Ešte v októbri 2001, keď Putin v nemeckom jazyku prehovoril v berlínskom Bundestagu, vyhlásil, že Rusko je “európskou voľbou”. Vo februári 2007 sa v prejave na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii ohradil proti globálnej hegemónii Ameriky a stanovil vlastné podmienky vzťahov Ruska so Západom. V marci 2014 Putin v Kremli privítal pripojenie Krymu a Sevastopola k Rusku, čím sa prvýkrát od rozpadu Sovietskeho zväzu rozšírili hranice krajiny.

Jeho najnovší prejav, ktorý tiež predniesol v kremeľskej Sále svätého Juraja, si zaslúži osobitnú pozornosť ako zahraničnopolitický manifest, ktorý dnes načrtáva kurz systémovej opozície voči Západu.

Najvýraznejšou črtou bolo, ako málo času venoval Ukrajine – okrem jej štyroch bývalých regiónov, ktoré sa pripojili k Rusku. Nebola tam žiadna zmienka o kľúčových požiadavkách Moskvy, ako je neutrálny štatút Kyjeva, demilitarizácia a denacifikácia. Nevyjadril sa ani k najnovšiemu vývoju na bojisku.

Namiesto toho bolo Putinovou ústrednou témou samotné Rusko. Viac ako kedykoľvek predtým sa priblížil k odmietnutiu rozpadu Sovietskeho zväzu v decembri 1991 lídrami ruských, ukrajinských a bieloruských republík. Putin povedal, že títo politici ignorovali vôľu ľudí, ktorí len osem a pol mesiaca predtým drvivou väčšinou hlasovali za zachovanie obnoveného zväzu.

Ruský prezident potom vyhlásil, že ľudia majú neodňateľné právo na sebaurčenie na základe svojej historickej identity. Dôkazom, ktorý predložil, bola veľká podpora myšlienke pripojenia bývalých ukrajinských regiónov k Rusku vyjadrená prostredníctvom referend, ktoré sa konali v Donecku, Lugansku, Chersone a Záporoží.

V roku 2022 vidí čiastočnú likvidáciu katastrofy z roku 1991 – takéto bolo posolstvo. Zhodou okolností, ale symbolicky, v tomto roku zomreli aj niektorí kľúčoví spolutvorcovia dokumentov, ktoré rozpustili ZSSR: Jeľcinov éminence grise Gennadij Burbulis, ako aj muž, ktorého sa snažili prekabátiť, prvý a posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov.

Putin, ktorý len niekoľko dní pred svojím kremeľským prejavom vystúpil pred publikom v Novgorode, kolíske štátnosti našej krajiny, stojac pred pamätníkom “tisícročia Ruska”, uzatváral knihy posledných troch desaťročí tejto histórie a otváral novú kapitolu konsolidácie ruského sveta ako politického subjektu. S pohľadom na sochy Petra Veľkého a Kataríny II. sa pripravoval na zápis do dejín.

Opätovné zjednotenie obidvoch národov Ruska a zhromaždenie krajín, v ktorých žijú, je v podstate základným prvkom novej ruskej myšlienky, ktorú Putin ponúka svojim krajanom. Najbližšou úlohou je, samozrejme, integrácia nových území, ktoré sa práve pripojili k Rusku po referendách. To si vyžaduje veľké úsilie v mnohých oblastiach a na rôznych úrovniach. Je potrebné obnoviť mestá a dediny spustošené počas vojny, opraviť zničenú infraštruktúru, obnoviť hospodárstvo, zabezpečiť komunálne služby a reorganizovať verejnú správu, zdravotníctvo a školstvo.

Mimoriadne dôležitá je socializácia miliónov obyvateľov štyroch regiónov, ktorí automaticky získali ruské občianstvo, v ruskom národnom prostredí. Moskva s tým má určité skúsenosti z roku 2014, keď sa k Rusku pripojil Krym a Sevastopol, ale robiť to vo vojnovej situácii je náročnejšie. Veľa bude, samozrejme, závisieť od toho, ako si ruské sily poradia na fronte, ktorý prechádza veľmi blízko Donecka a Chersonu a ktorý stále ponecháva mesto Záporožie v tyle Ukrajiny.

Aj keď sa ukrajinská protiofenzíva vyčerpá a Rusi obnovia svoj postup, žiadna z týchto úloh sa nedá splniť rýchlo. Táto časť novej ruskej národnej myšlienky zamestná národ na dlhý čas.

Putinova koncepcia sa tým však nekončí. Nejde ani tak o obnovenie Sovietskeho zväzu: podľa Putinových slov takéto obnovenie nie je cieľom Moskvy. S Pobaltím, južným Kaukazom a Strednou Áziou sa pravdepodobne nepočíta ako so súčasťou novej konštrukcie. Ako však naznačil minister zahraničných vecí Sergej Lavrov na pôde Štátnej dumy, v budúcnosti by mohli dostať šancu nasledovať Cherson a Záporožie aj ďalšie ukrajinské regióny.

Pre Putina je Veľké Rusko osobitnou civilizáciou, ktorá sa stavia nielen proti hegemonistickej politike Ameriky, ale aj proti projekcii hodnôt Západu ako univerzálnych. To je obrat nielen oproti Gorbačovovým úvahám o spoločnom európskom dome, ale aj oproti Putinovým vlastným úvahám pri snahe vytvoriť Veľkú Európu od Lisabonu po Vladivostok a jeho úsiliu nájsť spôsob, ako by Rusko mohlo vstúpiť do NATO.

Veľká Európa sa neuskutočnila; de facto vzniká Veľká Ázia, ktorá zahŕňa Rusko.

Sovietsky zväz, ako si ho pamätajú žijúce generácie, bol do veľkej miery produktom Veľkej vlasteneckej vojny. Hybridná vojna so Západom, ktorej Ukrajina je len malou súčasťou, nepochybne pretvorí Rusko. Otázkou je, či ho tiež premení tak, aby zodpovedalo vízii silnej ekonomiky a životaschopnej spoločnosti, vernej deklarovaným hodnotám – teda skôr obsahu než forme Veľkého Ruska.