“V prípade konania Ruska na Ukrajine sme preskúmali dôkazy, poznáme právne normy a niet pochýb: Harrisová vyhlásila, že ide o zločiny proti ľudskosti,” a pridala varovanie “tým, ktorí tieto zločiny spáchali, a ich nadriadeným, ktorí sa na nich podieľajú: “Budete sa zodpovedať.”

Existujú dohady, že Rusi sa dopustili vojnových zločinov vrátane masových popráv. Hneď sa však vynárajú dve otázky: Spáchali ich aj Ukrajinci? A kto uvedené zločiny posudzuje a trestá? George W. Bush a Barack Obama by mohli z vlastnej skúsenosti vedieť, aké falošné, jednoduché a nedokázateľné môže byť obvinenie z vojnových zločinov a ako ľahko sa mu dá vyhnúť.

“Medzinárodné vzťahy” sú anarchické, pretože neexistujú globálni policajti; jadrové mocnosti sú jadrovými mocnosťami z určitého dôvodu, a to preto, že odrádzajú od priameho zasahovania iných. Ale keď už raz vymyslíte obvinenie a sľúbite odplatu, očakáva sa, že sa budete zaoberať otázkou zásadného významu. “Ako, súdruh?”

Môj kolega Jude Russo sa spýtal, prečo je bezpečnostná konferencia práve v Mníchove. Na čo som logicky mohol prísť len s jednou odpoveďou: A čo iné by mohlo vysvetliť tie mindráky zo sebakritických terapeutických sedení? Nebola to seriózna konferencia o stratégii, pretože aspoň medzi západniarmi sa nevedie strategická debata. Existoval konsenzus – čo, samozrejme, aj tak podkopáva zmysel konania konferencie.

Tu je britský hlavný stredný manažér Sunak, ktorý znie ako študent prvého ročníka, ktorému sa práve dostala do rúk nová esej Johna Ikenberryho. “Keď Putin začal túto vojnu, stavil na to, že naše odhodlanie ochabne. Aj teraz vsádza na to, že stratíme nervy,” vyhlásil Sunak spoza kráľovského We; dodal, že Británia stojí na strane “slobody, demokracie a právneho štátu”, a prisľúbil, že ako prvá krajina poskytne Ukrajine zbrane dlhého doletu.

“Spojené kráľovstvo je pripravené pomôcť ktorejkoľvek krajine a poskytnúť Ukrajine lietadlá, ktoré dnes potrebuje, ale musíme tiež vycvičiť ukrajinských pilotov na používanie moderných stíhačiek.”

Veselo dobré. Británia však nemá výrobné kapacity na udržanie takejto charity, takže Sunakovo kráľovské We/My v zásade znamená Amerika. Britský záujem na rozdúchavaní vojny vo východnej časti Európy možno extrapolovať z historickej britskej stratégie, udržať Európsku úniu rozdelenú a Ameriku v nej. Je to pozoruhodne úspešná strategická politika, a to výlučne z hľadiska posilnenia moci Londýna na chrbte D. C.

Jediným náhodným hlasom rozumu bol francúzsky prezident Emmanuel Macron, hoci jeho argumenty v prospech zanedbanej bohyne boli prinajlepšom nesúrodé. “Nemyslím si, ako si to myslia niektorí ľudia, že sa musíme usilovať o úplnú porážku Ruska, útočiť na Rusko na jeho vlastnom území… Títo pozorovatelia chcú predovšetkým rozdrviť Rusko. To nikdy nebol postoj Francúzska a nikdy to nebude náš postoj,” povedal. Navrhol skôr, že je potrebné “priviesť Rusko späť k rokovaciemu stolu a vybudovať trvalý mier”.

Na Francúza sa zdá, že si zvláštne zle pamätá, ako funguje eskalačná špirála. Nemusíte vyhlásiť Rusku vojnu, aby ste ju nakoniec mali, ako o tom svedčí história samotného Francúzska pred prvou svetovou vojnou, keď ani jedna z hlavných mocností vojnu nechcela, ale aj tak do nej bola nútená vstúpiť v dôsledku konkurenčnej špirály eskalácií, hrozieb a vojnovej hystérie.

Francúzsko chce oprávnene strategickú autonómiu, ale odmieta masívne podporovať vojenský, námorný a jadrový dáždnik; Macron sa usiluje o rovnováhu s Ruskom, ale odmieta zastaviť eskalačnú špirálu NATO. Ľahký spôsob, ako rozhodovať, je mať v zálohe vojenskú silu. Francúzsku nikto nebráni poskytovať bezpečnostné krytie nad Európou ani rozhodovať o tom, ako ďaleko a ako dlho toto krytie potrvá. Ak môže Poľsko zvýšiť obranu, môže to urobiť aj Francúzsko. Bez toho by cynik tvrdil, že ide len o politické divadlo.

Čoskoro by sa mala vrátiť triezvosť. Ruská vojnová mašinéria pomaly rozbieha výrobu. Čoskoro sa začnú prejavovať štrukturálne nevýhody Ukrajiny. Prieskum za prieskumom ukazuje klesajúcu americkú podporu – a kto by to mohol americkej verejnosti zazlievať uprostred inflácie, rozpadajúcej sa infraštruktúry, ochromujúcej byrokracie, ktorá sa stavia proti spôsobu života väčšiny amerických vojenských regrútov, a spojencov, ktorí sú striedavo svätuškárski a žobrácki.

“Je znepokojujúce, čo sa blíži,” priznala Kajsa Ollongrenová, holandská ministerka obrany. To sa stavte – možno ste na to mali myslieť skôr. Aký je ešte raz rozpočet Holandska na obranu?

Dôležitejšie však je, že sa možno prebúdza ďalšia veľká šelma. Čína sa pravdepodobne pripravuje vstúpiť do boja. Pred nami je teda tá istá otázka, ktorú vyslovil veľký americký odborník na vnútorné záležitosti Hulk Hogan: Whatchya gonna do? Rozumná realistická stratégia by spočívala v ignorovaní lokálnej vojny alebo aspoň v nájdení rovnováhy a uzavretí dohody na základe rokovaní, kým sú k dispozícii páky.

Namiesto toho smerujeme k druhému roku a zdá sa, že stratégovia v Pekingu nemôžu uveriť svojmu šťastiu. Šťastie USA pri vykrvácaní Ruska sa môže čoskoro vyčerpať a lovec, ako sa hovorí v klišé, môže zistiť, aké je to byť lovený. Nepochybne to budú neokonzervatívci a liberálni primitívi považovať za ďalší neúspech odstrašovania a budú sa snažiť zdvojnásobiť svoje úsilie. Normálni Američania sa však musia rozhodnúť, či je to potrebné.

Na vzduchu nad Donbasom jednoducho nezáleží tak ako na vzduchu nad Ohiom. Ako som povedal v nedávnom rozhovore, záujem Číny na zdržaní pádu Ruska je kľúčový. Snažia sa uväzniť USA v európskej vojne, čím v podstate obrátia úlohu konfliktu a stratégiu, ktorú v súčasnosti uplatňujeme voči Rusku. Ak sú USA a Európa odhodlané vyčerpať sa v lokálnej opotrebovacej vojne v oblasti s nulovým strategickým významom, vedie to len k bezkonkurenčnej čínskej hegemónii, keď sa konečne rozhodnú urobiť krok. Žiadna veľmoc v dejinách ľudstva sa nepustila do budovania obrovského námorníctva závratným tempom, ak neplánovala niečo veľké. Je to príbeh starý ako čas.