Prečo ide pápež do Kanady: Domorodé obyvateľstvo a rezidenčné školy

Bratislava 24. júla 2022 (HSP/Vaticannews/Foto:Pixabay)

Prinášame text pátra Federica Lombardiho SJ s názvom „Prečo ide pápež do Kanady? Domorodé obyvateľstvo a rezidenčné školy“. V článku, ktorý vyšiel v prvom júlovom čísle časopisu La Civiltà Cattolica, autor vysvetľuje kontext existencie niekdajších rezidenčných škôl pre indiánske deti na realizáciu asimilačnej politiky vtedajšej kanadskej vlády a tiež proces zmierenia a uzdravovania, v ktorom sa v posledných rokoch zaangažovala miestna Katolícka cirkev

Federico Lombardi SJ

V dňoch od 28. marca do 1. apríla tohto roku pricestovala do Ríma delegácia zástupcov pôvodných obyvateľov Kanady v sprievode viacerých kanadských biskupov a absolvovala niekoľko stretnutí s pápežom Františkom, ktorý prisľúbil, že ich osobne navštívi v Kanade počas tohto leta, aby pokračoval v dialógu priamo v ich rodnej vlasti. Počas záverečného stretnutia pápež povedal:

„Prajem si, aby stretnutia týchto dní

otvorili ďalšie cesty, po ktorých budeme spoločne kráčať, aby dodali odvahu a zvýšili angažovanosť na miestnej úrovni. Účinný uzdravovací proces si vyžaduje konkrétne kroky. V duchu bratstva povzbudzujem biskupov a katolíckych veriacich, aby naďalej podnikali kroky na transparentné hľadanie pravdy a na podporu uzdravenia rán a zmierenia; kroky na ceste k znovuobjaveniu a oživeniu vašej kultúry, k rastu lásky, v Cirkvi, úcty a osobitnej pozornosti voči vašim autentickým tradíciám. Chcem vám povedať, že Cirkev je na vašej strane a chce naďalej kráčať s vami. Dialóg je kľúčom k poznaniu a zdieľaniu a kanadskí biskupi jasne vyjadrili svoje úsilie pokračovať v kráčaní spolu s vami na obnovenej, konštruktívnej a plodnej ceste, kde by mohli pomôcť stretnutia a spoločné projekty.“ (Príhovor k delegáciám pôvodných národov Kanady, 1. apríla 2022)

Na týchto stránkach sa pokúsime stručne načrtnúť kontext cesty pravdy a zmierenia s pôvodnými obyvateľmi Kanady, na ktorej sa pápež tak intenzívne zúčastňuje spolu s kanadskou Cirkvou.

Domorodé národy, diskusia o „objavení“ a zrod Kanady

Ale v prvom rade, aké sú dnes tieto indiánske národy a koľko ich je? Dnes hovoríme o troch rôznych veľkých skupinách. Po prvé je to skupina označovaná ako First Nations („Prvé národy“), ktoré tvoria skupiny alebo kmene, ktoré boli na území pred príchodom Európanov. Názov „Prvé národy“ treba chápať vo vzťahu k „neskorším“ národom, čiže Francúzom a Britom, voči ktorým sa tu nárokuje rovnaká dôstojnosť. V súčasnosti existuje 634 skupín s približne 50 rôznymi jazykmi. V roku 2016 sa k nim hlásilo približne milión ľudí (presne 977 230).

Ďalej je tu skupina Métisov (alebo mesticov, čiže miešancov), ktorá sa zrodila zo stretnutia pôvodných obyvateľov s Európanmi a jej počet v roku 2016 dosiahol 587 545 osôb: Kanada je jedinou krajinou, v ktorej je takáto skupina uznaná s vlastnou špecifickou identitou. Treťou skupinou sú Inuiti, obyvatelia najsevernejších oblastí, arktických krajov, ktorí sa v minulosti bežne označovali ako „Eskimáci“. Počet Inuitov v roku 2016 dosiahol 65 025 osôb. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2016 išlo celkovo o 4,3 % z celkového počtu obyvateľov Kanady, ale ich počet prudko stúpol a od roku 2006 sa zvýšil o 39%.

