Západ odôvodňuje svoj povýšenecký, sankciami a zasahovaním do vnútorných záležitostí Venezuely hroziaci postoj údajnými pochybnosťami o demokratickom vývoji v tejto krajine. Treba však otvorene povedať: táto argumentácia je bezočivá, arogantná, nelegitímna a účelová.
Povedzme si k tomu podstatné fakty: OSN ústami svojho generálneho tajomníka Antónia Guterrresa vo svojom liste z piatku 1. februára 2019 potvrdila, že uznáva súčasnú vládnu moc Venezuely za legitímnu. Podľa všeobecne uznávaných princípov medzinárodného práva je neprípustné zasahovať do vnútorných záležitostí štátov, s výnimkou konkrétnych prípadov schválených OSN – medzi ktoré ani náhodou nepatria nejaké subjektívne názory veľmocí na demokratickosť či nedemokratickosť diania v danej krajine. Tie jednoducho nie sú platným dôvodom, prečo by niekto mal byť oprávnený druhým strkať nos do ich vecí. Okrem toho, vo svete je množstvo krajín, v ktorých je to s demokraciou omnoho horšie ako vo Venezuele – krajine s druhými najväčšími zásobami ropy na svete – a v ktorých sa nikto intervenovať nechystá.
O tejto veci, ako aj o stanovisku k nej poslanca NR SR a predsedu Výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboša Blahu píšeme tu:
O postoji Slovenskej republiky k takej vážnej veci, akou je uznanie nejakého samozvanca za jediného legitímneho predstaviteľa nejakej krajiny namiesto jej štandardne zvoleného prezidenta, by mal rozhodnúť parlament alebo vláda kolektívnym rozhodnutím. Posledná a dodnes aktuálna pozícia odobrená Národnou radou z 10. decembra 2018 hovorí o tom, že „Slovenská republika podporuje hľadanie politického mierového riešenia krízy obnovením národného dialógu medzi vládou a opozíciou Venezuely“. Teda ani slovo o výmene prezidenta.
Avšak tento týždeň na parlamentnej hodine otázok v odpovedi na otázku poslanca Martina Klusa minister zahraničia Miroslav Lajčák urobil vyhlásenie, že pozícia Slovenska v tejto veci je iná. Pravda, Lajčákova formulácia je opatrná: on otvorene nehovorí, že uznáva za prezidenta obľúbenca Západu Juana Guiadóa. V mene Slovenskej republiky však vyhlasuje, že: „Slovensko považuje v súlade s politikou EÚ za dôležité, aby bol stanovený konkrétny časový rámec, v akom Madurova administratíva vyhlási nové, transparentné prezidentské voľby. Ak k tomu nedôjde v najbližších dňoch, EÚ podnikne potrebné kroky. Jednou z možností je aj otázka uznania Juana Guaidóa za prezidenta, respektíve legitímneho partnera EÚ.” Teda ide o posun zjavne v rozpore s platným stanoviskom parlamentu.
Zopakujme si: rozhodnutie o zmene postoja k takejto veci nemôže svojvoľne urobiť minister. A tobôž nie, ak ide záležitosť, ktorá je aktuálnou celosvetovou politickou témou číslo jedna. A už dupľom nie, ak ide o ošemetnú vec, ku ktorej treba zaujať stanovisko premyslene, lebo v opačnom prípade by sa v budúcnosti mohli negatívne dôsledky dotknúť aj Slovenska. A už vôbec nie, ak ide o problém, ktorý sa netýka iba nejakej ďalekej krajiny, ale sú v ňom zainteresované aj členské krajiny EÚ a NATO. A už vonkoncom nie, ak vláda, a dokonca ani len samotná strana, ktorá ho nominovala, zjavne nemá na túto otázku jednotný názor…
Za daných okolností by niekto mohol považovať Lajčákov prístup za svojvôľu a dokonca za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Vyvstáva tu viacero znepokojivých otázok: Kde berie Lajčák suverenitu a odvahu takto okato vystupovať v mene republiky a (pravdepodobne proti vôli väčšiny národa) presadzovať svoj extrémne prowashingtonský názor? Čo sú to vlastne za sily, ktoré ovládajú naše ministerstvo zahraničia? Kam povedú otvorené mediálne rozpory medzi poprednými predstaviteľmi Smeru-SD, keď už aj slepý vidí, že jeho reprezentanti zastávajú absolútne protichodné stanoviská? Má Robert Fico ešte kontrolu nad dianím vo svojej strane? Je premiér Pellegrini s Lajčákovými postojmi a správaním plne stotožnený? A má ešte Pellegrini vôbec dosah na svojho podriadeného ministra zahraničia? Alebo ten už je úplne riadený z Bruselu a Washingtonu? A ak je to tak, čo na to vlastenci v Smere? Nebolo by načase rok pred voľbami s tým niečo urobiť?
Ivan Lehotský