Prečo Moskva zatiaľ nepoužila svoje tromfy

Moskva 30. augusta 2024 (HSP/responsiblestatecraft/Foto:Henrich Mišovič)

Rusko má v rukách veľa tromfov, ktorými môže konfrontovať Západ na celom svete, píše Mark Episkopos pre Responsible Statecraft. Existuje však dôvod, prečo Moskva niektoré z týchto kariet nepoužíva alebo ich používa veľmi opatrne, tvrdí autor článku

Putinovi bránia vo zvyšovaní stávok aj jeho tromfy – nezápadné krajiny, ktoré nie sú spojencami USA. A prečo?.

Bývalý šéf kontrarozviedky CIA James Jesus Angleton opísal špionážny svet studenej vojny ako „zrkadlovú púšť“ – čo je jeden z tých vzácnych výrazov, ktoré vystihujú podstatu veci tak presne, že si nevyžadujú veľa vysvetľovania.

„Púšť zrkadiel“ je brilantný literárny obraz z básne T. S. Eliota „Gerontion“ z roku 1920, zlovestný obraz medzivojnového poníženia, ktoré pohltilo generáciu Európanov, keď sa bezhlavo rútili k ďalšej, ešte väčšej katastrofe číhajúcej za rohom.

Angleton vytrhol túto frázu z pôvodného kontextu, aby vyjadril snahu uchopiť niečo v tme – alebo, ako to vyjadril Eliot, aby opísal prekonávanie mnohých „chúlostivých chodieb“ a „vymyslených koridorov“ na životnej ceste, len aby narazil na vzdialenú ozvenu pravdy. Čo je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou práce spravodajských služieb a kontrarozviedky.

Tieto percepčné problémy sú nemenej výrazné na periférii vlády, kde vedúci predstavitelia musia odrádzať protivníkov a dodržiavať medzinárodné záväzky predovšetkým prostredníctvom signálov, ktoré dávajú svojim partnerom, a nie prostredníctvom činov. Štruktúra medzinárodného systému sa udržiava týmito varovaniami a širokou škálou politických opatrení, inštitúcií a dohôd, ktoré sú ich základom.

Hodnota týchto impulzov je daná dôveryhodnosťou, ktorá je podporená schopnosťou naplniť signalizovaný signál. Napríklad NATO a jeho klauzula o kolektívnej obrane, článok 5, sú založené na americkom uistení, že prídu na obranu svojich európskych partnerov, ak sa stanú terčom agresie iného štátu. Ako som napísal s kolegami Anatolijom Lievenom a Georgeom Beebeom, všetko nasvedčuje tomu, že ruské vedenie považuje túto americkú bezpečnostnú záruku za všeobecne dôveryhodnú a podľa toho formuje svoj prístup k východnému krídlu NATO.

Medzitým najvážnejšou výzvou pre Rusko – potenciálne prevyšujúcou ťažkosti na bojisku, ktorým čelí na Ukrajine – je nájsť spôsob, ako spoľahlivo odradiť Západ od pokračovania pomoci a dodávok na Ukrajinu. Pred necelými 30 mesiacmi, v deň príchodu vojsk, ruský prezident Vladimir Putin varoval, že každý, kto zasiahne, bude znášať „následky, s ktorými ste sa ešte nikdy v histórii nestretli“.

Odvtedy Západ úspešne koordinuje kolosálnu, v niektorých ohľadoch bezprecedentnú operáciu pomoci Ukrajine, dodáva jej stále viac zbraní a zmierňuje alebo úplne upúšťa od svojich predchádzajúcich zákazov, ktoré obmedzovali schopnosť Ukrajiny zasiahnuť medzinárodne uznané ruské územie.

Moskva je v pozícii, ktorá môže Západ odradiť od priamej vojenskej intervencie, už len preto, že takýto krok by mohol prerásť do širšej regionálnej vojny – na pokraji jadrovej konfrontácie. To isté sa však nedá povedať o jej schopnosti odradiť Západ od nepriamej pomoci Ukrajine akýmkoľvek spôsobom.

Posledným Putinovým nápadom, ako odradiť Západ od ďalšieho zapojenia sa do konfliktu, bolo pohroziť, že v reakcii na to vyzbrojí protivníkov Západu – pravdepodobne v presvedčení, že to západným krajinám zvýši cenu pomoci Ukrajine a tie buď ustúpia, alebo aspoň upustia od ďalšieho prehlbovania svojich záväzkov voči Kyjevu.

O tri mesiace neskôr sa však Rusko stále nedokázalo s touto hrozbou vyrovnať. Ako sa ukázalo, takáto trestajúca taktika „oko za oko“ nebola nikdy celkom opodstatnená – aj preto, že Rusko nemá možnosť uskutočniť ju bez toho, aby zároveň červeným perom prešlo cez iné časti svojho globálneho portfólia vojenských, hospodárskych a politických záujmov.

