Pravoslávne Rusko v USA

New York 1. februára 2023 (HSP/Foto:Pixabay)

Zrejme nejeden čitateľ si po prečítaní názvu článku povie, že jeho autor žije vo svete ilúzií, ale opak je pravdou. Ruské korene v USA sú omnoho mohutnejšie, ako sa to vo všeobecnosti traduje. V Spojených štátoch je veľké množstvo pravoslávnych chrámov a v krajine žije veľké množstvo Rusov, respektíve Američanov s ruskými koreňmi. A Ruská pravoslávna cirkev (ďalej už len RPC) je v USA stabilne prítomná už vyše 2 storočí. Oficiálne od roku 1796, keď bol pre oblasti Ruskej Ameriky zriadený osobitný Kodiaksky vikariát ako súčasť Irkutskej eparchie

Neoficiálne už skôr. Ruský štát mal záujem o šírenia pravoslávia v Amerike a preto už v roku 1794 vyslal do oblasti Ruskej Ameriky misiu valaamských mníchov, ktorú viedol archimandrita Joasaf Bolotov. Pravoslávni misionári vzdelávali miestne obyvateľstvo, zastávali sa ho pred úradmi a blahodarne pôsobili na osadníkov. Z misie vzišli takí svätci ako hieromučeník Juvenalij Aljašský a prepodobný Herman Aljašský. Misionári zakorenili kresťanstvo v domorodom obyvateľstve, z ktorého pochádzal Peter Aleut, protomučeník Ameriky. Je totiž potrebné konštatovať, že Aljašku spolu s ostrovmi, nachádzajúcimi sa v jej blízkosti, objavili a scivilizovali Rusi. Aljaška, dnes jeden zo štátov USA, bola až do roku 1867 výsostným ruským územím. Skúsme si aspoň v stručnosti popísať históriu ruského dobývania severovýchodu Ameriky aj históriu RPC v USA od najstarších čias až po súčasnosť.

Rusi majú veľké zásluhy na objavovaní severozápadu amerického kontinentu. Na toto územie začali prichádzať už v prvej polovici 18. storočia. Dokonca pomáhali objavovať dovtedy neznáme severozápadné teritórium dnešných Spojených štátov. Predpokladá sa, že územie Aljašky mohol spozorovať už v roku 1648 ruský prieskumník Semjon Ivanovič Dežňov, ktorý oboplával najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie, pomenovaný po ňom Dežňovov mys. Neexistujú však nezvratné dôkazy, potvrdzujúce predpoklad, že Dežňov skutočne spozoroval pobrežie Aljašky.

Prvý ruský cár, prejavujúci záujem o vzdialené územie Ameriky, bol Peter I. Veľký, ktorý v roku 1698 v Londýne viedol obchodné rokovanie so zakladateľom Pensylvánie Williamom Pennom. Obaja pritom podpísali obchodnú dohodu, vôbec prvý dokument v histórii, ktorý uzavrel predstaviteľ cárskeho Ruska s jednou z amerických kolónií.

Rusko aj ďalej intenzívne skúmalo severoamerické pobrežie. V 18. storočí sa uskutočnili dve veľké ruské námorné expedície k pobrežiu Kamčatky. Obe viedol dánsky moreplavec Vitus Bering, plaviaci sa v ruských službách, ktorý počas prvej výpravy v roku 1728 oboplával najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie. K územiu Aljašky sa však nedostal.

Ako prvý s určitosťou pozoroval pobrežie Aljašky v roku 1732 námorný prieskumník a navigátor Ivan Fjodorov z mora vo vzdialenosti niečo vyše 4 kilometrov od súčasného mysu Cape Prince of Wales. Kvôli zlým poveternostným podmienkam však ruskí námorníci nemohli pristáť na americkej pôde. Práve Fjodorov ako prvý zakreslil do mapy americký breh Beringovho prielivu a niekoľko ostrovov v tejto oblasti.

Aljašskej zeme sa dotkla ruská noha po prvý raz až počas druhej veľkej ruskej expedície pod vedením Vitusa Beringa v rokoch 1733-1743. Stalo sa tak v roku 1741, keď Alexej Čirikov spolu s niekoľkými členmi výpravy vystúpil na aljašský breh. Beringova expedícia preskúmala aj niekoľko ostrovov v blízkosti severoamerického pobrežia.

S kolonizáciou severoamerického územia začali Rusi o niekoľko desaťročí neskôr, už po vzniku dnešných Spojených štátov. Prvú permanentnú ruskú osadu založil v roku 1784 obchodník a moreplavec Grigorij Šelichov z poverenia cárovnej Kataríny II. v miestach, zvaných Three Saints Bay (Zátoka troch svätých), na ostrove Kodiak. Bol to začiatok existencie Ruskej Ameriky, ktorej história sa skončila predajom Aljašky Spojeným štátom v roku 1867. Po prvej ruskej osade pribudli na Aljaške ďalšie a od konca 18. storočia pôsobila na tomto území aj RPC.