Každá z týchto troch skupín má teraz svoje vlastné zhromaždenia alebo zastupiteľské orgány s vlastnými právomocami. Dôrazne potvrdzujú svoju kultúrnu identitu. Dokonca aj delegácia, ktorá prišla do Ríma na stretnutie s pápežom Františkom, sa skladala z troch skupín (s vlastným charakteristickým oblečením a znakmi), z ktorých každá mala svoje osobné stretnutie s pápežom ešte pred spoločnou záverečnou audienciou, na ktorej sa pápež prihovoril všetkým spoločne.

Príčiny problémov, ktoré sa ukázali čoraz zjavnejšie v posledných desaťročiach – na národnej úrovni i s medzinárodnými odozvami – prirodzene siahajú do obdobia „objavovania“ amerického kontinentu Európanmi a procesu jeho postupnej kolonizácie vtedajšími mocnosťami: Španielskom a Portugalskom v strednej a južnej Amerike, Francúzskom a Anglickom na severe. Aké vzťahy sa tu tvoria s národmi, ktoré už prv obývali tento „Nový svet“, a ako sa postupovalo pri využívaní zdrojov a „vlastníctva“ nesmiernych území, obývaných týmito národmi od dávnych čias, keď im prišelci vnucujú svoju prítomnosť, považujúc sa za nadradených na základe prostriedkov, ktoré majú k dispozícii, na základe svojej kultúry a svojho náboženstva?

Postavenie Katolíckej cirkvi je už dlhší čas radikálne kritické voči každej forme kolonializmu. V jej učení nájdeme starobylosťou a autoritou sa vyznačujúce vyhlásenia o dôstojnosti domorodých národov, počnúc slávnymi slovami Pavla III. v bule Sublimis Deus z roku 1537: „Definujeme a vyhlasujeme, že spomínaní Indiáni a všetky ostatné národy, ktoré môžu byť neskôr objavené kresťanmi, nesmú byť v žiadnom prípade zbavení slobody a vlastníctva ich majetku, aj keď nemajú vieru v Ježiša Krista; a že môžu a musia slobodne a zákonne požívať svoju slobodu a vlastníctvo svojho majetku; a ani nesmú byť nijakým spôsobom zotročení“. Táto doktrína od tej doby niesla autoritu potvrdenia pápežmi, až po pápeža Františka, ktorý o tom hovorí v posynodálnom apoštolskom liste Querida Amazonia – Milovaná Amazónia (č. 18).

Nemožno však poprieť, že pred touto doktrínou existovali vyhlásenia – v diskusiách sa robili odvolávky predovšetkým na niektoré pápežské buly z konca 15. storočia a na pojem «zem nikoho» (terra nullius) –, ktoré sa používali v prospech privlastňovania si území, najmä zo strany mocností, ktoré sa nazývali „katolíckymi“, v duchu prelínania sa záujmov evanjelizácie so záujmami kolonizácie. Časom to dospelo k tomu, že sa hovorilo o „doktríne objaviteľstva“ (Discovery Doctrine) ako koncepte medzinárodného práva, ktorý sa v 19. storočí presadzoval v súdnych sporoch medzi novými štátmi Americkej federácie a indiánskymi národmi. Zo strany domorodých obyvateľov sa preto vytrvalo požaduje odmietnutie tejto „doktríny objaviteľstva“, a viaceré nekatolícke kresťanské denominácie sa v tomto zmysle vyjadrili v rokoch 2009 až 2013. Je preto naďalej potrebné potvrdzovať tú dlhú cestu, historickú, duchovnú a myšlienkovo-pojmovú, ktorú Katolícka cirkev prešla, aby v priebehu času dosiahla čoraz jasnejšiu víziu a čoraz rozhodnejšie na všetkých patričných inštanciách potvrdila dôstojnosť a práva pôvodných obyvateľov a nezlučiteľnosť evanjelizácie a kolonializmu.

