Najprv nájdime najdôležitejšie miesto na Zemi. Priložte prst na mapu sveta, teraz sa pohnite na juh, dobre, trochu doprava, príliš, trochu späť. Tam. Skončili ste na Ukrajine? Prečo nie? Zdá sa, že po prvýkrát za takmer osem desaťročí je svet pripravený ísť do jadrovej vojny kvôli nejakému miestu, a tým miestom je Ukrajina.

Príznaky eskalácie sú jasné. Niekto sa rozhodol zavraždiť dcéru jedného z Putinových najbližších poradcov – možno išlo o samotného poradcu – aby vyslal svoj odkaz. Niekto iný sa rozhodol vyhodiť do vzduchu plynovod Nord Stream 2, ktorý by mohol zásobovať Európu energiou počas mrazivej zimy, čo je veľký vojnový akt proti členovi NATO Nemecku, ktoré teraz bude nútené zostať v hraniciach bojkotu diktovaného Spojenými štátmi, a každá krajina, ktorá privádza energiu po okrajoch, bude musieť platiť Poľsku daň za používanie plynovodu, ktorý vedie cez jej územie. Ďalší útok poškodil dôležitý most na Kryme. Nie je ťažké zistiť, kto pravdepodobne vykonal každý z týchto činov; otázka cui bono, kto z toho má prospech? poskytuje v oboch prípadoch najpravdepodobnejšiu odpoveď.

Ak by to bol Shakespeare, veľkou udalosťou tretieho dejstva, ktorá si žiada ústredné miesto, je jadrový výbuch. Už dvakrát sme boli svedkami prípravy, keď sa svet dozvedel, že Rusi môžu dovoliť, aby ukrajinská jadrová elektráreň prešla do kritického stavu a ožiarila pás strednej Európy vrátane Poľska, ktoré je členom NATO. Tento čin by bol funkčným ekvivalentom bomby, ako nám bolo povedané, ale možno by Putinovi umožnil vyhnúť sa následkom porušenia tabu o jadrových zbraniach. Mohlo by sa to stať? Čo bude nasledovať?

Máme ťažkosti pri snahe vidieť budúcnosť čiastočne preto, lebo používame nesprávnu paradigmu, t. j. víziu jadrovej vojny, ktorá udržiavala neistý mier viac ako 40 rokov. Paradigma studenej vojny bola založená na doktríne MAD, vzájomne zaručenom zničení, myšlienke, že ak jedna strana vypustí jadrovú zbraň, druhá strana sa jej vyrovná, po čom bude nasledovať eskalácia, ktorá sa bude musieť vyrovnať, až kým Moskva aj New York nebudú žiariť v tme. Celé dramatické scenáre, ako napríklad tie vo filme Failsafe (a nepochybne aj v reálnom svete SIOP Defcon 1), boli založené na takomto postupe.

Kubánsku krízu upokojila absolútna viera oboch strán, že sa im nikdy nepodarí zabrániť tomu, aby sa konvenčný konflikt zmenil na jadrový (a tiež obratná diplomacia). Pri ďalších amerických scenároch, pri ktorých sa uvažovalo o jadrovom konflikte príliš blízko, sa vyskytlo niečo podobné. Generál MacArthur, ktorý chcel použiť jadrové zbrane proti Číňanom v Kórei, musel hľadieť do hlavne sovietskych strategických raketových síl. Akákoľvek myšlienka ukončiť vojnu vo Vietname pomocou jadrových zbraní bola podobne neúspešná. Izrael praktizuje verziu MAD, pričom dáva jasne najavo, že ak dôjde k zničeniu Tel Avivu a Jeruzalema, národný jadrový arzenál bude vypustený proti páchateľom a možno aj všetkým ostatným v okolí. Nikto z toho nevyjde živý. Každý prehráva vo veľkom.

Práve paradigma MAD umožňuje USA eskalovať ukrajinskú vojnu dodávaním ďalších a sofistikovanejších zbraní, ako aj spravodajských informácií a logistiky. USA priznávajú, že na Ukrajine pôsobia zložky CIA, a počet špeciálnych jednotiek, ktoré sa vydávajú za “dobrovoľníkov”, je neznámy, ale nie menej reálny.

