Bratislava 19. februára 2021 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)
S veľkou pompou, pred kamerami sa po voľbách začala poľovačka na predstaviteľov bývalej vládnej garnitúry a justície. Ale čo sa deje? Tých zatknutých a väznených teraz idú prepúšťať (vyšetrovať na slobode). Kam vlastne tento príbeh, začínajúci sa podobať na frašku, smeruje?
Podpredseda Národnej rady Juraj Šeliga ešte minulý rok na svojej tlačovej konferencii vyslovil pamätné slová: „Ja si myslím, že keď naplno začne rozprávať Makó, keď naplno začne rozprávať Jankovská a keď naplno začne rozprávať Kováčik, tak niektoré politické strany a niektorých politikov budeme môcť rovno rozpustiť.“
„Títo ľudia, keď začnú rozprávať, a vedzte, že keď ich pritlačia v tej väzbe, keď tam budú pol roka, keď začnú rozprávať, tak celé Slovensko bude kukať, akú vládu sme tu mali, akí politici nám tu vládli a akým spôsobom sa tu kupovala spravodlivosť,“ uviedol Šeliga.
Tento pán, hlavný protagonista pokusu o farebnú revolúciu hnutia Za slušné Slovensko, ako vyštudovaný právnik by si mal byť vedomý toho, akým rôznym spôsobom je možné si jeho slová vysvetľovať. On potom na priamu otázku uviedol, že to všetko, samozrejme, myslel len v medziach zákona. Dianie v nasledujúcich mesiacoch však mnohých ľudí utvrdilo v názore, že naopak, sa tu deje niečo, čo s právom a právnym štátom nemusí mať veľa spoločné a podobá sa skôr na fašizoidnú mašinériu zameranú na likvidáciu opozičných politických síl.
Kajúcnici: legitímna metóda alebo kolosálny podvod?
„Všetkých ich pozatvárame,“ vyhrážali sa niektorí predstavitelia dnešnej koalície pred vlaňajšími voľbami. Ich predvolebný program v podstate spočíval v tvrdení, že vtedajšia vládna a justičná moc sú kompletne skorumpované, zlodejské, mafiánske. To však môže povedať hocikto na hocikoho: dôležité sú dôkazy.
Prešiel rok a vidíme, že oni ich naozaj postupne všetkých zatvárajú. Na základe čoho? To je samozrejme súčasťou spisov, o obsahu ktorých verejnosť nemá vedieť, keďže ide o živé veci. Napriek tomu je čoraz jasnejšie, že podstatu dôkazov, resp. „dôkazov“ zabezpečujú tzv. kajúcnici.
Lenže tu je problém, na ktorý poukazujú mnohí odborníci. Napríklad JUDr. Marica Pirošíková, bývalá dlhoročná ochrankyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu varuje: „Výpoveď spolupracujúceho obvineného by mala byť začiatok dokazovania a nie jeho koniec. A už vôbec by obvinené osoby nemali byť nútené stať sa kajúcnikmi pod hrozbou možného vedenia väzobného trestného stíhania voči nim, ak spolupracovať nebudú.“
Podobne aj predseda Krajského súdu v Bratislave JUDr. Boris Tóth uznáva, že inštitút kajúcnika má svoj určitý význam, ale nie je absolútnym dokazovacím všeliekom a treba vnímať aj jeho riziká: „Kajúcnik je motivovaný ponúknutým benefitom a on tú motiváciu reálne chce využiť.“
Obdivovatelia inštitútu kajúcnika tvrdia, že kajúcnik predsa hovorí pravdu, lebo nemá dôvod si vymýšľať. To je však absolútna hlúposť – veď samotný princíp tejto metódy je postavený na „obchode“: niečo za niečo. Sudca Tóth hovorí: „A nie sú to iba sľúbené úľavy z výšky trestu: veď si vezmite, že tu máme kajúcnikov, ktorí za to, že vypovedali, majú odložené vznesenie obvinenia a behajú na slobode. Teda oni už to zvýhodnenie požívajú: Nebudeš hovoriť? Budeš väzobne stíhaný. Budeš hovoriť? Budeš vonku… Nie je to priamy dôkaz toho, že kajúcnik motiváciu má? A to som vynechal nezaistenie majetku získaného korupčným správaním…“
Pirošíková tiež hovorí: „Ak je jediným priamym dôkazom výpoveď spolupáchateľa, ktorý za to získa v trestnom konaní neprimeranú výhodu, spochybňuje to celkovú spravodlivosť trestného konania vo vzťahu k jeho spolupáchateľom, ktorých usvedčil.“
Väzobné stíhanie: náhrada za súdny trest?
Na základe udania kajúcnikov je dnes veľmi ľahké dostať do väzenia ľudí, ktorých „treba“. To však nie je koniec príbehu, tá naozajstná zábava sa len začína. Tých dôkazov bude musieť byť viac, žiadnemu sudcovi by nemal stačiť iba dôkaz „jedna pani povedala“.