Na tejto ceste si z menej dávnych čias treba pripomenúť ako veľmi významné slová a skutky sv. Jána Pavla II. pri príležitosti niektorých jeho ciest na americký kontinent (ale aj inde, ako do Austrálie a na Nový Zéland). Pokiaľ ide špecificky o Kanadu, nemožno zabudnúť na jeho dve stretnutia s domorodými národmi počas jeho cesty do Kanady v roku 1984, a potom predovšetkým na jeho tretiu cestu, ktorá sa uskutočnila 20. septembra 1987. V tom čase, ako dodatok k dlhej ceste po Spojených štátoch sa vrátil do Kanady práve preto, aby uskutočnil stretnutie s domorodými národmi vo Fort Simpsone v ďalekých Severozápadných teritóriách. Takéto stretnutie bol tri roky predtým nútený zrušiť kvôli poveternostným podmienkam nepriaznivým pre letecký presun. Pápež sa vtedy musel obmedziť na odvysielané videoposolstvo, ale prisľúbil, že sa vráti, čo aj dôsledne urobil. Potom 12. októbra 1992, pri 500. výročí «objavenia Ameriky», adresoval zo Santo Dominga posolstvo všetkým pôvodným obyvateľom amerického kontinentu.

Avšak pre Kanadu, ako všade inde, problémy pôvodných obyvateľov ďaleko presahujú ich vzťahy s Katolíckou cirkvou alebo inými kresťanskými cirkvami. Po období „objaviteľstva“ a prvej fázy kolonializmu vo východných regiónoch sa vyvinuli nové a obrovské problémy v období formovania a transformácie Kanady v 19. storočí a s masívnym rozširovaním prítomnosti, aktivít a záujmov „belochov“ smerom na západ až k pobrežiu Tichého oceánu. Kanada vzniká v roku 1867 ako federálne domínium Britského impéria. V roku 1876 bol vyhlásený Indiánsky zákon (tzv. Indian Act), ako smerodajný právny a programový dokument kanadskej vlády pre spravovanie tzv. „indiánskych záležitostí“, čiže vecí týkajúcich sa pôvodných národov v kontexte novej krajiny.

Vtedajšiu politiku Kanady voči pôvodným obyvateľom charakterizovalo presvedčenie, kultúrne prevládajúce vo vtedajších „civilizovaných“ regiónoch, o menejcennosti indiánskych etnických skupín a kultúr a o ich nevyhnutnom zániku, a teda o tlaku na asimiláciu indiánov do európskej spoločnosti ako jedinej realistickej perspektívy ich budúcnosti. Veľké stáda bizónov boli v priebehu 19. storočia vyhubené, a tak sa „prérijní“ lovci mali zmeniť na poľnohospodárov. Domorodcom boli pridelené „zmluvami“ formalizované územia „rezervácií“, kde mali zostať ohraničení a do istej miery aj „chránení“ pred inváziou bielych, ktorých záujmy však nakoniec vždy rozhodovali.

Spolu so systémom „rezervácií“ bol po dlhý čas ďalším pilierom kanadskej politiky v oblasti „indiánskych záležitostí“ systém «rezidenčných (alebo internátnych) škôl», ku ktorým boli deti a mladí ľudia pôvodného obyvateľstva pobádaní, a niekedy aj nútení, aby boli vychovávaní v režime jasného a zámerného oddelenia od ich rodín, komunít a kultúr, s metódami prísnej disciplíny, s nanútením výlučného používania anglického jazyka, s vedením k osvojeniu si činností a remesiel vhodných na asimiláciu do spoločnosti európskeho typu a kresťanských náboženských praktík.

