Prečo by mali mať zahraniční Slováci možnosť voliť

Bratislava 27. augusta 2023 (HSP/Foto:TASR – Vladimír Benko)

V reakcii na článok (Majú mať emigranti právo voliť vo svojej starej vlasti, aj keď tam nežijú?) nášho komentátora Ivana Lehotského, sa nám ozval Slovák žijúci v Kanade a prispel na túto tému. Jeho text vám prinášame nižšie v plnom znení 

Blížia sa septembrové voľby a v plnom prúde sú pravidelné diskusie, prečo majú právo voliť aj zahraniční Slováci ktorí sú občanmi SR, keď na Slovensku nebývajú a neplatia tam dane. Dokonca sa aj Hlavné správy obávajú, že by mohli neúnosne ovplyvňovať politiku a osudy Slovenska.

Tieto obavy nemusia byť až také hrozné. Rezort zahraničia v r. 2021 odhadol počet zahraničných Slovákov na skoro dva milióny. Krajiny v ktorých nás žije viac ako 50 tisíc sú tieto: USA 750 000, Česká republika 200 000, Spojené kráľovstvo 135 000, Kanada 100 000, Nemecko 80 000, Maďarsko 75 000, Izrael 70 000, Rakúsko 65 000. Ministerstvo neuvádza, koľko z nich má aj slovenské občianstvo a teda aj právo voliť poštou. Faktom je, že iba 72 993 z nich sa zaregistrovalo do uzávierky pre tohtoročnú voľbu poštou. Je možné, že viacerí z nich bývajú napr. v Rajke alebo vo Wolfstahli, pretože nedokážu platiť astronomické sumy za nehnuteľností v Bratislave, ale pracujú a odvádzajú odvody a prípadne aj dane na Slovensku. Chcú voliť napr. aj preto, že vládne nariadenia počas covidu ich osobne značne postihli a komplikovali im život.

Ja som tiež dostal potrebné obálky, zvolil si stranu ktorej chcem dať svoj hlas a zakrúžkoval štyroch kandidátov, ktorých považujem za najlepších do Národnej rady. Predtým som si pozorne prečítal volebné programy všetkých strán ktoré pravdepodobne prekročia 5-percentný limit, aj tých ktoré som pre svoje konzervatívne názory vylúčil, že by som ich vôbec uvažoval voliť. Prečo tak robím po 55. rokoch trvalého pobytu v Kanade, ktorej som tiež občan? Pretože to považujem za česť a pretože mi záleží na osude Slovenska.

Zahraniční Slováci, hlavne tí americkí, už druhé storočie aktívne pomáhajú Slovensku najprv byť uznaný a potom jeho prosperite. Pittsburská aj Clevelandská dohoda zaručila už v zárodku aby sa Slováci nestali iba nejakou vetvou národa českého, prípadne československého. Počas komunistickej totality bola emigrácia veľmi aktívna v boji pre slobodu a nezávislosť Slovenska. Štefan B. Roman zakladateľ Svetového kongresu Slovákov, Slovenská liga v Amerike, Kanadská slovenská liga, Jednota a iné organizácie efektívne lobovali za Slovensko u vlád západných veľmocí a na medzinárodných fórach. Historici ako Vnuk, Ďurica, Suško, Kirschbaum, Stolárik a mnohí iní skúmali povojnové archívy a ich práce dali základ z ktorého môžu dnešní historici na Slovensku spracovávať neskreslenú históriu Slovenska a Slovákov.

Po 89-tom to boli hlavne zahraniční Slováci a naše organizácie, ktoré sprístupňovali slovenskú kultúru a umelcov publiku v Kanade a Spojených štátoch. Radošinské naivné divadlo, Lasica a Satinský, Lúčnica, Bratislavský chlapčenský zbor a iné mohli vystupovať v zámorí aj kvôli možno skromným ale oduševneným schopnostiam miestnych Slovákov. Športovci ako Peter Sagan, Nasťa Kuzminová, slovenskí hokejisti od juniorov po olympijský tím nachádzajú podporu a oduševnených fanúšikov kdekoľvek súťažia v zahraničí. Zahraniční Slováci pomáhajú a kooperujú s veľvyslanectvami Slovenskej republiky pri akejkoľvek propagácii a rozširovaniu vzťahov Slovenska s krajinami, v ktorých žijeme, či kultúrnych, športových, obchodných alebo aj politických. Katedra slovenskej histórie a kultúry na Ottawskej Univerzite školí veľa študentov aj s neslovenskými koreňmi aby získali expertízu o Slovensku, ktorú potom môžu využívať zahraničné inštitúcie a firmy pri ich vzájomných stykoch so Slovenskom.

