Niekoľko týždňov pred Vianocami navštívil znalec Kaiovu rodinu na niekoľko hodín v rámci domovej kontroly. Uvádza: “dom bol veľmi príjemný a vyzdobený na Vianoce …. Počas mojej návštevy tam vládla dobrá atmosféra. Všetci vyzerali, že sú v dobrej nálade.”

Psychológ na niekoľkých stránkach popisuje svoje dojmy, ktoré sa dajú zhrnúť takto: batoľa, ktoré práve prišlo zo škôlky, ignorovalo matkinu požiadavku, aby si sedlo k jedálenskému stolu, však po chvíli tak urobilo. Potom, čo chlapec chvíľku hneval, najedol sa, ale podľa znalcovho dojmu príliš málo. Potom si chlapec hral, ​​otec ho prebalil, potom chlapec dobre spolupracoval pri obliekaní pred tým, než sa išiel s otcom sánkovať. Doma si potom Kai hral “dobre sám a vyzeral, že je zvyknutý sa doma hrať sám”. Ako v tejto, ako aj v nasledujúcej vete zaráža obviňujúci tón: “Kai prišiel s iniciatívou k rozhovoru, hre a kontaktu s rodičmi, nie naopak.”

Čo je teda to, čo vzbudzuje obavy? Nie je toto situácia, v akej sa iste poznáva mnoho rodičov aktívnych dvojročných batoliat? Nie je to ten vek, ktorému sa ľudovo hovorí “obdobie vzdoru”? A čo robia rodičia tak dramaticky zle, že psychológ odporúča dieťa odobrať do pestúnskej starostlivosti?

Znalec nie je úplne negatívne nastavený: “Matka dávala Kailovi zreteľné a jasné inštrukcie a keď bolo treba, opakovala ich. Obaja rodičia s ním hovorili a dávali na neho pozor celé popoludnie. Matka dávala pozor, čo Kai hovorí; potvrdzovala, komentovala alebo mu objasňovala veci. “Perfektné, iste si pomyslí čitateľ, avšak hneď ďalšia veta je ako blesk z čistého neba: znalec je názoru, že rodičia, a najmä matka” chodí okolo syna po špičkách, len aby Kai nehneval “. Možno to nie je tak prekvapujúce, keď máte znalca za chrbtom, ktorý stráži každé slovíčko, každý pohyb, mimiku a reč tela.

Znalec ďalej pokračuje: “Vyzerá to, že rodičia nemajú žiadny plán hier či aktivít na popoludnie, je to Kai, kto o tom rozhoduje”. Ponúka sa otázka: ako často je u nórskych rodičov mať taký plán hier a aktivít na popoludnie u dvojročného dieťaťa? Nemá toho na hlave väčšina zamestnaných rodičov už dosť s tými bežnými rutinami pred tým, než dajú dieťa spať? Prečo by mal ktokoľvek mať nereálne požiadavky voči rodine, ktorá na tom nie je finančne práve najlepšie, keď to nechceme ani po iných rodinách? Prečo psychológ vo svojej správe spomína zrovna to ako dôvod, prečo má chlapec ísť do pestúnskej starostlivosti?

Znalec teda dáva jasne najavo, že chlapcovo správanie poukazuje na údajne poškodenú väzbu na rodičov. Kailove pozorované správanie je zveličované, a malo by slúžiť ako dôkaz zlej väzby, pričom by mnoho iných detí v našej krajine spadalo do tej istej kategórie. Teda malý chlapec, ktorý leží vo svojej posteli a spieva si, je spokojný a šťastný. Čo to má spoločné so zlou väzbou? Nemalo by sa o tom aspoň diskutovať a rozobrať to? Nemal psychológ aspoň naznačiť, že to vyzerá ako harmonické, skôr než vážne poškodenie dieťaťa?

Reaktívne poškodenie väzby sa charakterizuje ako dlhodobá odchýlka od vzorca väzby dieťaťa na rodičov a kontaktu. V takom prípade je možné u dieťaťa pozorovať okrem iného strach, zvýšenú ostražitosť, zlé fungovanie v spoločnosti a agresivitu zameranú voči sebe alebo iným. Je teda možné naozaj, na základe pozorovania, ako je to tu podané, prísť so záverom, že ide o narušenú väzbu na rodičov?

