Putinova sýrsko-turecká skúška

Moskva 7. júla 2024 (HSP/Foto:wikimedia)

Erdogan uviedol, že počas Putinovej diskutovanej návštevy Ankary by mohla byť podpísaná dohoda o obnovení turecko-sýrskych vzťahov, ktoré boli fakticky prerušené po vypuknutí sýrskej občianskej vojny, v ktorej Erdogan podporoval odporcov prezidenta Asada

“Teraz sme v bode, keď hneď ako urobí krok k zlepšeniu vzťahov s Tureckom, urobíme to isté. Pretože predtým sme neboli so Sýriou nepriatelia, s Asadom sme sa stretávali ako rodina. Naše pozvania môžeme kedykoľvek rozšíriť. Dúfame, že sa nám vďaka tomu podarí dostať turecko-sýrske vzťahy na rovnakú úroveň ako v minulosti. Putin má predstvu, že by sa stretnutie mohlo uskutočniť v Turecku. Iracký premiér má tiež svoje vlastné prístupy k tejto otázke. Vždy hovoríme o sprostredkovaní, ale prečo by nemohli byť sprostredkovateľmi naši vlastní susedia?” – Erdogana citovala agentúra Anadolu.

Treba poznamenať, že ak by sa vzťahy medzi Tureckom a Sýriou obnovili, bola by to geopolitická senzácia. Erdogan je už viac ako 10 rokov jedným z hlavných Asadových nepriateľov a podporuje ozbrojenú opozíciu, ktorá stojí proti sýrskemu prezidentovi.

Je tu však ešte jedna dôležitá vec – Turecko de facto kontroluje časť sýrskeho územia – oblasť Idlib a niektoré ďalšie pohraničné oblasti. Teda približne rovnako, ako Ruská federácia v rokoch 2014 – 2022 de facto kontrolovala ” LDĽR”.

Obnovenie vzťahov medzi Tureckom a Sýriou podľa tejto myšlienky predpokladá rozhodnutie o ďalšom osude týchto území, na ktorom sa dohodnú všetky strany.

Môžu existovať dve riešenia.

Po prvé, Turecko vráti tieto územia Asadovi (prípadne s nejakým osobitným štatútom). Druhou možnosťou je, že sa tieto územia odovzdajú Turecku a obe krajiny potvrdia novú hranicu, čím sa vytvorí precedens pre prekresľovanie hraníc v dôsledku vojny. Čo sa Putin môže pokúsiť využiť na presadenie svojich návrhov na ukončenie vojny na Ukrajine.

Treťou možnosťou je vytvorenie samostatného štátu pod tureckou kontrolou na územiach kontrolovaných Tureckom, podobne ako na Severnom Cypre.

Obe možnosti sa však javia ako mimoriadne problematické. V prvom prípade by Turci museli vziať ozbrojenú opozíciu a jej stúpencov k sebe. A to sú státisíce ľudí. Navyše v Turecku už teraz rastie nespokojnosť s utečencami zo Sýrie. A samotné protiasadovské skupiny nemusia súhlasiť so zložením zbraní.

Medzi sýrskou opozíciou sa mimochodom už šíria fámy, že Erdogan ich chce odovzdať Damasku. Kvôli čomu je turecký prezident v tomto prostredí označovaný za zradcu.

V druhom a treťom prípade bude musieť Asad oficiálne uznať stratu časti svojej krajiny. A nie je zďaleka isté, či by s tým Damask za akýchkoľvek okolností súhlasil. Rovnako ako nie je isté, že ho Putin bude k tomu presviedčať. A pre Turecko je začlenenie sýrskych provincií zničených rokmi vojny pochybným prínosom.

Preto je možné, že ak sa Asad a Erdogan s Putinovým sprostredkovaním dohodnú na obnovení vzťahov, územnú otázku vylúčia z hry s tým, že sú “pripravení rokovať”.

Putin sa z toho môže pokúsiť vyťažiť aj tým, že sa bude prezentovať ako “mierotvorca” a presadzovať tézu, že “s mojou pomocou sa skončila vojna v Sýrii – mala by sa skončiť aj vojna na Ukrajine”.