Indiánske rezidenčné školy

Tieto školy, ktoré si priala mať vláda a aj ich financovala, však boli zverené do správy početným subjektom kresťanských cirkví, ktoré sa v rámci svojho poslania tradične zaoberali výchovno-vzdelávacou činnosťou. Boli tak vo veľkom a priamo zapojené do zodpovednosti za realizáciu kanadskej politiky voči pôvodnému obyvateľstvu.

Systém internátnych škôl sa historicky vyvíjal viac ako sto rokov. Celkovo existovalo 139 škôl, ktoré boli rozmiestnené po celej krajine, od Atlantiku po Tichý oceán, od Nového Škótska po Vancouver, ale najmä na západných územiach a prevažne v anglicky hovoriacich štátoch Kanady – v Quebecu ich bolo len niekoľko a na krátky čas a katolícke školy tam mali špecifické charakteristiky.

Odhaduje sa, že v týchto školách sa ocitlo celkovo približne 150 000 maloletých chlapcov a dievčat (tento počet je zaiste veľmi veľký, hoci niektoré štúdie tvrdia, že išlo stále o menšinu v porovnaní s celkovým počtom maloletých domorodcov). Prvá takáto internátna škola bola otvorená v roku 1831 (teda ešte pred vznikom Kanady), posledná bola zatvorená v roku 1996. V roku 1920 ich existovalo okolo 80. V roku 1931 bol počet škôl trojnásobný oproti stavu spred polstoročia.

Vyše polovica škôl bola zverená katolíckym cirkevným subjektom, ostatné iným kresťanským denomináciám, napr. anglikánom či metodistom. Tie katolícke spravovali rozličné rehoľné kongregácie alebo cirkevné subjekty. Najviac škôl zverili Oblátom Nepoškvrnenej Panny Márie, ale viaceré spravovali aj Milosrdné sestry, tzv. „Sivé sestry“, sestry Nanebovzatia Panny Márie, Sestry sv. Anny, ako aj niektoré diecézy. V zozname „katolíckych subjektov“ klasifikovaných ako „zmluvné strany“ «Dohody o indiánskych internátnych školách», figuruje 50 subjektov.

Od prvých desaťročí 20. storočia nechýbali spoľahlivé kritické správy o týchto školách a ich životných podmienkach, najmä pokiaľ ide o veľmi zlé hygienické podmienky, zlú výživu, prísnosť a tvrdosť výchovných metód a odlúčenie od rodiny a prostredia. Úmrtnosť bola veľmi vysoká, tuberkulóza a iné choroby si vyžiadali mnoho obetí. Pripomeňme, že na začiatku 20. storočia bola úmrtnosť na tuberkulózu medzi domorodcami 19-krát vyššia.

To všetko, samozrejme, zodpovedalo nedostatku finančných zdrojov, ktoré sa na tieto školy využívali. Vládne oddelenie pre „indiánske záležitosti“, na ktorom boli školy závislé a na ktoré sa obracali ich riaditelia, dávalo situáciu za vinu obmedzeným zdrojom, ktoré mali k dispozícii od vlády, a naliehalo na samotné školy, aby sa stali čo najviac sebestačnými prostredníctvom práce svojich chovancov, ktorí mali byť vyškolení na rôzne profesie: poľnohospodárstvo, remeslá, šitie a domáce hospodárstvo pre dievčatá, atď.

Kvalita týchto škôl určite nepatrila medzi priority vtedajšej štátnej správy. Vypočítalo sa, že výdavky na jedného obyvateľa boli prakticky polovičné v porovnaní s výdavkami na neindiánske deti. Počas Prvej svetovej vojny sa príspevky znížili, aby sa podporili značné vojenské záväzky Kanady v Európe. Skutočnosť, že telá žiakov, ktorí zomreli v školách, sa neposielali späť do vzdialených komunít, odkiaľ pochádzali, ale pochovávali sa na mieste, bola tiež jasným pokynom vlády na zníženie výdavkov.