Na začiatku 19. storočia pôsobilo v Ruskej Amerike okolo 450 ruských kolonistov, medzi ktorým boli traperi, lovci, stavební robotníci a námorníci. Posilnenie pravoslávia a rozvoj Aljašky viedli v roku 1840 k založeniu samostatnej Kamčatskej, Kurilskej a Aleutskej eparchie s centrom na Aljaške, v Novoarchangelsku (dnes Sitka).

Oficiálne vzťahy Spojených štátov a Ruska sa začali formovať okolo roku 1798, v dobe panovania cára Pavla I. Tento panovník vydal v roku 1799 dekrét o vzniku Rusko-americkej spoločnosti, ktorá hájila záujmy Ruska na americkej pôde a skladala sa z niekoľkých menších súkromných kupeckých spoločností. Jej kľúčovou úlohou bola kolonizácia takzvanej Ruskej Ameriky a vďaka cárskej podpore mala významné privilégiá. Sídlo mala v mestečku Novoarchangelsk (v súčasnosti americké mesto Sitka), založenom ruskými kolonistami.

Prvým guvernérom Ruskej Ameriky sa stal Alexander Andrejevič Baranov, šikovný kupec a úradník, doporučený do tejto diplomatickej funkcie Šelichovom. Baranov mal výborné organizačné schopnosti. Finančne podporoval rozvoj remesiel, dovoz dobytka, prieskum nerastného bohatstva a obchod s Čínou, Havajskými ostrovmi, Kaliforniou aj niekoľkými inými americkými štátmi.

Vzťahy medzi USA a Ruskom sa ďalej harmonicky rozvíjali a v roku 1832 bola podpísaná rusko-americká obchodná dohoda, ktorá bola natoľko užitočná pre obe strany, že bola predlžovaná až do roku 1911.

Rozvoju harmonických vzťahov Ruska a Spojených štátov však bránila nadmerná ruská rozpínavosť na severe amerického kontinentu. Rusi sa už neobmedzovali len na Aljašku, ale prenikali hlboko do amerického vnútrozemia. Zároveň sa rozširovalo aj pôsobenie RPC v Amerike.

Od začiatku 19. storočia vyvíjali americkí politici a diplomati nátlak na cársku ríšu v snahe primäť Rusov, aby sa vzdali území na americkom kontinente. V záujme zachovania dobrých vzájomných vzťahov cárske impérium ustúpilo a v roku 1824 sa podpisom Rusko-americkej zmluvy zrieklo svojich území na severozápadnom, tichooceánskom pobreží Ameriky v prospech USA. Ponechalo si len Aleutské ostrovy a Aljašku.

Zmluva vstúpila do platnosti v januári 1825 a výrazne zlepšila vzťahy medzi obidvomi veľkými štátmi. Lenže na cárskom dvore sa po podpise tejto zmluvy začali množiť hlasy, že Rusko by sa malo vzdať aj iných svojich severoamerických území. Význam týchto území pre cárske impérium bol spochybňovaný a prioritu mali ruské záujmy v Európe. Tieto úvahy viedli napokon k tomu, že v roku 1867 predalo Rusko Spojeným štátom aj Aljašku. Ani toto však nespôsobilo zánik RPC v Amerike, aj keď to značne skomplikovalo život ruských pravoslávnych veriacich na Aljaške, ktorí sa vlastne ocitli v cudzom štáte, v USA. V tej dobe žilo na polostrove asi 50 tisíc obyvateľov, vrátane asi tisíc Rusov. Približne 12 tisíc pôvodných obyvateľov dovtedy prijalo pravoslávnu vieru.

K posilneniu pravoslávia na území Spojených štátov výrazne prispel vznik prvých pravoslávnych farností mimo Aljašky. Jedna grécka vznikla v New Orleans a dve ruské v mestách San Francisco a New York. Tým sa pravoslávie oficiálne etablovalo v rámci celých Spojených štátov. V roku 1869 vznikla samostatná Novoarchangelská a Aleutská eparchia (od roku 1870 Aleutská a Aljašská eparchia), ktorá napriek strate štátnej podpory a aktívnemu odporu protestantských kazateľov pokračovala v pravoslávnej misii.

