O súčasnom svetovom poriadku, často označovanom ako liberálny svetový poriadok po druhej svetovej vojne, sa už desaťročia diskutuje, trápi, obhajuje, pranieruje a je predmetom toľkých špekulatívnych kníh a článkov, že by zaplnili police stredne veľkej knižnice.

A má na to dobrý dôvod: svetová politika pred vznikom súčasného poriadku bola plná najkrvavejších globálnych a regionálnych konfliktov v dejinách a väčšina mysliacich ľudí si želá, aby sa takýto chaotický stav už nevrátil.

Ale čo ak všetok ten hluk a šum okolo budúcnosti liberálneho svetového poriadku zamlčal jeho najdôležitejšie slabiny a zraniteľnosti a komplexnú povahu hrozieb, ktorým čelí? A čo je ešte horšie, čo ak tí, ktorí navrhujú riešenia, len zdvojujú neúspešné predpoklady z minulosti?

To, že tento liberálny poriadok – alebo to, čo prezident Joe Biden a ďalšie západné elity radi nazývajú “medzinárodný poriadok založený na pravidlách” – čelí pocitu krízy, nie je nové zistenie. Odkedy Spojené štáty po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 a globálnom finančnom kolapse v roku 2008 výrazne militarizovali svoju vojnu proti terorizmu, nehovoriac o nedávnom brexite a zvolení Donalda Trumpa, sa v duši veľa hľadajú chyby a výzvy súčasného svetového poriadku.

V súčasnosti sa k tomu pridávajú ďalšie stresové faktory, ako je ruská vojna proti Ukrajine, najmä stupňujúca sa energetická a inflačná kríza v Európe a Spojených štátoch, spolu so zvýšenou čínskou asertivitou v Indopacifiku a čoraz otvorenejším a hlasnejším odporom Pekingu voči samotnému liberálnemu svetovému poriadku.

Zdá sa, že mnohí na Západe veria, že keby sa NATO ešte viac rozšírilo, aby sa postavilo Rusku, a keby začalo otvorene čeliť Číne v Indopacifiku – a keby sa Západ plne zaviazal k ešte rýchlejšiemu prechodu od fosílnych palív k “nulovým čistým emisiám uhlíka” -, západný “poriadok založený na pravidlách” by nejako mohol riadiť svetovú politiku donekonečna.

To nie je len zbožné želanie, ale aj pískanie na píšťalke. Bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme, alebo nie, tlak sa jednoznačne stupňuje smerom k momentu náročnej zmeny vo svetovej politike.

Prepojenie minulosti so súčasnosťou

História je plná príkladov transformačných momentov vo svetovej politike, ktoré nikto nečakal. Boli to napríklad globálne vojny počas Francúzskej revolúcie a spôsob, akým napoleonské Francúzsko zmenilo predstavy o nacionalizme, národnom štáte a dokonca aj o samotnej vojne.

Alebo dnes sú možno dôležitejšie udalosti, ktoré viedli k prvej svetovej vojne. Bola to vojna, ktorú nikto nečakal, ale mala za následok rozbitie stáročných imperiálnych ríš – rakúskej, ruskej, osmanskej – a položila základy ešte ničivejšej svetovej vojny o dve desaťročia neskôr.

Hoci sa do roku 1914 nespojovali žiadne body v tom, ako sa svet dostal do takého krízového bodu, pri spätnom pohľade je to všetko veľmi jasné: imperiálne mocnosti, ktoré verili, že budú vládnuť navždy; systém pevných vojenských aliancií v Európe, ktoré boli pripravené zasiahnuť svojich nepriateľov pri prvom náznaku problémov; a hnutia za nezávislosť v rámci mnohonárodnostných impérií, často odhodlané použiť politické násilie na dosiahnutie nezávislosti.