Táto línia sa prakticky nemenila po celé desaťročia a nebola vážne spochybnená, pretože zodpovedala dominantnému názoru v spoločnosti a politike v krajine. Uvádza sa, že „až do 80. rokov 20. storočia by nikto na vedúcom poste nepriznal hlboké zlyhanie internátneho systému a verejne nehovoril o jeho obetiach“. Postupom času, ako rástlo sebavedomie pôvodných obyvateľov, sa však situácia postupne menila.

Už v 50. rokoch 20. storočia sa objavili obvinenia voči systému internátnych škôl na základe individuálnych svedectiev. Potom sa tieto často dramatické svedectvá bývalých žiakov a ich príbuzných o utrpení a zneužívaní rôzneho druhu – morálnom, ale aj fyzickom a sexuálnom – stávali častejšími a stále viac sa objavovali v tlači.

Okrem toho podmienky domorodého obyvateľstva, vrátane problémov spojených s ťažkosťami a sociálnou marginalizáciou (alkoholizmus, chudoba, zdravotné problémy, kultúrna úroveň, kriminalita atď.), boli a stále sú oveľa vážnejšie ako u ostatného obyvateľstva, čo núti uvedomiť si veľmi vážne dlhodobé dôsledky zničenia tradičných kultúr, pri ktorom rezidenčné školy zohrali závažnú rolu.

Domorodé obyvateľstvo sa začalo aktívnejšie organizovať, preberať zodpovednosť za svoju situáciu a prezentovať svoje postoje a požiadavky. Niekedy dochádzalo aj k násilným konfrontáciám v súvislosti s miestnymi územnými otázkami (ako napríklad kríza v Oke v roku 1990), k vzniku hnutí za práva (vrátane známeho hnutia Idle No More – „Nie sme viac nečinní“, ktoré v roku 2012 založili štyri domorodé ženy) atď. Bolo tak potrebné zaoberať sa otázkami súvisiacimi so situáciou a nárokmi domorodého obyvateľstva na celoštátnej úrovni.

V roku 1991 bola zriadená „Kráľovská komisia pre pôvodné obyvateľstvo“, ktorej úlohou bolo preskúmať a zmeniť vládnu politiku vo vzťahu k „historicky pôvodným národom“ krajiny. Svoju správu uverejnila v roku 1996. Následne podali skupiny pôvodných obyvateľov niekoľko „hromadných žalôb“ (class actions) proti kanadskému štátu a proti inštitúciám kresťanských cirkví za páchané zneužívanie a následné škody. To v roku 2005 viedlo k „Dohode o indiánskych internátnych školách“, ktorá stanovila záväzné odškodnenie a intervenčné opatrenia v prospech pôvodného obyvateľstva, a k zriadeniu „Kanadskej komisie pre pravdu a zmierenie“ v roku 2008. Tá v roku 2015 dokončila svoju správu, v ktorej formulovala až 94 odporúčaní a požiadaviek adresovaných federálnej vláde a rôznym inštitúciám, ktoré sa týkali širokej škály otázok týkajúcich sa všetkých hlavných aspektov postavenia domorodého obyvateľstva: starostlivosť o deti, zdravie, jazyk, kultúra a vzdelávanie, spravodlivosť, opatrenia, ktoré sa majú zaviesť na zmierenie v spoločnosti atď. Práca na realizácii týchto odporúčaní pokračuje dodnes prostredníctvom „Národného centra pre pravdu a zmierenie“, ktoré bolo zriadené na Manitobskej univerzite.

Jednou z najbolestivejších tém, ktorá neustále vyvoláva vlny emócií – a ešte dlho bude –, je pátranie po osudoch maloletých, ktorí zomreli počas pobytu v internátnych školách a ktorých hroby sa nenašli alebo sa ich nepodarilo identifikovať. Pri prehliadkach v okolí niekdajších škôl sa nezriedka objavujú ľudské pozostatky vrátane mnohých pozostatkov maloletých. Veľmi podrobná správa príslušnej komisie pomáha pochopiť tento dramatický aspekt. Situácie sú rôznorodé: niekedy boli zosnulí žiaci pochovaní na misijnom cintoríne, inokedy na iných blízkych cintorínoch  pri nemocniciach alebo útulkoch pre chudobných, prípadne na cintorínoch v blízkosti školy.

