Rastú obavy, že nedostatok energie a nárast cien v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu, sankcií Európskej únie voči Rusku a obmedzovania dodávok plynu z Ruska by mohli viesť k niečomu, čo sa blíži k “deindustrializácii” Európy, keďže továrne s vysokými a nepružnými energetickými potrebami sa zatvoria alebo presunú do iných častí sveta.

Obavy z toho sú obzvlášť veľké v Nemecku, priemyselnej veľmoci Európy, ktorej sa doteraz podarilo do veľkej miery vyhnúť prudkému poklesu výrobných kapacít, ktorý v posledných dvoch generáciách postihol ostatné európske krajiny. V roku 2021 predstavoval podiel výroby na nemeckom HDP takmer 20 %, čo je dvakrát viac ako vo Francúzsku.

Priemysel je rozhodujúci nielen pre nemecké hospodárstvo, ale aj pre národnú identitu a stabilitu jeho politického systému. Po katastrofálnej porážke a ponížení v druhej svetovej vojne bol “hospodársky zázrak” 50. rokov 20. storočia s obnovením slávneho nemeckého priemyslu kľúčový pre obnovenie sebaúcty národa.

Podiel priemyslu na nemeckom hospodárstve v posledných rokoch klesol, ale jeho predstavitelia stále tvoria jadro politickej základne dvoch najväčších politických strán: odborári pre sociálnych demokratov (SDP) a pre kresťanských demokratov (CDU/CSU) “Mittelstand”, samostatne zárobkovo činné nemecké stredné vrstvy, často z rodinných malých a stredných priemyselných podnikov.

Podiel CDU a SPD na hlasoch voličov už v posledných dvoch desaťročiach výrazne klesol, čiastočne – podobne ako inde na Západe – kvôli presvedčeniu bývalých priemyselných tried, že ich politické elity opustili. Ak by Nemecko prešlo takou rýchlou a radikálnou deindustrializáciou, akú zažila Veľká Británia začiatkom 80. rokov, zdá sa pravdepodobné, že by v Nemecku prudko vzrástla podpora extrémistických strán: na pravici Alternative fuer Deutchland (AFD), na opačnom konci spektra Die Linke (ľavičiari).

V nemeckom systéme parlamentnej vlády a pomerného zastúpenia by to viedlo k radikálnej polarizácii a hrozilo by, že parlamentná vláda sa stane fakticky nefunkčnou, alebo že sa moc odovzdá extrémnej pravici, ako sa to práve stalo v Taliansku. V takom prípade by sa liberálna demokracia v Európe ako celok ocitla v troskách. Mimochodom, to by zasa spôsobilo ochromujúci úder ideologickým základom amerického globálneho vedenia.

Tvárou v tvár tomuto celkom zjavnému nebezpečenstvu – celkom odhliadnuc od apokalyptickej hrozby jadrovej vojny – sa zdá pravdepodobné, že predchádzajúce nemecké vlády by urobili všetko pre to, aby obnovili dodávky ruského plynu tým, že by dosiahli mierové urovnanie alebo aspoň prímerie na Ukrajine: sprostredkovali by rokovania medzi Washingtonom, Moskvou a Kyjevom a predložili by vlastné mierové návrhy Nemecka.

V 70. a 80. rokoch minulého storočia sociálnodemokratické vlády Willyho Brandta a Helmuta Schmidta predsa iniciovali Ostpolitik (“východnú politiku”), normalizáciu vzťahov medzi západným Nemeckom a komunistickými štátmi východnej Európy, ktorú zdedila kresťanskodemokratická vláda Helmuta Kohla. A obe vlády SDP a CDU sa dohodli na vytvorení novej infraštruktúry dodávajúcej sovietsky zemný plyn do západného Nemecka a západnej Európy. Tieto kroky sa uskutočnili napriek silnému odporu mnohých vo Washingtone.

Naopak, odkedy sa pred takmer rokom objavila hrozba ruskej invázie na Ukrajinu, neexistovalo žiadne vážne samostatné nemecké úsilie ani o zabránenie vojne, ani o jej ukončenie. Nemecká verejnosť je znepokojená ekonomickými dôsledkami vojny, ale nemecké médiá, think-tanky a väčšina politického establišmentu sa zdá byť úplne oddaná línii USA a NATO, že mierové rokovania sú výlučne záležitosťou Ukrajiny.