Každý krok na rebríčku vyzbrojovania (napríklad dodávka hlavných bojových tankov prvej línie, možno prostredníctvom Poliakov) zvyšuje reálne riziko ukrajinskej ofenzívy, ktorá prekročí ruskú červenú líniu v podobe skutočnej alebo deklarovanej hranice. Rusko pravdepodobne zmaže stratu svojej väčšej invázie ako náklady na podnikanie, ale je oveľa menej pravdepodobné, že vráti oblasti v Donbase a iné regióny, ktoré boli dávno zabraté a ktoré Moskva považuje za svoje anektované územie.

Ukrajinský prezident Zelenskyj nepochybne pozná Zátoku svíň, vpád amerických žoldnierov vycvičených v roku 1961 na Kubu. Plán Pentagónu spočíval v tom, že žoldnierov nastražil, videl ich zabitých na pláži a použil to ako zámienku, aby donútil neochotného prezidenta Kennedyho nasadiť na ich záchranu značné množstvo amerických vzdušných síl. Po prekročení tejto hranice by USA museli posielať čoraz viac podpory, zdvojnásobovať ju, až by nakoniec došlo k skutočnej živej invázii.

Zelenskyj musí vedieť, že ak urobí to isté, prekročí ruské územie, má veľmi dobrú šancu získať otvorenú podporu z Ameriky na bojisku, ktorú zúfalo chce, aby si podľa svojich predstáv zabezpečil víťazstvo tým, že získa späť krajinu, ktorú kedysi považoval za stratenú. Čo z toho vyplýva pri tomto spôsobe uvažovania? Vzdušné sily USA zvrátia priebeh konfliktu, pričom Putin sa bude báť sľúbenej eskalácie až po jadrové zbrane zo strachu z MAD. To je starý spôsob myslenia v štýle studenej vojny.

Ale MAD nie je Putinova paradigma. Voľný spôsob, akým Putin a jeho poradcovia hovoria o použití jadrových zbraní, naznačuje, že možno hrajú novú, odlišnú hru, než aká sa odohrávala počas studenej vojny. Putin nepoužíva hrozbu jadrovými zbraňami na to, aby úplne odstavil USA, ale aby ich zdržal od konvenčnej eskalácie. V tomto prípade nie sú odvetou ICBM namierené na Moskvu, ale americká blízka letecká podpora, ktorú taktický jadrový výbuch pri Mariupole vystraší späť do línie NATO. Putin sa cíti v bezpečí pred jadrovou odvetou, pretože sa spolieha na to, že Joe Biden bude hrať podľa pravidiel studenej vojny (nepoužívať jadrové zbrane na Ukrajine zo strachu z totálnej jadrovej vojny o pár krokov ďalej), zatiaľ čo Putin používa jadrové zbrane, aby udržal USA na uzde.

Potrebujeme nový spôsob uvažovania o jadrových zbraniach, keď protivník hrozí jadrovým útokom ako odstrašujúcim prostriedkom proti konvenčnému útoku. Predstavte si tento scenár: okolo roku 2006, keď si USA začali uvedomovať, že v Iraku prehrávajú, Rusi začali otvorene pomáhať Al-Káide na zemi a hrozili, že poskytnú letecké krytie jednotkám Al-Káidy. Americká jadrová hrozba by možno stačila na to, aby Rusov odradila. Táto myšlienka nebola v studenej vojne neznáma a bola známa ako paradox stability a nestability. Hrôza z jadrovej vojny znamenala, že je menej pravdepodobné, že by sa jedna superveľmoc zamiešala do malých vojen druhej. To bol dôvod, prečo prezident Barack Obama neurobil nič, keď Rusi napadli Krym.

Nie však v prípade Ukrajiny, kde sa Biden odvolal na ďalšiu starú paradigmu studenej vojny, teóriu domina. Ak Biden odpovie na Putinovu paradigmu väčším množstvom konvenčných síl, čo je klasická odpoveď, zvyšuje pravdepodobnosť jadrovej výmeny. Keďže Putin zavrhol MAD a mier, ktorý udržiaval počas studenej vojny a po nej, máme tu teraz niečo, čo jeden odborník nazýva prvým dravým štátom s jadrovými zbraňami, ktorý máva jadrovou palicou, aby odstrašil väčšiu konvenčnú odpoveď.

Jadrové hrozby a použitie malých jadrových zbraní v podstate umožňujú viesť konvenčné vojny väčšieho rozsahu. Ako bude Biden reagovať za osudného súmraku? Chápe túto paradigmu? Od jeho konania závisí nejadrová budúcnosť strednej Európy.