Počas epidémie španielskej chrípky bolo úmrtí také množstvo, že individuálne pohreby neboli možné. Navyše mnohé z týchto cintorínov boli časom úplne opustené po zatvorení alebo zničení školy, ku ktorému tiež došlo už dávno, a preto je ťažké nájsť stopy po pochovávaní a spomienky na jednotlivcov. Doteraz sa podarilo identifikovať viac ako 3 000 maloletých. Nikto nevie s istotou povedať, koľko bolo celkovo mŕtvych, ale pravdepodobne ich bolo podstatne viac ako tri tisícky. Pre domorodé obyvateľstvo je to však oprávnene dôležitý bod, preto je potrebné pokračovať vo výskume v archívoch a využívať aj nové technológie (napr. radar) na skenovanie terénu lokalít. Ako už bolo uvedené, v správe sa zdôrazňuje skutočnosť, že zvyk nevracať telá zosnulých maloletých ich rodinám zodpovedal pokynu federálneho ministerstva, aby sa zabránilo nadmerným výdavkom.

Ide teda o dlhý, náročný a zložitý historický proces prehodnocovania a revízie celej histórie a sociálnej a politickej reality Kanady, ktorý otriasa spoločným svedomím a núti uvedomiť si významnosť tejto veci a práva pôvodných národov, ktoré boli dlho zanedbávané a porušované. Tento proces sa netýka výlučne Kanady, pretože je súčasťou celosvetového hnutia, ktorého najvýrečnejším vyjadrením a najautoritatívnejším medzinárodným odkazom je Deklarácia práv domorodých obyvateľov, ktorú vydalo OSN v roku 2007.

Zaangažovanosť Cirkvi a žiadosť o cestu pápeža

Ako je však do tohto procesu zapojená Cirkev? Už spomínané stretnutia a prejavy svätého Jána Pavla II. ukazujú, že Cirkev si už desaťročia dobre uvedomovala zmenu kultúry a situácie, ktorá súvisela s koncom kolonializmu a nadvládou európskej kultúry vo svete; ale jedna vec sú všeobecné principiálne deklarácie a druhá vec sú premeny mentality a konkrétnych vzťahov v živote spoločnosti, a tiež v živote Cirkvi. Kresťanské cirkvi boli hlboko zasiahnuté prebiehajúcimi procesmi v kanadskej spoločnosti, a to najmä z dvoch hľadísk:

1) vzťah medzi evanjelizačnou činnosťou – v tradičnom ponímaní „obrátenie na kresťanstvo“ – a rešpektovaním kultúr a náboženských predstáv domorodých národov;

2) priama a spoluzodpovedná účasť na vzdelávacom systéme rezidenčných škôl, ktorých vedenie bolo zverené cirkevným orgánom. Najmä v tejto oblasti – vzhľadom na jej konkrétnosť – sa kresťanské cirkvi, a najmä tá katolícka, stali v posledných desaťročiach častým terčom tvrdej kritiky.

Už začiatkom 90. rokov sme preto na katolíckej strane mali dôležité vyhlásenia k otázke indiánskych rezidenčných škôl s výslovným uznaním chýb a nedostatkov a so záväzkom k solidarite s pôvodným obyvateľstvom v jeho úsilí o dôstojnosť a spravodlivosť. Môžeme pripomenúť záverečné vyhlásenie národného stretnutia k tejto otázke, ktoré sa konalo v Saskatoone v marci 1991, a najmä rozsiahly dokument z 24. júla 1991 – Ospravedlnenie prvým národom Kanady zo strany Konferencie oblátov Kanady. Obláti Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorí boli rehoľnou kongregáciou najviac zapojenou do tejto kauzy, predložili domorodcom jasne formulovanú prosbu o odpustenie, ktorej ústredným a najsilnejším bodom bolo toto vyhlásenie:

„Prosíme o odpustenie za samotnú existenciu škôl, pričom uznávame, že najväčším zneužitím nebolo to, čo sa dialo v školách, ale to, že samotné školy existovali […], že existovala politika porušovania primárneho puta s rodinou, že deti boli vytrhnuté z ich prirodzených spoločenstiev a že tieto školy implicitne alebo explicitne fungovali na základe predpokladu, že európske jazyky, tradície a náboženské praktiky sú nadradené jazykom, tradíciám a náboženským praktikám domorodcov. Rezidenčné školy chceli asimilovať pôvodné obyvateľstvo a my sme v tomto projekte zohrali významnú rolu. Za to úprimne prosíme o odpustenie“.

V roku 1993 adresovala Komisia pre spravodlivosť a pokoj Konferencie biskupov spomínanej Kráľovskej komisii rozsiahly list o Katolíckej cirkvi a domorodom obyvateľstve s názvom „Nech spravodlivosť tečie ako mohutná rieka“, v ktorom sa okrem iného zaoberá rezidenčnými školami a ich negatívnymi dôsledkami, ale tiež pripomína, že boli výrazom vládnej politiky a že už vtedy prebiehali stretnutia a konferencie zamerané na vypočutie a „uzdravenie“ žiakov trpiacich následkami tráum utrpených v školách. V každom prípade si problémy, ktoré majú hlboké a vzdialené korene, vyžadujú veľa času, práce a zdieľaného utrpenia, aby sa dosiahlo ich vyriešenie. Proces diskusie, reflexie a dialógu s pôvodnými obyvateľmi a o rezidenčných školách pokračuje a môžeme povedať, že sa zintenzívňuje a prehlbuje, a to aj preto, že sa rozvíjajú komplexné súdne otázky v dôsledku mnohých podaných žalôb týkajúcich sa náhrady škody spôsobenej zaobchádzaním v školách.

V tejto súvislosti sa v spomínanej „Dohode o indiánskych internátnych školách“, dosiahnutej na celoštátnej úrovni v roku 2005, katolícke strany zaviazali k trom veľmi náročným záväzkom: 1) k priamej platbe sumy 29 miliónov kanadských dolárov v hotovosti; 2) k realizácii konkrétnych iniciatív a služieb “na uzdravenie a zmierenie” v ekonomickej hodnote 25 miliónov dolárov; 3) k finančnej zbierke v celej krajine na podporu ďalších programov na rovnaký účel, ktorej cieľom je získať 25 miliónov dolárov.

V roku 2015 kanadská vláda uznala, že prvé dva záväzky boli splnené a že úsilie vynaložené v súvislosti s tretím záväzkom bolo primerané, hoci nedosiahlo očakávané výsledky. Potom však Konferencia biskupov prijala veľmi pevný priamy záväzok. Garantovala príspevok vo výške 30 miliónov dolárov a chce pozitívne reagovať na požiadavky predložené Komisiou pre pravdu a zmierenie vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi v jej záverečnej správe z roku 2015. Niektoré z týchto žiadostí sa týkajú odbornej prípravy duchovných, rehoľníkov a laikov vo vzťahu k domorodej kultúre a spiritualite, spolupráce pri znovuobjavovaní a uctievaní pamiatky maloletých pochovaných bez identifikácie a účasti na financovaní projektov v oblasti domorodej kultúry, jazykov a vzdelávania.