Bez nemeckého vedenia nie je možná žiadna mierová iniciatíva Európskej únie. Francúzi nebudú konať sami a menšie krajiny toho nie sú schopné. Počas nedávnej návštevy Berlína som sa stretol s niekoľkými nezávislými mysliteľmi, ktorí podporovali myšlienku nemeckej mierovej iniciatívy. Nestretol som však nikoho, kto by si myslel, že by sa to v súčasnosti mohlo skutočne uskutočniť. Všeobecne prevládal názor, že len bezprostredná hrozba jadrovej vojny by mohla nemeckým establišmentom otriasť a prinútiť ho k akémukoľvek činu – a to by už mohlo byť neskoro.

Čo vysvetľuje túto zmenu v Nemecku? A mohol by sa nemecký prístup opäť zmeniť?

Kľúčovou súčasťou vysvetlenia je samozrejme zdesenie z ruskej invázie. Koniec koncov, Ostpolitik aj výstavba sovietskej siete na zásobovanie plynom sa uskutočnili na vrchole studenej vojny, keď východonemeckí pohraničníci strieľali na spoluobčanov, ktorí sa pokúšali utiecť do Západného Berlína, a keď Sovietsky zväz napadol a okupoval Afganistan.

Čiastočným vysvetlením ochromenia schopnosti Nemecka konať v záujme mieru je, že sa v spoločnosti presadil a väčšinou establišmentu bol prijatý názor, podľa ktorého by sa predchádzajúce nemecké vlády mali hanbiť za svoje pokusy podporovať dobré vzťahy s Moskvou, a najmä za to, že spôsobili závislosť krajiny od ruského plynu.

Tento príbeh vytrvalo presadzuje Washington, Poliaci a iní východoeurópania a nemeckí Zelení, ktorí neboli vo vláde, keď sa tieto rozhodnutia prijímali, a toto obvinenie považujú za pohodlný kyj, ktorým môžu biť ostatné strany.

Na toto obvinenie existuje jednoduchá odpoveď, ktorú však nemecký establišment (a vlastne západný establišment vo všeobecnosti) nemôže vysloviť, pretože by si musel priznať, do akej miery sa predtým podieľal na klamaní vlastného obyvateľstva.

Zavedenie dodávok sovietskeho plynu do Nemecka samozrejme predchádzalo pádu Sovietskeho zväzu a rozšíreniu NATO do východnej Európy. Poprední odborníci a bývalí úradníci vrátane Helmuta Schmidta v Nemecku varovali, že rozširovanie NATO pravdepodobne povedie k vojne. Nemecká vláda, podobne ako iné európske vlády, však svojim občanom tvrdila, že rozširovanie NATO je v podstate bez rizika – pretože ak by sa týmito rizikami zaoberala a následne navrhla radikálne obmedzenie dodávok ruského plynu s následným prudkým nárastom cien energií, väčšina Nemcov by sa s najväčšou pravdepodobnosťou obrátila rozhodne proti rozširovaniu NATO.

Preto som sa po rusko-gruzínskej vojne v roku 2008 (ktorá nasledovala tesne po vyhlásení záväzku NATO prijať nakoniec Gruzínsko a Ukrajinu) opýtal bývalého člena štábu generálneho tajomníka NATO, či má NATO nejaký pohotovostný plán na obranu Gruzínska v prípade vojny. Povedal mi, že nielenže žiadny plán neexistuje, ale že sa o ňom ani nediskutovalo.

Keď som vyjadril nedôveru, vysvetlil mi, že keďže západná verejnosť bola ubezpečená, že rozširovanie NATO nepredstavuje žiadne riziko vojny, každý úradník v ústredí NATO, ktorý by navrhol, že to tak je, by bol označený za odporcu rozširovania a jeho kariéra by tým utrpela.

Keďže si boli vedomí nebezpečenstva vojny na Ukrajine, ale báli sa buď požadovať od nemeckých voličov obete a akceptovanie rizika, alebo vzdorovať Washingtonu a rozdeliť Európu tým, že by sa pevne postavili za kompromis s Ruskom, rad nemeckých vlád zvolil cestu najmenšieho odporu: pokračujúcu závislosť od lacného a hojného ruského plynu spolu s neustálym súhlasom s politikou USA, ktorá, ako boli varovaní, s veľkou pravdepodobnosťou povedie ku konfliktu.

Trpkou iróniou osudu je, že kombinácia nemeckej politiky, ktorej základom bola politická zbabelosť, priviedla Nemecko do najväčšieho nebezpečenstva, akému čelilo od katastrofy druhej svetovej vojny.