojmov, ako je arogancia, epidémia, anestetikum, dehumanizácia, fetiš profitu. Jeden z najzávažnejších postrehov v uvedenej sekvencii prináša táto veta: „Špekulatívny finančný kapitál sa rozrástol do takých rozmerov, že už ohrozuje sám seba.“
Vstupujeme do druhej časti knihy, v ktorej politológ rozoberá aktuálne problémy a približuje riešenia. Dozvieme sa, kto najviac profituje z krízy v eurozóne. Hneď skraja tzv. Kauza Grécko: „Vediac, ako funguje systém, sme už viackrát hovorili o tom, že nejde o záchranu Grécka, ale o záchranu tučných ziskov nezodpovedných a pažravých nemeckých či francúzskych bánk.“
Slovo „kríza“ sa v spojitosti s globálnou ekonomikou spája minimálne už od roku 2008, no rozhodne to nevyzerá ako klasická cyklická kríza, aká býva zákonitou vlastnosťou kapitalizmu. Znalci hovoria o systémovej kríze kapitalizmu, špeciálne o kríze z nadvýroby, ktoré je rozhodne aspoň v západnej Európe realitou. Pozorujeme tu akúsi akumuláciu paradoxov: Pôsobením nových technológií sa síce zlacňuje výroba, ale v dôsledku kapitalistického ožobračovania strednej triedy klesá jej kúpyschopnosť, spotrebné výrobky sú pre ňu ťažšie dostupné. Produktivita práce rastie podstatne rýchlejšie než mzdy zamestnancov, preto aj zisky vlastníkov kapitálu rastú podstatne rýchlejšie než príjmy zamestnancov. A k tomu sa priraďuje paradox azda najokatejší: Sféra, ktorá nevytvára hmatateľné hodnoty, bankovníctvo, teda pôvodne obslužný sektor, dosahuje rádovo vyššie zisky než výrobný sektor!!! Ohlupujúca reklama prispieva k masívnemu zadlžovaniu, ale reálne príjmy mnohých zamestnancov sú čoraz menšie. A to, čo platí pre jednotlivcov i sociálne skupiny, platí aj pre celé štáty, ktoré sa masívne zadlžujú, čo vedie k začarovanému kruhu: „Domácnosti aj vlády sú ťažko zadlžené, tým pádom musia spotrebu obmedziť na najnevyhnutnejšie minimum. Produkčné kapacity výrobných podnikov idú na zlomok svojich plánovaných kapacít, pretože ich výrobky si môže dovoliť stále menej ľudí.“ Výsledok? Pokým zisky neúmerne rástli, mzdy v lepšom prípade stagnovali, v horšom klesali. Čím viac ľudí chudobnie, tým bohatšia je najbohatšia vrstva.
Roman Michelko v časoch u nás rozšírenej adorácie kapitalizmu odvážne a úprimne varuje: „Obávam sa však, že ak sa s tým niečo zásadné neurobí, z tejto krízy sa tak skoro nedostaneme, a zároveň sa obávam, že len kozmetické zmeny už stačiť nebudú.“ A v akom oligarchickom marazme my žijeme, o tom podrobne rozpráva v kapitole Étos východoeurópskeho kapitalizmu.
O takmer globálnom kolapse bankového sektora hovorí kapitola Ako funguje investičné bankovníctvo a čím ohrozuje spoločnosť a zároveň prezrádza hlavný mechanizmus tohto ohrozenia v diagnostickom titulku Špekulácia ako princíp. Špekuluje sa napríklad prostredníctvom matematických algoritmov vymyslených geniálnymi matematikmi. Na skoncovanie s týmito krízy prinášajúcimi praktikami chýba v súčasnom baskervillskom kapitalizme dostatok politickej vôle a pozitívnej činorodej odvahy. Pravda, tento deficit má oveľa širšiu platnosť.
V ďalšej kapitole sa autor venuje pálčivej a ponižujúcej problematike nerovnakej mzdy za rovnakú prácu v štátoch EÚ a problémom z toho plynúcim. Pokračuje vymedzením limitov oligarchickej demokracie, ktorá dosiahla svoj zenit na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia a odvtedy sa kapitalistický spoločensko-ekonomický systém vyvíja extrémne nezdravo a nespravodlivo, najmä z hľadiska polarizácie bohatstva, zavŕšenej absurdnou skutočnosťou, že jedno percento najbohatších vlastní deväťdesiatdeväť percent majetku celého ľudstva. Autor tu sformuloval zásadnú otázku: Môže byť spoločnosť skutočne demokratická, keď sa monopol na verejnú debatu koncentruje v rukách oligarchov vlastniacich médiá?