Zhruba od polovice 19. storočia narastal prúd tradične ortodoxných prisťahovalcov na americký kontinent, predovšetkým však do USA. Boli to nielen ortodoxní Rusi, ale aj pravoslávni Gréci, Srbi, Rumuni, atď. Prichádzali však aj uniati z oblasti Karpát, vrátane slovenských a ukrajinských gréckokatolíkov. Americká eparchia RPC sa snažila v rámci svojich možností zabezpečiť materiálne a duchovné blaho prisťahovalcov a v záujme zabezpečenia lepšej organizácie svojej činnosti bola katedra eparchie presunutá v roku 1872 do San Francisca, hoci si eparchia stále ponechávala názov Aleutská a Aljašská. Premenovaná bola až v roku 1900 a po novom sa až do roku 1925 nazývala Aleutská a Severoamerická eparchia. Jej katedra sa v roku 1905 presunula do New Yorku.

V roku 1901 bol postavený prvý pravoslávny chrám v Kanade a dnes sú pravoslávni Kanaďania súčasťou pravoslávnej metropólie celej Ameriky a Kanady.

Od osemdesiatych rokov 19. storočia sa začali meniť tradične dobré vzťahy Ruska a USA. Vznikali prvé veľké konflikty, hraničiace s nepriateľstvom. Dôvodom bola snaha Spojených štátov upevniť si svoju geopolitickú pozíciu v tichooceánskej oblasti. Američania chceli dať pocítiť Rusku svoju moc, preto pristúpili k niekoľkým nepriateľským aktom.

Nakrátko sa rusko-americké vzťahy zlepšili na prelome 19. a 20. storočia v súvislosti s veľkým povstaním proti cudzincom v severovýchodnej Číne v roku 1899. Situácia sa mimoriadne vyostrila v roku 1900, keď sa povstalci dostali až do Pekingu a cisárovná vdova Cch’-si, ktorá ako regentka vládla Číne od roku 1861, pod tlakom povstalcov vyhlásila vojnu cudzím mocnostiam. Vzápätí došlo k obkľúčeniu cudzineckej štvrti a situácia sa stala neudržateľnou po zavraždení nemeckého veľvyslanca. Následky na seba nenechali dlho čakať. Vytvorila sa veľká protičínska vojenská koalícia, v ktorej boli Spojené štáty americké, Rusko, Veľká Británia, Japonsko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko. Práve táto skutočnosť znovu dočasne spojila USA s cárskym impériom. Čína bola porazená v roku 1901 a na dlhú dobu vydaná napospas víťazom.

Už čoskoro sa však vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi znovu vyhrotili a situácia sa nakrátko zmenila až v rokoch prvej svetovej vojny, do ktorej vstúpilo cárske impérium po boku USA na strane Dohody proti koalícii Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a Bulharska. Všetky tieto udalosti však nič nezmenili na rozvoji RPC v Amerike.

Na prelome 19. a 20. storočia sa postavenie pravoslávnych veriacich v Amerike začalo meniť. Mnohí gréckokatolíci z Rakúsko-Uhorska začali vo veľkom prestupovať do pravoslávia a tvorili väčšinu pravoslávnych veriacich v Amerike. Pre oficiálnu registráciu, ako aj pre misijné účely, prijala eparchia v roku 1907 nové vlastné meno, známejšie bývalým uniatom – „Ruská pravoslávna gréckokatolícka cirkev v Severnej Amerike“.

Pravoslávni prisťahovalci však túžili organizovať svoj cirkevný život podľa vlastných národných a jazykových tradícií. Predovšetkým najpočetnejšia grécka pravoslávna emigrácia často nebola ochotná uznať autoritu ruských biskupov a organizovala svoj cirkevný život väčšinou bez kontaktu s Rusmi. Tento trend priviedol biskupa Tichona (Belavina), ktorý stál v čele eparchie na prelome 19. a 20. storočia, k iniciatíve vytvoriť Americkú metropóliu na autonómnom základe so špeciálnymi vikariátmi pre každú z významných etnicko-kultúrnych emigrantských skupín. Podarilo sa mu však zorganizovať len jeden takýto vikariát pre sýrskych pravoslávnych Arabov, no plánoval aj dva ďalšie – jeden pre Grékov a druhý pre Srbov. Nespokojnosť Grékov napokon podnietila konštantínopolského patriarchu Joachima III., aby v roku 1908 vydal tomos, v ktorom uviedol, že iba Konštantínopolská pravoslávna cirkev môže kánonicky rozšíriť svoju autoritu nad rámec svojej jurisdikcie, a zároveň oznámil presun starostlivosti o pravoslávnych gréckych emigrantov mimo vlasti na Grécku cirkev. Týkalo sa to najmä Grékov v Amerike, hoci v tom čase pre nich neexistovala žiadna osobitná eparchia.

Od roku 1908 mala eparchia RPC k dispozícii vlastný teologický seminár a ku koncu roka 1917 sa rozrástla natoľko, že mala 271 chrámov, 51 kaplniek, 257 duchovných a až okolo 300 tisíc farníkov.

