Prečo sa zvyšok sveta nezjednotil so Západom proti Rusku

Bratislava 11. júna 2023 (HSP/Modernindiplomacy/Foto:TASR/AP-Gavriil Grigorov, Sputnik, Kremlin)

Od začiatku vojny vo februári minulého roka sa pod vedením Washingtonu za Ukrajinu postavili krajiny Európy a Severnej Ameriky. Západní štátni aktéri sa spojili okolo naratívu, že vojna na Ukrajine je bojom medzi liberálnou demokraciou a slobodou a tyraniou a imperializmom. Tento naratív však nenašiel odozvu u nezápadných členov medzinárodného spoločenstva a mnohí štátni aktéri veľmi váhali, či sa pridať k Západu a uvaliť sankcie na Rusko alebo pomôcť Ukrajine, píše analytik Alexander E. Gale pre Modern Diplomacy

V marci minulého roka americký prezident Joe Biden počas prejavu v poľskom hlavnom meste vyhlásil, že demokracie sveta sa reakciou na inváziu na Ukrajinu “oživili cieľavedomosťou a jednotou”.  Viceprezidentka Kamala Harrisová vo februári tohto roku zopakovala podobné pocity a povedala, že “naša reakcia na ruskú inváziu je prejavom nášho kolektívneho záväzku dodržiavať medzinárodné pravidlá a normy”.

Pre nezápadné publikum takéto rétorické výkvety zväčša zapadli.  Francúzsky prezident Emmanuel Macron totiž v júli minulého roka verejne vyjadril ľútosť nad neochotou niektorých afrických vlád zaujať rozhodný postoj k vojne a obvinil ich z “pokrytectva” v tejto veci.  Práve z pokrytectva je však obviňovaný Západ, keď ide o to, aby zvyšok sveta poučoval o tom, aký postoj by mal ku konfliktu zaujať.  Napríklad S. Jaishankar, indický minister zahraničných vecí, sa sťažoval, že Európa si myslí, že “problémy Európy sú problémami sveta, ale že problémy sveta nie sú problémami Európy”.

Neschopnosť amerických a európskych lídrov nájsť odozvu u svojich nezápadných partnerov naznačuje stav oslabenej mäkkej moci. Západné liberálne demokracie sú citlivejšie na obvinenia z pokrytectva ako neliberálni alebo autoritárski aktéri, pretože ľahšie zdôrazňujú morálne imperatívy, ako sú ľudské práva a medzinárodné normy a hodnoty.  Washington a jeho priatelia však hádžu kamene zo skleneného domu. Invázia do Iraku pod vedením USA, ktorú bývalý generálny tajomník OSN Kofi Anan označil za nezákonnú, ako aj spojenectvo Západu s niektorými nie práve bezohľadnými režimami oslabili schopnosť Západu predkladať argumenty z príslovečnej morálnej výšky.  Napríklad indonézsky analytik Radityo Dharmaputra minulý rok napísal, že “dominantný prúd v indonézskych diskusiách o ruskej vojne na Ukrajine sa sústredil na americké a západné pokrytectvo”.

Okrem otázok morálnej veľkoleposti a politických posolstiev majú nezápadné štáty viac dôvodov, prečo sa rozhodli nezaujať tvrdý postoj voči Rusku od invázie.  Je samozrejmé, že pre štáty, ako je Čína, ktoré sa dostali do sporu s USA, je ruské víťazstvo na Ukrajine výhodnejšie vzhľadom na to, že by mohlo rýchlejšie zmeniť globálny poriadok v multipolárnom smere.  Medzitým pre nezúčastnené štáty, ktoré si starostlivo zachovávajú neutralitu, to, čo sa im zdá byť vzdialenou vojnou v Európe, nestojí za to, aby prerušili vzťahy s Moskvou. Moskva zostáva pre mnohé krajiny Blízkeho východu, Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky nenahraditeľným partnerom.

Ak sa vrátime k Indonézii ako k príkladu, Jakarta sa usilovala zachovať neutrálny postoj ku konfliktu. Je to v súlade s dlhodobými zahraničnopolitickými preferenciami Indonézie ako zakladajúceho člena Hnutia nezúčastnených krajín (NAM), ktoré vzniklo ako kolektív krajín, ktoré sa počas studenej vojny rozhodli nepostaviť na stranu USA alebo ZSSR.  V júli minulého roka indonézsky prezident Joko Widodo navštívil Kyjev aj Moskvu v rámci diplomatických misií.  V marci toho istého roku Indonézia síce podporila rezolúciu OSN odsudzujúcu ruskú inváziu na Ukrajinu, ale odmietla uvaliť sankcie alebo výslovne odsúdiť Putinove kroky.