podpredseda SAN a Eva Zelenazova, členka rady SAN
Ako vybŕdnuť z tohto marazmu? Roman Michelko obozretne pripomína dve riešenia: „Prvý, ten lepší variant môže vyzerať nasledovne: ak sa kríza prehĺbi a dostane sa na grécke dno na globálnej úrovni, ľavicové riešenia budú musieť prijať aj oligarchické štruktúry ako síce nechcené, ale nevyhnutné riešenie. Druhým variantom je revolúcia – pokojná či násilná? Ukazuje sa však, že najväčším úskalím liberálnej demokracie je skutočnosť, že pri extrémne nevyváženom a selektívnom verejnom diskurze je takmer pravidlom, že nevyhrávajú najlepšie alternatívy, lež mediálne najvykričanejšie.“ Politológ podrobne a bystrozrako analyzuje problémy späté s imigračnou cunami v kapitole Imigranti druhej generácie alebo časované bomba. Veľmi plasticky vykresľuje hroziacu getoizéciu (v niektorých západoeurópskych štátoch už dávno reálnu), čím vlastne vystavuje certifikát oprávneným obavám a víziám nášho premiéra. A pokračuje analýzou prehlbujúcej sa príjmovej polarizácie ako vážneho vývojového negatíva už aj preto, že najväčším generátorom príjmovej nerovnosti je investičné bankovníctvo, ktoré spoločnosti dáva veľmi málo a, naopak, veľmi veľa si z nej berie. Zaujímavá je aj kapitola Postavenie pracovnej sily v neskorom kapitalizme, ktorá sa zaoberá závažným problémom súčasného sveta: ukazuje, ako extrémne sa maximalizujú zisky víťazov a ako sa vytvárajú obrovské armády porazených, lebo všetci nemôžu byť geniálni. A rezultát? Pokiaľ sa tí najschopnejší nebudú väčšou mierou zúčastňovať na nákladoch spoločnosti, smerujeme ku kolapsu! So zreteľom na môj sociálny status dôchodcu mi obzvlášť dobre padla kapitola Dôchodky kontra demokracia. V nej analyzuje ťaživú situáciu bezmocnej a ignorovanej sociálnej skupiny dôchodcov. Ako jeden z mála renomovaných autorov je zástancom slabých a bezmocných! Politológ ukazuje aj to, ako sa u nás v dzurindovskej politickej atmosfére privatizovali tzv. strategické, v slušných a kultivovaných spoločnostiach neprivatizovateľné podniky. Zoznamuje nás s princípmi a závažnými podrobnosťami týchto vlastizradných aktov.
Príznačná a prízračná je úvaha o korupcii na druhú – keď si oligarchické skupiny utvárajú štát na svoj obraz a fungujú mimo podnikateľského rizika, lebo si systém nastavili tak, ako to vyhovuje im. Aj v tejto knihe sa pripomína a analyzuje jedna z najfrustrujúcejších výpovedí o súčasnom baskervillskom kapitalizme: že osemdesiatpäť najbohatších ľudí vlastní majetok ako tri a pol miliardy najchudobnejších ľudí!!! Priepastná polarizácia príjmov ochromuje ekonomiku prostredníctvom extrémneho šetrenia domácností i vlád. Preto sa aj my rútime do deflačnej špirály, ktoré ničí ekonomický rast a krízu len ďalej prehlbuje. Pochopí svetová ekonomicko-politická elita, k čomu to neúprosne smeruje a vedie? Pochopí, že toto ZLO – na rozdiel od zaužívaného príslovia – nie je na nič dobré? Pripomeniem aj dôležitú, kardinálnu vetu tejto knihy: „Pravica vytrvalo a tupo hovorí, že je nutné masívne redukovať štát a všetky argumenty proti ignoruje.“
Po 84. stranu tejto knihy sa zoznamujeme s analýzou problémov, s gaunerstvami a slepými uličkami, vyvolanými a kontrolovanými vládnucimi či intrigujúcimi pravicovými a neoliberálnymi „elitami“. Na 85. strane vstupujeme do tretej časti knihy so súborným názvom Alternatívy súčasného kapitalizmu. Hneď na štarte do tejto tretej časti ma zaujali vety na str. 86: „Sme teda v stave, keď máme dokonalú diagnostiku toho, kam nás doviedol neregulovaný finančný sektor a vo všeobecnosti systém globálneho kapitalizmu, čo nám však chýba, je účinná terapia tohto stavu. Preto práve terapia alebo inak – vyliečenie sa z hlbokej systémovej krízy globálneho kapitalizmu je najvyššou prioritou dneška.“