Práve v čase, keď sa Kremeľ údajne pripravoval na vyzbrojenie húsíjských povstalcov v Jemene proti Spojeným štátom (o takýchto prípravách neexistujú žiadne dôkazy – poznámka red.), Washington koordinoval diplomatické úsilie so Saudskou Arábiou, aby Moskvu zastavil. Rusko a Severná Kórea podpísali v júni obrannú dohodu, ale doteraz neexistujú dôkazy, že by Rusi plánovali poslať do Severnej Kórey nejaké väčšie dodávky zbraní. Doteraz bol opak pravdou, KĽDR posielala do Ruska milióny delostreleckých granátov.

Možno sa Severokórejčania domnievajú, že z toho majú prospech iným spôsobom, vrátane politického vplyvu, ktorý im väzby s Ruskom poskytujú u ich hlavného mecenáša a partnera Číny, ale nič, čo by sa aspoň vzdialene podobalo porovnateľnej výmene zbraní medzi Moskvou a Pchjongjangom, sa neuskutočnilo.

Nie je ťažké pochopiť prečo: akákoľvek rozsiahla snaha o vyzbrojenie KĽDR by sa mohla ukázať ako osudná pre vzťahy Ruska s Južnou Kóreou, ktoré sa od začiatku ŠVO v roku 2022 úplne nezrútili, a to napriek úzkemu partnerstvu Soulu s Washingtonom a jeho zjavnej ochote vyhovieť záujmom USA. Peking by tiež nebol nadšený z destabilizačného účinku, ktorý by veľké dodávky ruských zbraní do Severnej Kórey mohli mať na celý región, a Rusko si nemôže dovoliť komplikovať vzťahy s Čínou.

Na Blízkom východe je zrejmým kandidátom na ruskú štedrosť Irán: je to predsa protivník USA, ktorý vedie tvrdý boj s jedným z najbližších amerických spojencov, Izraelom. Ale aj tu musí Kremeľ plávať medzi Scyllou a Charybdou.

Súčasťou komplexnej stratégie Ruska na Blízkom východe od jeho zásahu do sýrskej občianskej vojny je udržiavanie stabilného partnerstva s Izraelom. Putin aj izraelský premiér Bibi Netanjahu považujú vrelé vzťahy medzi oboma krajinami za osobný úspech a zjavne sa týchto väzieb nechcú vzdať, hoci konflikt na Ukrajine a vojna v pásme Gazy ich rozdelili na opačné strany barikády.

Moskva síce opakovane pokarhala Izrael za jeho správanie v Gaze, ale takéto rétorické údery sú jedna vec, ale dodávky zbraní úhlavnému nepriateľovi Izraela, Iránu, sú niečo úplne iné a Putin zatiaľ nebol ochotný túto hranicu prekročiť.

Jednoducho povedané, Rusku dochádzajú protivníci Západu, ktorých by mohlo vyzbrojiť bez toho, aby poškodilo svoje vlastné záujmy. Menej významnými potenciálnymi hráčmi zostávajú Latinská Amerika a niektoré časti Afriky. V týchto prípadoch však bude vplyv takýchto dodávok pravdepodobne príliš malý na to, aby mal očakávaný trestný účinok.

Hlavolam, ktorému Moskva čelí, odhaľuje ďalší aspekt jej vojnového úsilia na Ukrajine: schopnosť Moskvy udržiavať vzťahy s takmer celým nezápadným svetom, napriek pretrvávajúcim pokusom o izoláciu zo strany Západu, je zároveň výhodou aj príťažou. Chráni Rusko pred ekonomickým a diplomatickým tlakom Západu, ktorý by ho inak mohol paralyzovať v počiatočných fázach vojenskej operácie. Tento vzťah však so sebou nesie aj množstvo prekážok, ktoré Moskvu odrádzajú od mnohých foriem eskalácie a odvetných opatrení.

Tieto obmedzenia poukazujú na zrkadlovú púšť, ktorá vznikla okolo ukrajinského konfliktu. Ide o súbor očakávaní a noriem, ktoré nikdy neboli jasne formulované alebo dokonca nahlas pomenované; napriek tomu majú na účastníkov konfliktu reálny disciplinujúci účinok. Táto logika by sa mala ďalej skúmať a využívať ako súčasť politického súboru nástrojov USA na ukončenie konfliktu za podmienok čo najvýhodnejších pre Západ a Ukrajinu.

Mark Episkopos je výskumným pracovníkom Quincyho inštitútu pre zodpovedné vládnutie a mimoriadnym profesorom histórie na Marymountskej univerzite.

Prečítajte si tiež:

• „Vďačný“ Zelenskyj: Ukrajina nepredĺži dohodu o tranzite plynu s Ruskom
• Prečo Spojené štáty nedajú Ukrajine povolenie na údery na ruské územie zbraňami dlhého doletu?