Ak by mal chlapcov domov takéto “závažné nedostatky”, určite by si to všimli v škôlke. Ale Kai dobre vychádza ako s dospelými, tak s deťmi a je popisovaný ako nadpriemerne dobrý, zdvorilý a ochotný spoznávať. Porucha väzby na rodičov? Kto chce, zistí, prekvapivo, že “chlapec testuje hranice akceptovaného správania, nepomôže mu niekto sa zorientovať v tom, ako sa má správať”. Aha – ale čoby dvojročné dieťa asi nie je sáme s takým problémom, alebo je?

Správa je pretkávaná skalopevnou istotou, akoby išlo o prírodnú vedu: ak existujú isté príčiny, musí to nevyhnutne viesť k istému záveru. Znalec ale musí vedieť, že prírodné vedy sa v mnohých dôležitých ohľadoch od psychológie líšia. To, že sa rodičia prezentujú úplne bezdôvodne ako potenciálny násilníci, sa bude čitateľovi javiť ako pravda. Prečo? Pretože znalec to tak napísal.

Znalec každú chvíľu prichádza s premisami, ktoré neexistujú nikde, iba ak v jeho vlastnej hlave: “Ďalším problémom je egocentrizmus, charakterová vlastnosť typická pre mnohých psychicky postihnutých, ktorá spôsobuje, že dotyční často dávajú prednosť svojim potrebám pred detskými.” Môže byť pochýb o tom , že “psychicky postihnutými” myslí rodičov? Realita je pritom taká, že nikto z nich žiadnu diagnózu nemá. To ale čitateľ nemôže vedieť.

Krajská rada a súd dáva zapravdu znalcovi Barnevernu v bezmála deväťdesiatich percentách prípadov. Z toho sa, ak to doženieme až do extrému, dá vyvodiť, že znalec je v skutočnosti zároveň aj sudcom.

Znalecká komisia vznikla okrem iného presne preto, aby sa zabezpečila právna istota. Napriek tomu komisia žiadne výhrady proti tomuto raportu nemala. Ponúka sa tak otázka, prinajmenšom po tomto preskúmaní, či to nie je naopak. Teda či to, že sudca, či vedúci krajskej komisie, vie, že raport je schválený znaleckou komisiou, nespôsobuje, že je čítaný s menšou pozornosťou a menej kriticky, než by inak bol čítaný?

Hovoril som o tom s viacerými sudcami. Bežnou reakciou bolo, že v princípe je ťažké súdiť v rozpore so znalcovým hodnotením. Dôjsť k inému výsledku je veľmi nepríjemné, tým horšie, ak znalecká komisia podpísala raport s poznámkou “žiadne výhrady”.

Ako môže znalecká komisia odsúhlasiť raport, v ktorom chýba do takej miery súvislosť medzi príčinou a následkom, je natoľko záhadné, že iba komisia sama na to môže odpovedať. Ak to teda dokáže.

Tentoraz mala rodina šťastie, pretože u krajskej komisie “vyhrala” pomerom hlasov 2 ku jednému a dnes, necelé dva roky po tom, čo dotyčný znalec na prípade pracoval, vieme, že rodina je v poriadku. Na poslednú chvíľu sa tak zabránilo justičnému omylu, hoci sa znalec veľmi snažil o to, aby k nemu došlo.

Potrebujeme dobrú sociálno-právnu ochranu detí. A potrebujeme, pre niektorých rodičov bohužiaľ, deti odoberať. Čo ale nepotrebujeme, sú znalecké posudky, ako je tento. Ak je tento posudok reprezentatívny, môže dochádzať k mnohým justičným omylom. Niektorí si myslia, že reprezentatívna je, v miere väčšej, než by sme radi verili. A pritom to pre znaleckú komisiu vyzerá, ako by bolo všetko v najlepšom poriadku.