Ankara 21. júla 2020 (HSP/Foto:TASR/AP-Emrah Gurel)
Keď západní križiaci opakovane rozvrátili a vydrancovali metropolu Východorímskej – Byzantskej ríše, otvorili tak cestu k invázii osmanských Turkov. Turecký sultán Mehmed II. v roku 1453 aj vďaka obrovským kanónom uhorského konštruktéra prelomil Theodosiánske hradby Konštantínopolu a premenil starobylý kresťanský Chrám svätej Múdrosti – Hagia Sofia na mešitu, aby tak zdôraznil, že Konštantínopol, či Carihrad, je odteraz hlavným mestom jeho mohamedánskej ríše
Francúzsky panovník – „Slnko“, ako sa rád tituloval Ľudovít XIV., sa v 17. storočí neváhal spojiť s Turkami, aby tak oslabil svojich habsburských rivalov v zápase o mocenskú dominanciu na európskom kontinente. Francúzska podpora bola pre Turkov veľkým povzbudením v ich vojenských aktivitách na Balkáne, ale aj v Uhorsku, čo na svojej koži pocítili tiež naši predkovia.
Výrečným svedectvom pokryteckej politiky kresťanského Západu je vytrvalá podpora islamských Turkov proti pravoslávnemu Rusku. Bašta pravoslávneho kresťanstva – Rusko sa už od čias Kataríny veľkej usilovalo o realizáciu jej „gréckeho projektu“, zmyslom ktorého bolo vojenské rozdrvenie Osmanskej ríše a jej rozdelenie medzi Rusko, Svätú ríšu rímsku a Benátsku republiku, čím sa snažila vyjsť v ústrety prosbám gréckej pravoslávnej diaspóry o pomoc pri oslobodení ich vlasti spod tureckého islamského jarma. Projekt obnovenia gréckej štátnosti bol aj obsahom tajného listu Kataríny II. adresovaného rakúskemu cisárovi Jozefovi II., datovaného 10. (21.) septembra 1782. Text listu sformuloval jej tajomník Alexander Andrejevič Bezborodko a s dodatočnými úpravami ho schválil cárovnin radca, zakladateľ ruskej Čiernomorskej flotily, veľkoadmirál a poľný maršal, knieža Tauridský (Krymský) a taktiež knieža Svätej ríše rímskej (titul mu udelil cisár Jozef II.) – Grigorij Alexandrovič Potemkin.
V liste ruskej imperátorky Kataríny veľkej cisárovi Jozefovi II. sa okrem iného uvádzalo, že osmanská Vysoká Porta kladie prekážky plavbe ruských lodí cez Bospor a Dardanely, podnecuje obyvateľov Krymu k revolte a porušuje autonómne práva dunajských pravoslávnych kniežatstiev – Valašska a Moldavska. Vyzvala preto habsburského cisára k tomu, aby s Božou pomocou spoločne oslobodili Európu od nepriateľa kresťanov a obnovili starobylé Grécke kráľovstvo na rozvalinách barbarskej mohamedánskej ríše.
Víťazstva armád Kataríny II. nad Turkami a jej odhodlanie oslobodiť celý (slovanský) Balkán, dobyť Istanbul a obnoviť nielen Konštantínopol – Carihrad, ale aj celú Byzantskú ríšu v čele so svojim vnukom Konštantínom, veľmi znepokojili nielen tradičného západného spojenca Turkov – kresťanské Francúzsko, predovšetkým však Angličanov, ktorí sa na smrť vyľakali narušenia „rovnováhy síl“ vo východnom Stredomorí v prospech Ruska a na úkor Turecka. Kresťanský Západ preto poštval proti Rusku oddiely švédskeho kráľa Gustava III., ktorý prekvapivo napadol Rusov z opačnej strany – zo severu.
Neuveriteľnú zákernosť prejavil kresťanský Západ počas Krymskej vojny (1856-1863), kedy spojené vojská Francúzska, Veľkej Británie a Sardínskeho kráľovstva zo všetkých síl zachraňovali tureckých mohamedánov pred kresťanskými Rusmi. Keď v roku 1878 ruské vojská dobyli Edirne a stáli pred bránami Carihradu, aby bránili dôstojnosť Európy, ako zdôraznil ruský kancelár Alexander Gorčakov, kresťanský Západ opäť rýchlo zmobilizoval pomoc Turkom a na Berlínskom kongrese v réžii britského premiéra Benjamina Disraeliho, nemeckého kancelára Otta von Bismarcka a rakúsko-uhorského ministra zahraničia Júlia Andrášiho zvrátili ruský postup a zachránili islamské panstvo Turecka nad čiernomorskými prielivmi a Istanbulom.
Západné mocnosti zmarili aj ďalšiu nádejnú možnosť oslobodenia prielivov a Carihradu, o čo sa Rusko usilovalo počas prvej svetovej vojny v zmysle Sykes-Picotovej tzv. Maloázijskej dohody, podľa ktorej ruskej armáde pripadla úloha oslobodiť z tureckých pazúrov nielen kresťanských Arménov, ale aj prevziať kontrolu nad čiernomorskými úžinami a Istanbulom. To však nevyhovovalo určitým silám na Západe, ktoré preto v zapečatenom vagóne vyslali do Ruska najhoršiu emigrantskú zberbu a chamraď zverbovanú v Nemecku, Švajčiarsku a USA, aby revolúciou rozvrátili Rusko a zničili nielen ruský štát, ale aj pravoslávnu kresťanskú vieru. Keď potom jeden z prominentov tejto zberby zo Západu – Lev Davidovič Trockij (Bronštejn) zverejnil tajné dohody vrátane Sykesovej-Picotovej Maloázijskej dohody, „Britov to uviedlo do rozpakov, Arabi boli ohromení a Turci potešení“.
Dnes kresťanský Západ prelieva krokodílie slzy nad opätovnou premenou Chrámu svätej Múdrosti – Hagie Sofie na mešitu a popiera svoju neblahú rolu v pokuse o štátny prevrat v Turecku v júli 2016, o ktorý sa Američania pokúsili len preto, lebo ich turecký vazal v rámci NATO odmieta počúvať a dokonca si dovoľuje nakupovať zbrane od Ruska. Paradoxne to bolo práve Rusko, ktoré v roku 2016 zachránilo tureckému prezidentovi Erdoganovi život, keď s ním jeho západní tútori chceli naložiť ako s niekdajším líbyjskym lídrom Muammarom Kaddáfím. Po všetkých podrazoch ktorých sa kresťanský Západ dopustil na strane Turecka proti kresťanskému Rusku, Moskva urobila dobre, že Erdogana zachránila. Akákoľvek pomoc Západu v jeho intrigách by sa totiž v konečnom výsledku vrátila Rusku ako bumerang. A pokiaľ dnes západní kresťania nariekajú nad tým, že Erdogan im nechce dovoliť, aby mu skákali po hlave, všetky ich žalospevy nad osudom Chrámu svätej Múdrosti – Hagie Sofie vyznievajú mimoriadne farizejsky a faloš
Gabriel Gačko
0.0°C
.jpg)
.jpg)
