Nebolo možné si to nevšimnúť. Nová vláda vznikla prvého apríla a vzhľadom na predošlé vládnutie tej istej bandy (len s drobnou rošádou medzi premiérom a ministrom financií) každému napadla tá istá myšlienka: je to symbolika viac než výstižná.

Je to kuriózna vláda: tvoria ju dvaja ješitní hašteriví egocentrici, dvaja milí starčekovia, dvaja fanatickí washingtonskí jastrabi, ďalší profesionálny agent, dvaja žoldnierski technokrati, tri ambiciózne dámy, jeden diaľkovo riadený premiér, jeden generál, ktorý bol pôvodne lekárom, jeden kaderník, ktorý bol pôvodne obuvníkom. Miesto ministra práce, sociálnych vecí a rodiny bude obsadené dodatočne.

Prvý apríl, prvý deň vlády, prvý problém

A tu je hneď prvý náznak, že problémy ani zďaleka nie sú vyriešené. Prezidentka odmietla vymenovať Jozefa Hlinku, nominanta hnutia Sme rodina, za nového ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Lebo vraj tento rezort je v dôsledku pandémie jeden z najkľúčovejších, a preto by ho mala viesť „silná politická aj odborná autorita“.

Hlinka podľa prezidentky zrejme takou autoritou nie je. Môžeme len hádať, či dôvodom prezidentkinho odmietnutia bola skutočnosť, že Hlinka bol v roku 1997 poradcom Mečiarovho ministra Gustáva Krajčiho (zastával však aj dôležité funkcie u ministrov vnútra Ladislava Pittnera, Vladimíra Palka, Daniela Lipšica či Roberta Kaliňáka), alebo preto, že ako poslanec v minulosti hlasoval za návrh kotlebovcov, ktorý chcel zakázať LGBTI jedincom vychovávať deti.

Aj toto prezidentkino odmietnutie naznačuje, že tu stále existuje mocenské pnutie medzi dvomi blokmi v koalícii. Kto ich reprezentuje? To sa môžeme iba domnievať na základe indícií: zdá sa, že ich deliaca čiara prechádza krížom cez niektoré koaličné strany.

Liberálne krídlo reprezentuje prezidentka, väčšia časť strán SaS a Za ľudí a menšia časť OĽaNO. A tzv. „kresťanské“ (nazvime ho takto, hoci je otázka, či s kresťanstvom má spoločné aj čosi iné, než len korene mnohých aktérov v starom KDH) krídlo, tam je Lipšicov a Krajniakov syndikát a jeho bojová loď Sme rodina, čiastočne možno aj Veronika Remišová zo strany Za ľudí, Igor Matovič s väčšou časťou OĽaNO… a tiež Eduard Heger, akokoľvek sa snaží tváriť, že sedí na oboch stoličkách.

Dva tábory euroatlanťanov?

Okrem ďalších príznakov, že tu existuje mocenská vojna medzi dvomi krídlami euroatlanťanov, ako napríklad pre mnohých nepochopiteľné uväznenie bývalého šéfa SIS Vladimíra Pčolinského, je najvážnejším dôkazom tohto pnutia samotná vládna kríza z marca 2021.

Prečo vlastne oficiálne vznikla? Vzišla z veci na pohľad banálnej: vtedajší predseda vlády, dnes už minister financií, kúpil partizánskym spôsobom politicky nekorektnú ruskú vakcínu Sputnik V, a preto bolo treba ho nahradiť niekým spoľahlivejším. To sa stalo, situácia vyústila do pádu vlády a vzniku tej istej, trochu pozmenenej, ktorá vojde do dejín ako prvoaprílová.

A tu sme pri koreni veci: vyriešila vládna rošáda samotnú podstatu problému? Áno, Matovič bol potrestaný, veľvyslanectvo za vysokým plotom dostalo zadosťučinenie, ale sú všetky strany spokojné s takýmto stavom vecí?

Čo môžeme čakať od prvoaprílovej vlády?

Dá sa predpokladať, že sa vládnou rošádou nič nekončí. A že okrem zaujímavých kreatívnych riešení nového ministra financií môžeme od novozvolenej vlády očakávať, že bude vratká ako aprílové počasie. Dôvod je iný, než sa môže zdať na prvý pohľad, hoci vlastne vyplýva z toho, čo už bolo povedané.

Spomeňme si, ako ešte týždeň pred svojím prekvapivým rozhodnutím ustúpiť Igor Matovič dal svojim koaličným partnerom tvrdé ultimátum. V tej chvíli už iba blufoval? Možno, nebolo by to u neho nič prekvapivé. Ale pravdepodobnejšie je, že to bolo inak: že aj on sám sa až neskôr dozvedel, že liberálne krídlo jeho hnutia (má ísť prinajmenšom o 15 – 20 ľudí) ho nepodrží a v prípade, že by odmietol odstúpiť, by sa pridalo ku „vzbúrenej“ časti koalície.

A to by znamenalo, že sa Matovič vo vyjednávaní už nemohol spoliehať na záložný scenár fungovať v trojkoalícii, alebo dokonca v nejakej posilnenej dvojkoalícii, pretože by už nemal šancu pozliepať parlamentnú väčšinu 76 hlasov.

To bol skutočný dôvod, prečo voľky-nevoľky musel do toho hodiť vidly. Z jeho strany za daných okolností možno považovať za víťazstvo, že následne v scénke s veľkonočným odpúšťaním vybojoval aspoň veľmi cennú remízu, keď ostal vo vláde aspoň ako minister financií: ten napokon má tiež celkom slušné možnosti veci ovplyvňovať.

A čo toto všetko znamená pre stabilitu novej vlády?

Dobre bude, povedal Igor Matovič. A bolo by namieste dodať, že bude aj veselo. Zábava sa ešte neskončila. Ani v súvislosti s vakcínou Sputnik V, ktorá ešte stále leží v skladoch v Šarišských Michaľanoch a je dosť horúca: kto ju odtiaľ vytiahne, aby sa ňou začalo očkovať, ten si riadne popáli prsty. Lenže ak ju vláda odtiaľ nevytiahne, tiež nebude dobre. Tu je každá rada drahá a kto chce psa biť, ten si palicu nájde.

Ak bude prvoaprílová vláda vládnuť rovnakým štýlom ako pred výmenou financministra s premiérom – a ona bude, keďže je rovnaká – bude už odteraz mať ospravedlnenie pre svoje prvoaprílové žartíky? Pred systémovými médiami iba dovtedy, kým bude na slovo poslúchať pána spoza vysokého plota na Hviezdoslavovom námestí. A to je otázka, či naozaj bude.

Situácia v OĽaNO sa oproti minulému týždňu nezmenila. A nech je to akokoľvek, v OĽaNO je ešte stále pánom Igor Matovič, ktorý je zároveň momentálnym majiteľom štátnej kasičky a straníckym nadriadeným predsedu vlády Hegera. Nemá už síce stopercentnú podporu vo svojom klube, lenže liberáli vo vláde na tom nie sú o nič lepšie: dve trpasličie koaličné strany – SaS a zvyšky strany Za ľudí – spolu so zradcami v OĽaNO, to je stále príliš málo na to, aby dokázali čokoľvek iné, než rozbiť koalíciu.

A Matovič je známy tým, že nezvykne odpúšťať. Jeho zlovestné mlčanie bolo dosť výrečnou odpoveďou na Sulíkovo pozvanie na pizzu…

Ivan Lehotský