V tejto časti publikácie sa postupne zoznamujeme s rozličnými konceptmi na reformu kapitalizmu, s realistickými i menej realistickými. Vymenujme si ich aspoň základným, sloganovým spôsobom: eliminácia daňových rajov, zamedzenie finančných špekulácií zavedením Tobinovej alebo inej obdobnej dane, sofistikované progresívne zdanenie, poľudštenie obludnej disproporcie v odmeňovaní top manažmentu a radových zamestnancov, selektívne zdaňovanie vybraných sektorov, zavedenie ochranných ciel na výrobky z tzv. lacných krajín (presnejšie: zavedenie dovozných ciel na tovary, pri výrobe ktorých nie sú dodržiavané sociálne štandardy), uplatnenie tendencie zakalkulovať do ceny fosílnych palív aj ich nenahraditeľnosť a stimulovať výskum trvalo nahraditeľných alternatív k rope. Autor si tu položil ďalšiu zásadnú otázku: „Ocitli sme sa vo fáze systémovej krízy kapitalizmu. A je najvyšší čas pokúsiť sa odpovedať na otázku, či je možné tento systém nahradiť nejakým iným, alebo či je možné ho reformovať. Je možné, aby mal kapitalizmus ľudskú tvár a bol po reforme trvalo udržateľný? Odpoveďou je, že možno áno, otázne je, či by to potom ešte bol kapitalizmus. Ak by sa teda podarilo účinne zabezpečiť väčšinu vyššie spomínaných opatrení, tak v strednodobom horizonte piatich až desiatich rokov by sa smerovanie našej civilizácie mohlo začať obracať z kolapsu smerom k predsa len o niečo priaznivejšej budúcnosti.“
Roman Michelko venoval pozornosť aj islandskej revolúcii v bankovníctve. O čo išlo? O radikálnu, zásadnú premenu bankovníctva s cieľom vyhnúť sa turbulenciám a dosiahnuť, aby tvorbu peňazí v ekonomike zobral pod kontrolu štát. Tento zdanlivo nesplniteľný cieľ sa podarilo dosiahnuť aj preto, že vplyvní svetoví ekonomicko-politickí hráči islandskú revolučnú reformu tolerujú, akoby išlo o miniatúrny exces, na svetovej scéne celkom zanedbateľný. Veď Island je relatívne veľmi malá krajina, počtom obyvateľov porovnateľná s Košicami! Ale ako „ponukový recept“ na záchranu islandský príklad zostáva. A zdravo provokuje…
Určitou možnosťou na zmiernenie najostrejších kapitalistických disproporcií v životnej úrovni obyvateľstva je teória (zatiaľ) základného nepodmieneného príjmu, pri ktorom by mal štát každému občanovi zabezpečiť príjem na dôstojné živobytie – bez povinnosti pracovať! To nie je recept na akúsi bezbrehú „spoločenskú lenivosť“, lebo práca má nielen svoju ekonomickú, ale aj sociálnu funkciu, predstavuje životnú náplň, sebarealizáciu, prestíž, kariéru. Zavedením tohto základného nepodmieneného príjmu by sa zároveň vytvoril žiaduci tlak na spravodlivejšie odmeňovanie pracujúcich, čiže mzdy by zabezpečovali lákavý „nadštandard“ v životnej úrovni obyvateľstva. Bohaté európske štáty by takýto model – pokiaľ by preň našli politickú vôľu – bez vážnejších problémov uniesli, ale na Slovensku by takéto riešenie narazilo na azda neprekonateľnú prekážku v podobe masívne marginalizovanej sociálnej skupiny Rómov, ktorých bezpracnosť zaplatenú zo spoločných zdrojov väčšinové obyvateľstvo by veľmi ťažko nieslo. Preto sa u nás ako schodnejšia cesta ukazuje skôr základný podmienený príjem za akúkoľvek zmysluplnú prácu.