Samozrejme, dnes je už Slovenská republika na oveľa vyššej úrovni a dôležité veci sa vybavujú na medzinárodnej úrovni. Dalo by sa povedať, že tých zahraničných Slovákov už Slovensko vlastne nepotrebuje. História nás však učí, že veci sa celkom pravidelne opakujú. Práve teraz, keď sa mení celá povojnová geopolitická situácia, keď Nemecko, Veľká Británia, Holandsko, Francúzsko a nakoniec aj Spojené štáty sa dostávajú do recesie a hospodárskych a spoločenských problémov, skutočne si myslíte, že keď príde na lámanie chleba tak budú brať ohľady na záujmy Slovenska aspoň toľko ako na svoje? Však je to jasne viditeľné, napr. snahou presúvať nelegálnych migrantov, ktorých si sami pozvali a keď teraz nevedia, čo s nimi, tak šup s nimi na Slovensko a do okolitých krajín. Alebo rovnaké daňové sadzby v EÚ, ktoré by firmám na Slovensku znižovali ich terajšiu konkurenčnú schopnosť, a mnohé iné veci, ktoré nie sú v záujme Slovenska. V zahraničí žije dosť schopných Slovákov, ktorí môžu pomáhať brzdiť u svojich vlád presadzovanie nových hegemónií a ideológií na Slovensko.

Možnosť voliť poslancov do Národnej rady je jedno z mnohých pút ktoré spájajú Slovensko a jeho občanov žijúcich v zahraničí. Keď sa všetky takéto putá pretrhnú, tak si mnohí povedia, však aj mi máme dosť svojich problémov, alebo, čo si na Slovensku navarili, nech si aj zjedia. Však aj tá paleta strán a politikov, z ktorých si môžeme vybrať, je uvarená výlučne na Slovensku.

Dve iné oblasti by omnoho viac pomohli Slovensku vybrať si skutočne efektívnu politickú garnitúru, ktorá by viedla Slovensko dopredu. Prvým hendikapom je jeden volebný obvod. To je základ politickej korupcie a rozštiepenia politického spektra na drobné straničky. Všetci potenciálni kandidáti sa musia uchádzať o priazeň predsedu alebo úzkeho vedenia strany a demonštrovať predvolebnú poslušnosť, aby sa dostali na zvoliteľné miesto na kandidátke. Mnohí ambiciózni politici vidia lepšiu šancu radšej byť na poprednom mieste vo svojej straničke, všemožne sa zviditeľňovat a dúfať v prekročenie 5 percentného prahu (alebo aspoň toho 3. percentného, ktoré prinesie prachy), ako byť, povedzme na 63. mieste v nejakej etablovanej strane. A pritom nikto z nich nepotrebuje prejavovať akúkoľvek lojalitu ku svojim voličom alebo krajom/okresom v ktorých ich voliči žijú. Krúžkovanie síce trochu pomáha zvýšiť demokratičnosť volebného procesu, ale limit štyroch krúžkov a iba v jednej strane je vlastne chimérou demokracie. Voliči v Starej Ľubovni môžu krúžkovať koľko chcú pre štyroch kandidátov ktorým oni najviac dôverujú, keď ich omnoho početnejší voliči v Bratislave alebo voliči záujmových skupín aj tak prevalcujú.

Ak chce mať Slovensko jeden volebný obvod, tak by mal mať každý volič právo zakrúžkovať až do 150 mien zo všetkých politických strán a hnutí ktoré sa kvalifikovali do volieb. Každý volič by mohol voliť celý parlament podľa svojich predstáv. Potom by mal každý volič rovnakú váhu svojho hlasu, v Bratislave alebo na Malej Frankovej. Voľby by sa stali skutočným súbojom ideí a meradlom schopností. Každý politik by musel zobrať do úvahy záujmy celého Slovenska a všetkých jeho oblastí.

Druhým neduhom pri voľbách je veľmi široká manipulácia volebnej propagandy tzv. neziskovkami financovanými zo zahraničia, dokonca zhraničnými (hlavne americkými) organizáciami financovanými ich vládami a miliardármi-ideológmi. Slovensko by si malo pozorne preštudovať a zaviesť regulácie tzv. zahraničných ovplyvňovateľov a lobistov, ich financovania a transparentnosti, ktoré existujú v mnohých krajinách, včítane USA.

Ako Slovák žijúci v zahraničí považujem možnosť voliť poslancov do Národnej rady za privilégium a ako sa slovenskí zákonodarci rozhodnú, tak bude. Nemôžem napr. voliť v prezidentských voľbách ani vo voľbách do Európskeho parlamentu. Možno je to škoda, pretože hlava štátu reprezentuje slovenských občanov po celom svete. Možno by prospelo, aby aj Slováci v zahraničí mohli voliť takú hlavu štátu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť.

Tak, či onak, sú to Slováci žijúci na Slovensku ktorí si s drvivou väčšinou zvolia tých, ktorí im budú vládnuť. Schopných, či menej schopných. Slováci v zahraničí môžu iba občas vyjadriť svoj názor a pomôcť. Ak treba a ak o to niekto stojí. A pokiaľ mi to zákon umožní, tak sa aj ja budem o to snažiť.