Bratislava 13. júla 2021 (HSP/Roman Bednar/Foto:Pixabay
Nemecká ríša na čele s cisárom Wilhelmom I. a kancelárom Bismarckom, ktorú jej susedia vnímali ako ich neustále ohrozenie, bola proklamovaná v januári 1871 vo Versailles
Žiadna z etablovaných európskych veľmocí nprejavila ani len náznak radosti nad vznikom Nemecka – nebolo vôbec vítané. Vodca konzervatívnej opozície v britskom Parlamente Disraeli vyhlásil, že vznik nového nemeckého štátu rozbije od základu rovnováhu síl v Európe a že bude trvale spôsobovať len problémy.
Už veľmi skoro sa malo ukázať, že, žiaľ, bol dobrým prorokom.
Určite možno nájsť súvislosti medzi rokom 1871 a vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1914. A z toho, ako sa táto vojna skončila a aké boli jej následky, tak potom odtiaľ už rýchlo viedla cesta k bezpríkladnému vzostupu Adolfa Hitlera, a tým aj k druhej svetovej vojne.
Z toho možno právom usúdiť, že ak by nebolo došlo k Versailles 1871, teda k zjednoteniu Nemecka, čomu sa najviac a dlho bránilo Bavorsku, tak s veľkou pravdepodobnosťou by nedošlo ani k týmto dvom svetovým vojnám.
Ešte začiatkom 19. storočia dokázal Viedenský Kongres (1814-15) po porážke Napoleona presadiť a zrealizovalť nové usporiadanie Európy, ktoré bolo relatívne stabilným politickým systémom. Bolo to Prusko, ktoré však už o niekoľko desaťročí zruinovalo a pochovalo tento systém. A bol to Bismarck, ktorý troma vojnami 1864, 1866 a 1870-71 (v histórii Nemecka sú známe ako Einigungskriege – zjednocovacie vojny) otvoril cestu k vyhláseniu veľkého Nemecka.
Tým nastal koniec citlivej rovnováhy síl medzi veľkými štátmi Európy. Namiesto neveľkého Pruska bol odrazu v strede Európy nový štát, ktorý Francúzsko, ako aj Rakúsko-Uhorsko svojou vojenskou i ekonomickou silou výrazne predčil a svoju dominanciu aj ostentatívne prezentoval. Považoval sa za dediča starej rímsko-germánskej veľkoríše.
Netrvalo dlho a prišlo k vytvoreniu spojenectva Nemecka s Rakúsko-Uhorskom, čo prinieslo veľké napätie do systému politickej rovnováhy v Európe. Bismarck sa spočiatku usiloval vyvolať dojem, že Nemecko nikoho neohrozuje – v tom čase ale Nemecko už čoraz viac mocnelo a jeho dominancia sa stala okázalou.
A hoci nemalo dôvod, lebo ho nikto neohrozoval, tak usilovne zbrojilo. Jeho armáda bola s odstupom najmocnejšia v Európe. Veľkej ctižiadosti nemeckých generálov ale prekážalo, že nemecké vojenské námorníctvo bolo pomerne slabé. A tak na konci 19. storočia začalo wilhelmínske Nemecko ho extrémne zosilňovať a modernizovať. To sa však malo ukázať ako veľká provokácia dovtedy prvej námornej európskej mocnosti – Veľkej Británie.
V tom čase Bismarck (1815-98) už nežil a cisára Wilhelma už nemal kto brzdiť v jeho šialenej mocenskej politike a v jeho rastúcich koloniálnych ambíciách, ktoré provokovali Britániu i Francúzsko.
Na európskom politickom horizonte sa už ukazovali silné príznaky veľkej vojnskej konfrontácie, ktorá napokon vyústila do prvej svetovej vojny 1914-18 a spôsobila smrť viac ako 17 miliónom ľudí.
Roman Bednár
0.0°C
.jpg)