Samotná vojna sa začala v júni 1914 jednou z týchto násilných scén, keď srbskí nacionalisti (niektorí by ich mohli nazvať teroristami) zavraždili arcivojvodu Františka Ferdinanda, následníka trónu rakúskeho cisárstva.

Je čoraz jasnejšie, že dnes prežívame jeden z takýchto historických momentov; budúce generácie sa budú čudovať, ako je možné, že sme nevideli, čo prichádza.

Namiesto imperiálnych ríš tu máme liberálny svetový poriadok, ktorý sa hlási k “univerzálnym hodnotám” a ktorý podľa mnohých ľudí na Západe – vychádzajúc zo stanfordského politológa Francisa Fukuyamu – predstavuje “koniec dejín” vo svetovej politike.

Namiesto pevných spojenectiev je tu dominantná vojenská aliancia NATO, ktorej cieľom už podľa Bidena nie je len obrana Európy, ale “svetový poriadok založený na pravidlách”.

A namiesto antiimperiálnych a anarchistických teroristov z 19. a začiatku 20. storočia, ktorí vraždili členov kráľovských rodín a hlavy štátov v celej Európe – a dokonca aj amerického prezidenta Williama McKinleyho v roku 1901 – je tu globalizovaný terorizmus, ktorý sa usiluje o masové obete, predovšetkým Al-Káida a globálne džihádistické hnutia, ale aj bieli nacionalistickí a neonacistickí teroristi v samotných západných krajinách, ktorí sa tiež usilujú o masové obete a politické prevraty.

Aby bolo jasné, ukázalo sa, že liberálne hodnoty predstavujú najlepší základ pre domáce politické a hospodárske systémy, a ak sa účinne využívajú, pozitívne ovplyvňujú globálnu politiku. Na začiatku obdobia po skončení studenej vojny bol svet svedkom toho, čo dokážu liberálne hodnoty v najlepšej forme, keď rozšírili slobodu a príležitosti do častí sveta, ktoré ich nikdy predtým nemali, najmä do bývalých sovietskych republík, Indie a Číny, a pomohli vytiahnuť stovky miliónov ľudí z chudoby.

Západná správa liberálneho poriadku sa však v posledných desaťročiach odchýlila od svojej účinnej cesty, podľa môjho názoru najmä v dôsledku západnej pýchy a takmer všeobecnej istoty západných elít, že liberálne hodnoty, liberálna politika a neoliberálna ekonomika sú jedinými legitímnymi spôsobmi organizácie domácej a medzinárodnej spoločnosti. Táto pýcha a s ňou spojená nadsádzka podporili vznik vážnych protihnutí, ktoré spolu predstavujú trojnásobnú hrozbu pre svetový poriadok.

Prvú tvoria výzvy zo strany mocných nezápadných štátov vrátane Číny, Ruska, Iránu, Severnej Kórey a v menšej miere Indie, a dokonca aj Turecka, ktoré je členom NATO. Každý z nich čoraz viac vníma dominanciu Západu vo svetovej politike ako slabnúcu záležitosť, pričom niektoré z nich – najmä Čína a Rusko – plánujú nové partnerstvá a spojenectvá pre postzápadný svet. Všimnite si, že je ťažké udržať globálne sankcie proti Rusku mimo západných krajín, a to aj napriek porušeniam zo strany Moskvy voči Ukrajine.

Druhá hrozba pochádza od silných neštátnych aktérov, predovšetkým od Al-Káidy a globálneho džihádistického hnutia, ktoré už celé generácie vedie vojnu proti Západu a arabským a moslimským vládam spriateleným so Západom. Toto hnutie považuje dvadsaťjeden rokov od 11. septembra za mimoriadny úspech: Spojené štáty viedli dve krvavé a nákladné vojny v Iraku a Afganistane spolu s nesmierne nákladnou, kontroverznou (a pokračujúcou) globálnou vojnou proti terorizmu. Napriek tomu, že hnutie stratilo vedúcich predstaviteľov Al-Káidy a pridružených skupín, trpezlivo buduje silu v Afganistane kontrolovanom Talibanom, v Afrike a inde v nádeji, že sa mu podarí zorganizovať ďalší útok v štýle 11. septembra, tentoraz možno s jadrovým zariadením.