Brazília, ktorá je členom skupiny BRICS – Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika – tiež zachováva neutrálny postoj.  Hoci Brazília ako jediný člen BRICS podporila rezolúciu Valného zhromaždenia OSN vyzývajúcu Rusko, aby stiahlo svoje vojská z Ukrajiny, prezident krajiny Lula da Silva kritizoval Západ aj Zelenského.  “Tento človek (Zelenskij) je za vojnu zodpovedný rovnako ako Putin,” povedal Lula v máji pred víťazstvom v prezidentských voľbách.  Kriticky sa vyjadril aj na adresu Washingtonu, keď povedal, že “Biden mohol odletieť do Moskvy a porozprávať sa s Putinom. Takýto postoj sa očakáva od vodcu.  Postoj Brazílie k vojne v podstate spočíval v presadzovaní prímeria, pričom Lula sa prezentoval ako nestranný sprostredkovateľ možného mierového riešenia.  Lulove mierové podmienky sa však výrazne líšia od preferencií Západu a Ukrajiny.  V apríli Lula vyzval Ukrajinu, aby zvážila vzdanie sa Krymu, a povedal, že aby mier fungoval, Zelenskyj “nemôže chcieť všetko”.

Juhoafrická republika, ktorá je členom BRICS aj NAM, prejavila podobnú preferenciu neutrality.  V máji Sydney Mufamadi, bezpečnostný poradca juhoafrického prezidenta Cyrila Ramaphosu, uviedol, že krajina je “aktívne nezúčastnená, pokiaľ ide o konflikt”.  Južná Afrika sa doteraz zdržala hlasovania v OSN o odsúdení vojny.  Okrem toho nedávny signál juhoafrickej vlády, že umožní prezidentovi Putinovi zúčastniť sa na samite BRICS v krajine napriek tomu, že Medzinárodný trestný súd (ICC) vydal zatykač na jeho osobu, pobúril politikov na Západe.  V máji veľvyslanec USA v Juhoafrickej republike dokonca tvrdil, že krajina dodávala zbrane Rusku, hoci sa americký diplomat neskôr za tieto obvinenia ospravedlnil.

Počas studenej vojny prvý indický premiér Džaváharál Néhrú tvrdil: “Nie sme proruskí, ani proamerickí.  Sme proindickí.  O desaťročia neskôr by tie isté výroky nezneli nevhodne, keby ich vyslovil súčasný indický premiér Naréndra Módí.  Hoci sa Módí v máji tohto roku stretol so Zelenským a predtým vyzval Putina, aby “prešiel na cestu mieru”, odmietol odsúdiť ruskú inváziu, čo veľmi nahnevalo západných politikov.

Módí označil puto medzi Naí Dillí a Moskvou za “nerozbitné” a India v skutočnosti profitovala zo západných sankcií uvalených na Rusko tým, že nakupovala ruskú ropu za výrazne znížené ceny.  V apríli minulého roka Washington naliehal na Naí Dillí, aby nezvyšovalo dovoz ruskej ropy, pričom táto požiadavka bola následne ignorovaná.  USA neskôr ustúpili a uviedli, že im “vyhovuje” energetická politika Indie, ale táto epizóda ukázala ochotu Naí Dillí uplatniť svoju strategickú autonómiu napriek možnosti západných sankcií.  Indiu motivujú k udržiavaniu srdečných vzťahov s Ruskom aj jej bezpečnostné záujmy. Hoci sa Naí Dillí snaží diverzifikovať svoje vojenské prostriedky novými európskymi, americkými a izraelskými nákupmi, väčšinu jeho vojenských zásob stále tvorí staré vybavenie zo sovietskej éry a India sa v tejto oblasti naďalej spolieha na Rusko.  Okrem toho si indickí politici dávajú pozor, aby si nezatvorili dvere do Kremľa z obavy, že rastúca izolácia Ruska by ho posunula bližšie k Číne, ktorá je hlavným regionálnym a geostrategickým rivalom Indie.

Aby bola západná zahraničná politika účinnejšia, lídri v Severnej Amerike a Európe musia určiť, aké výzvy na konanie budú mať odozvu vo zvyšku sveta.  Krásna rétorika o demokracii a slobode pravdepodobne nezaberie v tých častiach sveta, ktoré vnímajú hlásanie týchto hodnôt ako pískanie na píšťalku pre západný intervencionizmus.

PREČÍTAJTE SI EŠTE

Ako americké zbrojárske firmy ovplyvňujú diskusiu o Ukrajine

Západné médiá naďalej píšu o bojoch v Záporožskej oblasti