Človek, kým nie je právoplatne odsúdený, tak je z pohľadu zákona stále nevinný a väzba slúži iba ako prevencia. V mnohých krajinách je čas, počas ktorého možno človeka držať vo väzbe bez toho, aby súd vyriekol rozsudok, obmedzený len na pár mesiacov, u nás sú v praxi držaní vo väzení ľudia bez rozsudku aj vyše roka.
Kritizuje to aj sudca Tóth: „Pri väzobnom stíhaní, keď je človek obmedzený na slobode, musia procesné úkony plynúť v inej rýchlosti. Nie je možné, aby sa stalo to, že je stíhaná osoba vo väzbe a dlhé týždne, či mesiace nie je urobený žiadny procesný úkon a súd to pri rozhodovaní o predĺžení väzby nezohľadní. To je neakceptovateľné.“ Lenže presne takto to bolo v prípade Jankovskej či Lučanského, ale aj mnohých ďalších…
Väzba ako nástroj na vynútenie priznania
Bývalý predseda Špecializovaného trestného súdu Michal Truban hovorí, že na Slovensku väzba v praxi často slúži ako donucovací prostriedok, pričom upozorňuje: „Zdôrazňujem, že účelom väzby nie je priznanie páchateľa ako mylne prezentujú médiá.“
Truban, ako aj mnohí ďalší sudcovia, ale aj predstavitelia iných profesných povolaní zúčastnených trestného procesu, poukazujú na § 76 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý hovorí, že „väzba môže trvať len nevyhnutný čas“. Truban však pripomína, že toto sa v praxi nedodržuje, účelovo dezinterpretuje a vykladá v rozpore s účelom a cieľom samotného inštitútu väzby.
„Ja osobne mám niekoľko skúseností svedčiacich pre jednoznačný záver o tom, že postupmi orgánov činných v trestnom konaní bola väzba zneužívaná na dosiahnutie priznania alebo označenia spolupáchateľov, čo je však v zmysle vyššie uvedeného neprípustné. Môžem uviesť množstvo prípadov svedčiaci pre tento záver, keď po tom, ako prokurátor v návrhu uvádza dôvody prečo treba obvineného do väzby zobrať a následne ho vo väzbe ďalej držať, prvostupňový aj sťažnostný súd jeho argumenty akceptujú a odrazu pár dní po rozhodnutiach súdov o vzatí do väzby alebo predĺžení lehoty väzby, je obvinený, potom ako sa prizná, prepustený prokurátorom na slobodu.
O čom to svedčí? Len o tom, že väzba slúžila ako donucovací prostriedok, pretože len samotná skutočnosť, že sa obvinený prizná, prípadne spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní, nie je dôvod na to, aby bol prepustený z väzby na slobodu,“ hovorí Truban.
Čo si o tom má myslieť občan?
A teraz tu máme tie údajné samovraždy. Prípad Lučanský – mega škandál tohto režimu, ktorý jedného dňa významnou mierou nepochybne prispeje k jeho neslávnemu koncu.
Prípad Böhm. Prečo ten kajúcnik asi spáchal samovraždu? Verzií je viac, ale asi sotva to znamená spokojnosť s dobre vykonanou prácou pri udávaní…
Prípad Jankovská, o ktorej sa teraz dozvedáme, že ju majú prepustiť. Tú Jankovskú, o ktorej toho systémové médiá toľko popísali a narozprávali. Má už súd dostatok dôkazov, aby ju odsúdil? Alebo Jankovská už na slobode ostane, lebo skutočné dôkazy nie sú? Čo je v spise, je nateraz tajomstvo, vedia o tom len príslušné orgány (a prípadne možno ešte Denník N?).
Na slobodu predbežne išiel aj Kičura. Ten samovraždu nespáchal, ale nejedna slabšia nátura by po toľkých mediálnych atakoch a dehonestácii nepochybne zvažovala aj takéto riešenie… Nevieme, aké dôkazy sú alebo nie sú v spise, či je skutočne vinný alebo nevinný, ale podobne ako Jankovská, aj on bude teraz chodiť po ulici a ľudia si na neho budú ukazovať prstom (ako sme spomenuli vyššie, zákon pritom hľadí na človeka, ktorý nebol odsúdený, ako na nevinného).
Na vrchné poschodia moci sa vždy akosi automaticky lepí špina. Takto to bolo vždy v minulosti a niet dôvodu si myslieť, že teraz a v budúcnosti to bude inak. Je veľmi pravdepodobné, že niektoré z obvinených osôb naozaj nemajú čisté svedomie. Lenže keď sa občan, ktorý rozmýšľa, pozrie na celé dianie s odstupom, môže si vyššie uvedené skutočnosti ľahko pospájať do uceleného obrazu – a ten obraz nebude o právnom štáte a odstraňovaní korupcie, ale skôr o junte, ktorá sa zmocnila moci na Slovensku a ide jej len o čím pevnejšie uchopenie moci a odstránenie z cesty všetkých, ktorí by jej to mohli komplikovať.
Alebo nie? Vy si o tom čo myslíte?
Ivan Lehotský
0.0°C
.jpg)
