Výsledkom týchto protestov bolo zabitie stoviek demonštrantov, zranenie tisícov a zatknutie desiatok ľudí, medzi ktorými boli aj deti vo veku 12 až 19 rokov. Iránske orgány tiež prerušili internet v snahe zabrániť šíreniu správ a klipov dokumentujúcich represie bezpečnostných síl.

Protestujúci rýchlo spálili obrazy najvyššieho vodcu Alího Chameneího, zakladateľa Imáma Chomejního a pamätníky Kásema Sólejmáního. Okrem toho sa zjednotili revolučné heslá, ktoré zaplnili ulice, balkóny domov a verejnú dopravu, školy a univerzity, čo viedlo k podpáleniu veliteľstva bezpečnostných síl Basídž (odnož Revolučných gárd špecializovaná na potláčanie opozície).

Pochody na znak solidarity s protestmi v Iráne, ktoré vyvolala Aminiho smrť, sa začali aj v Spojených štátoch, Francúzsku, Kanade a niekoľkých ďalších krajinách sveta.

Iránsky prezident Ibrahim Raisi obvinil Spojené štáty a ich spojencov, že stoja za týmito protestmi a destabilizujú krajinu.

Najvyšší vodca Alí Chameneí hovoril o “účasti nepriateľov na nepokojoch” v Iráne a o tom, že tieto “nepokoje” nie sú spontánne, zdôraznil, že protesty boli “vopred naplánované”, a obvinil Spojené štáty a Izrael, že za nimi stoja.

V posledných desaťročiach sa v Iráne uskutočnilo niekoľko protestov z rôznych dôvodov. V roku 2009 sa viac ako tri milióny ľudí zúčastnili na tichom pochode v Teheráne na protest proti znovuzvoleniu “Mahmúda Ahmadínedžáda” a heslom protestujúcich vtedy bolo “Kde je môj hlas?”. V roku 2017 sa začali obrovské protesty kvôli zhoršujúcim sa životným podmienkam a vysokej miere nezamestnanosti a ich rozsah bol väčší ako protesty, ktoré vypukli v roku 2009.

Súčasné protesty sa od dvoch predchádzajúcich líšia tým, že sú obrovské a zahŕňajú viacero skupín spoločnosti, keďže protestujúci sa neobmedzovali na určité sociálne skupiny, ale zahŕňali všetky hlavné segmenty spoločnosti. Zahŕňali aj veľký počet iránskych miest, čo znamená, že ide o komplexnú revolúciu proti režimu.

Tak ako sa to stalo v Egypte a Tunisku počas revolúcií arabskej jari, na čele protestov stáli mladí ľudia – najmä mladší ako 25 rokov -, keďže ich účasť prevyšovala ostatné vekové skupiny.

Predĺženie protestov si vyžaduje pritiahnutie širších vrstiev iránskej spoločnosti, najmä produktívnych síl krajiny, ako sú robotníci a zamestnanci verejnej správy a inštitúcií. Uvádzalo sa, že niektorí zamestnanci bezpečnostných zložiek odmietli vykonať príkaz na odstrel protestov. Ak je táto správa pravdivá, bude sa to považovať za bod obratu, pretože je možné, že sa k protestom proti režimu pridá ďalší počet zamestnancov bezpečnostných zložiek.

Smrť “Aminiovej” bola iskrou, ktorá rozpútala tieto protesty v krajine trpiacej ťažkými ekonomickými podmienkami, rozbujnenou korupciou a represívnou politikou režimu a nadvládou duchovných. Protesty sa konali aj v čase politickej neistoty v Iráne, ktorú vyvolali dohady o zdravotnom stave 83-ročného najvyššieho vodcu Alího Chameneího a diskusie o vymenovaní jeho nástupcu.

