Bratislava 17. augusta 2019 (HSP/Foto:Sputnik-Natalia Seliverstova)
Všetci liberálni extrémisti, slniečkári a kaviarenski povaľači sa zaprisahávajú, že oni nemajú nič spoločné s fašizmom a slovné spojenie „liberálny fašizmus“ dokonca označujú za oxymorón, pričom zdôrazňujú, že demokracia môže existovať len s prívlastkom – liberálna. Žiadne iné formy demokracie, ako napríklad buržoázna demokracia, ľudová demokracia, či jednoducho demokracia bez prívlastkov nemôžu podľa liberálov existovať. Existuje iba liberálna demokracia a punktum
Tieto liberálne tézy vyvolávajú značné pochybnosti, ktoré systematicky zosumarizoval americký židovský intelektuál Jonah Jacob Goldberg vo svojej knihe „Liberálny fašizmus: tajná história americkej ľavice“ („Liberal Fascism: The Secret History of the American Left“). Jonah Goldberg, ktorý ešte začiatkom 90-tych rokov vyučoval angličtinu v Prahe, si pojem „liberálny fašizmus“ vypožičal od jeho pôvodného autora, britského priekopníka sci-fi literatúry a prívrženca socialistických myšlienok Herberta Georga Wellsa (1866-1946), ktorý už v roku 1932 avizoval, že „liberalizmus sa pozviecha z popola ako bájny vták Fénix a vráti sa v podobe osvieteného nacizmu“.
Goldbergova kniha vyšla v USA v januári 2008 a v rebríčku bestsellerov sa v tom čase podľa „New York Times“ ocitla na prvom mieste. Kniha sa stretla s veľkou odozvou, pričom v recenziách sa objavil názor, že „fašizmus v Amerike nebudú charakterizovať hnedá farba a čierne košele, ani vojenské čižmy, ale tenisky (sneakers) „Nike“ a tričká so žltými smajlíkmi (Smiley-smiley)“ s pomyselnými Führerovimi fúzikmi, ako sú zobrazené na obálke Goldbergovej knihy.
Jonah Goldberg vo svojej knihe pripomína, že moderný liberalizmus ako aj fašizmus sú produktom predvojnového progresivizmu, čiže filozofického učenia hlásajúceho celospoločenský „progres“ (pokrok) na báze radikálnych sociálnych reforiem. Goldberg sa pritom stotožnil s názorom Georga Orwella, že pojem „fašizmus“ časom stratil svoj pôvodný obsah a zredukoval sa na označenie „heretikov“ (kacírov), ktorí si zasluhujú vylúčenie zo spoločnosti“. Poukazuje pritom na skutočnosť, že liberáli si osvojili túto doktrínu, ktorá má svoje korene v európskom fašizme 20. storočia. Väčšina ľudí je preto šokovaných, ak sa dozvedia, že fašizmus iba zmutoval do novej podoby, ktorá sa navonok môže javiť ako úplne neškodná. Faktom je, že novodobí liberáli sa už ani netaja svojim postojom voči inak zmýšľajúcim „heretikom“, pričom zmyslom ich existencie je špicľovať, špehovať, nahlasovať, blokovať, žalovať, ťahať po súdoch, umlčovať, zatvárať do basy, prípadne mejlovať zamestnávateľom udania na adresu zamestnaných „heretikov“.
V takom prípade pre liberálov už nie je dôležité, či sa k moci dostanú prostredníctvom riadnych a regulárnych demokratických volieb. Ich vlastné mocenské ambície sú podľa nich dostatočne relevantné na to, aby sa moci chopili prostredníctvom rozdúchavania pouličných protestov s cieľom uskutočniť prevrat, ktorý by ukojil ich vlastné záujmy. V duchu hesla „účel svätí prostriedky“, sú liberáli oprávnení použiť akékoľvek špinavé praktiky, vrátane mediálneho lynčovania politických konkurentov a inak zmýšľajúcich „heretikov“.
Jonah Goldberg na základe dôkladného štúdia a analýzy autentických zdrojov fašizmu a jeho historicko-intelektuálnych koreňov podrobne opísal spôsob, akým Woodrow Wilson začal a Franklin Delano Roosevelt dokončil kvázi-fašistickú koncentráciu moci vo Washingtone. Roosevelt pritom formálne zdôvodnil koncentráciu moci tým, že on sám stelesňuje „vládu ľudu“. Pod týmto dojmom liberáli dospeli k názoru, že autoritatívna vláda je v poriadku a fajn, pokiaľ sú pri moci „predstavitelia ľudu“, teda oni sami.
Pre ľudí, ktorí preferujú formu pred obsahom, môže byť Goldbergova práca k ich vlastnej škode apriori neprijateľná. Naopak, pre tých, ktorí uprednostňujú obsah pred slovami, môže byť táto kniha podnetným čítaním a inšpiráciou k zamysleniu. Je to teda kniha pre čitateľov s kritickým myslením, ktorí chcú rozmýšľať a nie konzumovať bezduché liberálno-fašistické postuláty, nepodliehajúce žiadnej kritike.
Gabriel Gačko