Bratislava 9. mája 2019 (HSP/FotoScreenshot:YouTube)
„Príbeh slovenskej koruny“ je názov knihy, ktorá vyšla vo vydavateľstve PostScritum. Jej autorom je jeden zo zakladateľov Národnej banky Slovenska (NBS), jej prvý viceguvernér poverený riadením, ktorý na 136 stranách približuje časy, keď sa osamostatňovalo Slovensko a vznikala jeho centrálna banka a jeho mena
Marián Tkáč bol na čele slovenskej časti Štátnej banky česko-slovenskej (ŠBČS) od 23. októbra 1992 do jej konca (Silvester 1992) a na čele (NBS) stál od 1. januára 1993 v pozícii „viceguvernéra povereného riadením“ do menovania guvernéra (koncom júla 1993), dovedna teda deväť rozhodujúcich mesiacov na konci ŠBČS a na začiatku NBS.
Marián Tkáč, známy aj ako publicista, spisovateľ a autor desiatok krátkych videí, sa usiloval o slovenskú zvrchovanosť a samostatnosť v iniciatíve Šesťdesiatjeden krokov, v Kongrese slovenskej inteligencie, v zoskupení 30 predstaviteľov slovenskej politiky a kultúry „Za zvrchované Slovensko“. Spolupodieľal sa na príprave slovenskej ústavy a je podpísaný na prvej emisii slovenských bankoviek z roku 1993. Sedem rokov a jeden deň (2010-2017) bol predsedom Matice slovenskej.
Kniha je písaná jednoduchým rozprávačským štýlom a jej obsahom sú vlastne dva príbehy: príbeh vzniku slovenskej koruny a zároveň aj Tkáčov osobný príbeh. Keďže bol „pri tom“, odkrýva Tkáč zákutia zápasu, ktorý spočiatku bol takmer beznádejný, lebo rovnako vtedy, ako teraz, akoby Slovensko malo viac jastrabov a havranov ako orlov a sokolov. Osvetľuje aj svoj vzťah k peniazom, pričom kladie provokatívnu otázku: „Budú peniaze navždy a večne?“
Príbeh sa vracia ku všetkým rozhodujúcim aktom od novembra 1989, k pomlčkovej vojne, boji o slovenské kompetencie v rámci ČSFR, aj k menovaniu slovenských ministrov financií, keď hlavným kritériom bol „súhlas Čechov“. Tkáč sa ešte poslednýkrát vracia k téme „doplácania na Slovensko“, ale ťažiskom knižky je príprava a štart druhej slovenskej centrálnej banky v 20. storočí, príprava nových peňazí. Prezrádza, že na „slovenskú korunu“ si s budúcim prezidentom Kováčom pripil dvakrát, aj keď navrhoval, aby sa naša nová mena nazývala „slovenský dukát“.
Podobné knihy sú nevyhnutné na udržiavanie pamäte národa, Slovensko si potrebuje pripomínať svoj nový začiatok, aby sa neodklonilo z cesty, na ktorú nastúpilo 1. januára 1993, keď sa dovŕšil slovenský sen o vlastnom štáte. Je to povinnosť všetkých „svedkov doby“ a Marián Tkáč túto svoju „povinnosť“ práve splnil.
Video
0.0°C
.jpg)
.jpg)