Jedna z najzaujímavejších kapitol je inšpirujúca Mondragónska alternatíva. Autor tieto kooperatívy klasifikuje ako „ostrovy pozitívnej deviácie“ a dalo by sa o nich povedať, že predstavujú ostrovčekovité modely kapitalizmu s ľudskou tvárou. Ide o v praxi úspešné španielske (presnejšie: baskické) modely družstevnej korporácie rozličného výrobného i služobného zamerania. Popri družstevne organizovaných fabrikách mondragónsky projekt vytvoril aj svoju banku, sociálnu poisťovňu a obchodný reťazec. Všetko sú to úspešné organizácie, ktoré v období krízou nenarušenej prosperity majú asi o tridsať percent vyššie platy ako v iných, rýdzo kapitalisticky organizovaných porovnateľných španielskych odvetviach. Všetky procesy v týchto podnikoch majú vo svojich rukách zamestnanci, ktorí sú spoluvlastníkmi. Podrobnosti uvádza knižný text, ale aspoň jeden „bonbónik“: V zásade plat mondragónskeho generálneho riaditeľa nesmie presiahnuť šesť a pol násobok najnižšieho platu v korporácii. Na mňa osobne to pôsobí ako inteligentná reforma socialistickej inštitúcie v lone kapitalizmu, pri zachovaní súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Úspešné praženie snehovej gule? Viva Espaňa! Lenže kapitalisti celého sveta sa neponáhľajú preformúvať svoje diamantové bane na životaschopné a spravodlivé inštitúcie mondragónskeho typu a nechcú sa zbavovať svojich osobných astronomických ziskov. Takže renesancia a záchrana kapitalizmu je v nedohľadne…
Roman Michelko ponúka čitateľom nádej v podobe kapitoly Súmrak oligarchov? Za názvom kapitoly kladie oprávnene otáznik, lebo nádej ešte nie je pevná, spoľahlivá realita. Ale príbeh s daňovým rajom na ostrove Cyprus ukazuje, že bezočivosť oligarchov môže naraziť na účinný odpor verejnosti i štátnej moci a môže sa skončiť tým, že oligarchovia stratia možnosť beztrestne optimalizovať dane vo svoj prospech. Charakteristické sú tieto dve vety: „Cyprus vydal jasný signál – daňové raje už nie sú tým, čím boli. Uliať si ťažké milióny či miliardy do daňových rajov a potom si ich bezstarostne užívať – tento model Cyprom skončil.“ A k čomu smeruje celkový vývoj tohto zahnívajúceho brutálnokapitalistického systému? Buď k likvidácii demokracie a k nástupu nového fašizmu, alebo k takému modelu konsolidácie, v ktorom sa budú aj tí najbohatší podieľať rovnakou mierou ako všetci ostatní.
Sľubná, no zrejme problematická otázka je zakotvená v názve kapitoly Nastáva čas na zmenu systému? Autor však nepodlieha porazeneckým náladám a naznačuje východiskovú inšpiráciu zo severského ostrova: „Nazretie do ohyzdných útrob našej politiky snáď bude mať katarzný účinok. Je najvyšší čas, aby sa ľudia prebrali z apatie a odmietli takýto spôsob politiky. (…) Možno inšpiráciou pre nás by mal a mohol byť islandský model. Táto malá krajina disponuje hrdými občanmi, ktorí našli v sebe odvahu povedať politikom a finančníkom, že už stačilo, že už nebudú platiť za ich chyby a finančné špekulácie.“
V predposlednej kapitole Cynizmus ako princíp náš politológ predstaví čitateľom zvrhlú, maximálne nesolidárnu a patologicky egoistickú filozofiu Ayn Randovej, ktorú vyznávajú mnohí cynickí predstavitelia neoliberálnych elít. A potom už nasleduje záverečná kapitola tejto knihy s názvom Apendix o školstve, v ktorej autor presvedčivým, logickým a sociologicky fundovaným spôsobom dokazuje nezmyselnosť, neopodstatnenosť a nespravodlivosť tendencií smerujúcich k spoplatňovaniu školstva, k zavedeniu školného, o čo sa – prekvapujúco – usiluje časť dnešnej vládnej garnitúry! Tento „apendix“ nie je samoúčelným textovým prídavkom, lebo dozaista platí axióma, ktorú Roman Michelko uvádza v záverečných riadkoch tejto inšpiratívnej knihy na adresu absurdity zvanej školné: „V čase, keď je vzdelanie čoraz väčšou i trhovou hodnotou, by takýto nepremyslený a navyše ideologicky motivovaný krok nasmeroval našu krajinu do tretieho sveta. Dúfajme, že napokon zvíťazí zdravý rozum nad zámerom časti politického spektra za každú cenu presadiť ultraliberálny program aj v školstve.“ Čím je pre nás táto esejistická encyklopédia o krízovom vývoji spoločnosti? Je vademekom martýria a Augiášovho chlieva zvaného súčasný kapitalizmus.
Milan Kenda
Politologický odbor Matice slovenskej, Bratislava 2016
Knihu si možno objednať na maily: roman.michelko@gmail.com
0.0°C
.jpg)