Hospodárska kríza, ktorá zasiahla krajinu, je hlboká a veľmi ťažká a niet pochýb o tom, že medzinárodné sankcie voči iránskemu režimu za jeho správanie krízu ešte zhoršili. Korupcia tiež vytvorila obrovskú priepasť medzi väčšinou segmentov spoločnosti a tými, ktorí patria do kruhov režimu s jeho rôznymi inštitúciami a stupňami. Je dobre známe, že vysokopostavení predstavitelia režimu z radov náboženských, bezpečnostných a politických kruhov disponujú pomyselným neopísateľným bohatstvom, zatiaľ čo väčšina ľudí trpí postupnou hospodárskou a životnou krízou. Ďalším aspektom krízy je financovanie expanzívnej politiky Iránu v arabskom regióne prostredníctvom milícií rozšírených v mnohých okolitých krajinách. Táto politika je nákladná, najmä preto, že vojenské výdavky Iránu sú v porovnaní s rozvojovými potrebami krajiny veľké.

Revolúcia proti vláde mulláhov je bránou, ktorá iránsky ľud privedie k modernej ére, a pád Chameneího neznamená prevrat proti vládcovi a jeho nahradenie iným, ako to býva zvykom, ale skôr znamená zánik stovky rokov náboženského myslenia, ktoré nemá nič spoločné s islamom.

Tak ako islamská revolúcia zmenila krajinu pred 43 rokmi, súčasná revolúcia – takpovediac -, ktorá vyzdvihla heslo “Ženy… život… sloboda”, nielenže zmení podobu Iránu, ale môže tiež zatĺcť posledný klinec do rakvy politického islamu.

Vnútorná situácia je v súčasnosti zdrojom najväčšej hrozby pre iránsky režim. Neúspechy na vonkajších frontoch ovplyvnia jeho plány na ovládnutie regiónu, ale nepovedú k jeho pádu. Eskalácia protestov zvýši vnútorný rozkol, ktorý bude predstavovať existenčnú hrozbu pre iránsky režim, ktorý v súčasnosti uplatňuje politiku postupnej eskalácie, ktorá dospeje k nadmernému použitiu násilia, čo je krok, ktorý môže mať tentoraz pre režim veľmi negatívne dôsledky a situáciu ešte zhoršiť. Režim sa môže uchýliť k regionálnej eskalácii situácie, aby odvrátil pozornosť od svojej vnútornej situácie, a môže tak urobiť buď tým, že bude tlačiť húsíov k útokom na lode v Báb al-Mandábe alebo v Červenom mori, alebo obnovením útokov člnov Revolučných gárd na lode v oblasti Arabského zálivu. Existuje mnoho možností eskalácie, ku ktorým sa Irán môže v tejto fáze uchýliť, čo si vyžaduje, aby krajiny regiónu boli ostražité a opatrné a aby s nimi múdro zaobchádzali, aby zabránili Teheránu dosiahnuť svoj cieľ. Pád iránskeho režimu je možný napriek veľkým ťažkostiam, ktorým čelia ľudia pri jeho dosahovaní, a ak sa tak stane, nastane pozitívny šok, ktorý zmení celú scénu v Iraku, Sýrii, Libanone a Jemene a povedie k vzniku nového Blízkeho východu.

Pokiaľ ide o budúcnosť týchto protestov, existujú dva scenáre. Prvým je, že iránskemu režimu sa podarí demonštrácie potlačiť, čo je najpravdepodobnejší scenár, ale trhliny v štruktúre režimu budú jasné a prezident Ibrahim Raisi v každom prípade morálne a ľudovo prehrá. Po druhé, protesty budú pokračovať aj v budúcnosti. V tomto prípade sa význam protestov prekročí a stane sa námietkou voči celému režimu a ich dôsledky budú mať vážny dopad na legitimitu iránskeho režimu.

Bez ohľadu na to, či sa im podarí priniesť zmenu, ľudové protesty zo septembra 2022, ktoré nasledovali po Aminiho smrti, a spôsob, akým spojili Iráncov všetkých demografických skupín, budú určite zapísané ako hrdý moment v iránskych dejinách, pretože otriasli režimom a jeho piliermi, prelomili bariéru strachu a zasiahli prestíž náboženských aj bezpečnostných inštitúcií.