Prvá z požiadaviek komisie sa však týka priamo pápeža a je formulovaná takto: „Žiadame, aby pápež predložil prosbu o odpustenie preživším, rodinám a komunitám obetí (an Apology to Survivors) za rolu Rímskokatolíckej cirkvi pri duchovnom, kultúrnom, emocionálnom, fyzickom a sexuálnom zneužívaní maloletých príslušníkov Prvých národov, Inuitov a Métisov v rezidenčných školách vedených katolíkmi. Žiadame, aby táto žiadosť o odpustenie bola podobná tej, ktorá bola v roku 2010 adresovaná írskym obetiam zneužívania, a aby sa uskutočnila do jedného roka od zverejnenia tejto správy a aby ju pápež vykonal v Kanade.“

Biskupi Kanady zo svojej strany vydali 24. septembra silnú žiadosť o odpustenie: „Ako katolícke subjekty, ktoré boli priamo zapojené do riadenia škôl a ktoré už predložili svoje vlastné úprimné žiadosti o odpustenie, aj my, katolícki biskupi Kanady, vyjadrujeme svoju hlbokú ľútosť a jednoznačným spôsobom žiadame o odpustenie.“ Ďalej uviedli, že sú „plne zaangažovaní v procese uzdravenia a zmierenia“, a na žiadosť o osobné zapojenie pápeža Františka do tohto procesu pozvali zástupcov domorodého obyvateľstva – preživších zo škôl, starších a mudrcov -, aby spolu s nimi prišli do Ríma na stretnutie s pápežom, „aby ich mohol vypočuť, aby mohol rozlíšiť, ako by mohol podporiť našu spoločnú túžbu obnoviť naše vzťahy a spoločne kráčať po ceste nádeje v nasledujúcich rokoch“. V závere konštatovali, že „sú odhodlaní spolupracovať so Svätou stolicou a s partnermi zo strany domorodého obyvateľstva na príprave pastoračnej návštevy pápeža v Kanade, ktorá by bola súčasťou tejto cesty uzdravenia“.

Vrátili sme sa tak k východiskovému bodu myšlienkového postupu nášho článku. Návšteva delegácie v Ríme prebehla úspešne. Pápežova charizma vľúdneho prijatia a načúvania a jasnosť jeho slov dojala návštevníkov. Úcta k ich kultúram a tradíciám, odsúdenie násilia kolonizácie, „rozhorčenie a hanba“ nad rôznymi formami podstúpeného zneužívania, zvlášť v internátnych školách, ako antisvedectva k evanjeliu, boli vyjadrené nekompromisným spôsobom. Na tlačovej konferencii po skončení cesty zástupcovia troch domorodých zložiek v delegácii a biskupi, ktorí ich sprevádzali, vyjadrili plné uspokojenie a dôveru, že pápežova sľúbená cesta prinesie rozhodujúce ovocie na povzbudenie postupu domorodých národov pri presadzovaní ich práv a realizácii ich ašpirácií a že Katolícka cirkev ich bude na tejto ceste sprevádzať.

Na záver dovoľte krátke zamyslenie. Pri preberaní týchto udalostí sme sa stretli s množstvom utrpenia, predovšetkým u pôvodných obyvateľov a mnohých žiakov rezidenčných škôl, ktorí sa stali obeťami nesmiernych nespravodlivostí a závažných zneužívaní, ale aj – v pozadí – s utrpením mnohých ľudí, ktorí vynaložili veľa svojej energie s úprimným úmyslom slúžiť evanjeliu a pôvodným obyvateľom a teraz sa cítia frustrovaní veľmi tvrdou kritikou, v ktorej nechýbajú zovšeobecnenia, ktoré tiež nie sú spravodlivé. Myslíme si, že ide o cenu pokánia, ktorá zďaleka nie je zbytočná a ktorú má Cirkev zaplatiť na ceste očisťovania. A dúfame, že to prinesie ovocie pre hlbšie, plodnejšie a obnovené – skutočne zmierené – stretnutie s pôvodným obyvateľstvom a celou kanadskou spoločnosťou. Proces napredovania, na ktorom mnohí v Cirkvi veľkodušne, s nadšením, vytrvalosťou a obetavosťou pracujú a v ktorom sa pápežova cesta núka ako vzácna a povzbudzujúca etapa.

Článok pôvodne vyšiel na portáli Vaticannews.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.