Tretia je veľká divoká karta: výzvy z vnútra samotného západného sveta, najmä nacionalistické a populistické hnutia, ktoré vznikajú v mnohých liberálnych demokraciách vrátane Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska, Švédska, Holandska a Nemecka. Aby som povedal zrejmú vec, bez vedúcich liberálnych demokracií neexistuje “liberálny svetový poriadok”. Na celom Západe sa milióny voličov búria proti mnohým aspektom liberálnej otvorenosti vrátane globalizácie, prisťahovalectva a čoraz častejšie aj proti vysokým nákladom na energiu súvisiacim s ekologickým prechodom. Vládnuce elity na Západe odmietajú tieto legitímne sťažnosti na vlastné volebné riziko.

Liberálny svetový poriadok a jeho nespokojnosť

Predtým, ako začneme diskutovať o spôsoboch, ako riešiť tieto kombinované hrozby pre liberálny poriadok, je potrebné preskúmať jeho základné základy a nedávne chybné kroky, ktoré boli v jeho mene spáchané.

Po prvé, je dôležité si uvedomiť, že liberálny poriadok nie je záležitosťou USA, aj keď Spojené štáty sú jeho titulárnym a hmatateľným vodcom od druhej svetovej vojny. Je to západná záležitosť, vychádzajúca zo západnej liberálnej filozofie a západných predstáv o liberálnom internacionalizme.

Najzreteľnejšie to vidíme na štyroch veľkých inštitúciách – Organizácii Spojených národov (OSN), NATO, Svetovej obchodnej organizácii (WTO) a Európskej únii (EÚ) – ktoré sú základom liberálneho poriadku po druhej svetovej vojne. OSN riadi medzinárodné právo, NATO riadi medzinárodnú bezpečnosť, WTO riadi medzinárodnú ekonomiku a EÚ predstavuje vzor “postsuverénneho liberalizmu” (za čo v roku 2012 získala Nobelovu cenu za mier).

Aj v tomto prípade je čo chváliť: tento inštitucionálny poriadok zohral kľúčovú úlohu pri mierovom ukončení studenej vojny a pomohol k najväčšiemu obdobiu spoločnej prosperity v dejinách sveta.

Tieto úspechy však v mnohých ohľadoch prispeli k potenciálnemu rozpadu tohto poriadku. Je to preto, že po skončení studenej vojny sa každá zo zakladajúcich inštitúcií snažila nerealisticky rozšíriť svoje poslanie príliš ďaleko a príliš rýchlo.

Najväčšou chybou, ktorej sa zástancovia globálneho liberalizmu dopustili za posledných sedemdesiatpäť rokov, je skutočne domnienka, že poriadok po druhej svetovej vojne a jemu zodpovedajúce inštitúcie nastolili to, čo by francúzsky osvietenský filozof Voltaire nazval “apoteózou ľudských dejín”, a že tento nový svet mohol uniknúť tradičným silám, ktoré sú hnacou silou medzinárodných vzťahov, ako sú národné štáty, nacionalizmus a protiideológie. Po skončení studenej vojny bol tento názor nadopovaný steroidmi.

Vidíme to na veľkých premenách, ktorými prešli OSN, NATO, WTO a EÚ v 90. rokoch 20. storočia. Dve z nich – WTO a EÚ – dokonca vznikli až v 90. rokoch. WTO bola oveľa rozsiahlejšou a ambicióznejšou verziou Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT), ktorá vznikla v roku 1944 v rámci brettonwoodskeho systému, zatiaľ čo EÚ bola rozsiahlejšou a ambicióznejšou verziou svojho predchodcu z obdobia studenej vojny, Európskeho hospodárskeho spoločenstva.