Rok 1917 na dlhú dobu výrazne zhoršil rusko-americké vzťahy. Až na krátke obdobia druhej svetovej vojny, keď USA a ZSSR spoločne bojovali proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom, to bolo obdobie militantnej konfrontácie, ktoré niekoľkokrát priviedlo svet na pokraj jadrovej apokalypsy. Proces výrazného otepľovania vzájomných vzťahov dvoch jadrových superveľmocí začal od roku 1985, po príchode Michaila Sergejeviča Gorbačova do čela sovietskych komunistov, predovšetkým však po páde ZSSR v roku 1991. Nebol to síce idylický stav, pretože aj v tomto období dochádzalo medzi USA a Ruskom k diplomatickým konfliktom a aj nezhodám v rámci Rady bezpečnosti OSN. Predsa však bola situácia až do vypuknutia rusko-ukrajinskej krízy v prelomovom roku 2014 výrazne lepšia ako v časoch studenej vojny. Od v roku 2014 sa však vzájomné vzťahy dvoch vojensky najmocnejších štátov sveta veľmi nebezpečne vyhrotili a tento stav pretrváva dodnes.

Lenže rok 1917 výrazne skomplikoval aj situáciu ruských pravoslávnych veriacich v USA. Pravoslávna cirkev v Rusku sa ocitla v izolácii a už nemohla podporovať misie vo svete. Americká eparchia RPC sa začala zmietať v nepokojoch, spôsobených predovšetkým narušením pravidelných stykov s Ruskom, separatistickými náladami, novou vlnou utečencov a podporou boľševickej vlády sovietskeho Ruska „obnovencom“ v Amerike.

Reakciou na vnútorné rozpory bola snaha o vnútorné stmelenie a relatívnu izoláciu. Na Detroitskom sobore v roku 1924 americká eparchia, po novom nazývaná aj metropóliou, oznámila svoju „dočasnú autonómiu“. V roku 1927 eparchia prerušila kontakty s Ruskou zahraničnou cirkvou a v roku 1933 s Moskovským patriarchátom. V roku 1933 sa situácia skomplikovala vznikom exarchátu Moskovského patriarchátu, ktorý ešte viac roztrieštil už aj tak narušenú jednotu pravoslávnych v USA. K zlepšeniu situácie došlo v roku 1935, keď sa po zmierení eparchie s Ruskou zahraničnou cirkvou ruskí pravoslávni veriaci v USA do značnej miery zjednotili.

Problémy v americkej eparchii RPC a neustávajúci prílev emigrantov spôsobili vytvorenie mnohých samostatných pravoslávnych jurisdikcií pre Ameriku na národnom princípe. Najprv Ukrajinci, potom aj Srbi, Gréci a príslušníci ďalších národov si vytvárali početné vlastné eparchie. Druhá svetová vojna prispela k zblíženiu americkej metropólie s Moskovským patriarchátom, ale už v roku 1947 sa americký metropolita znovu ocitol v izolácii. Štatút americkej eparchie RPC v USA bol upravený udelením autokefálie od ruskej Matky cirkvi v roku 1970. Dňa 9. apríla 1970 synoda RPC obnovila spoločenstvo so severoamerickou metropóliou a v nasledujúci deň, 10. apríla 1970, udelil patriarchálny tomos RPC v Spojených štátoch autokefáliu.

Štyridsaťtri farností v USA, ktoré boli v minulosti súčasťou  Moskovského patriarchátu, ako aj Edmontonská a Kanadská eparchia Moskovského patriarchátu, ktoré si želali naďalej zostať pod jurisdikciou Moskovského patriarchátu, sa zjednotili, takže patriarchálne farnosti v USA a patriarchálne farnosti v Kanade vytvorili jeden veľký celok. 

Rozhodnutie o udelení autokefálie zo strany Moskovského patriarchátu sa stretlo s ostrým odmietnutím zo strany gréckych cirkví, najmä Konštantínopolského patriarchátu, ale aj najvýznamnejších negréckych cirkví – rumunskej, antiochijskej a srbskej.

Pád ateistických režimov v bývalom Východnom bloku umožnil nápravu starých krívd, páchaných na kresťanoch. K najvýznamnejším udalostiam v rámci RPC patrilo obnovenie kánonického spoločenstva medzi Moskovským patriarchátom a Ruskou zahraničnou cirkvou v roku 2007. Tým končí stručný výpočet najdôležitejších udalostí, týkajúcich sa dejín RPC v USA.

A aká je situácia dnes? V súčasnej dobe je neobyčajne ťažké stanoviť presný počet Rusov i presný počet ruských pravoslávnych veriacich v USA. Rôzne zdroje uvádzajú rôzne informácie a okrem toho nie všetci Rusi v Spojených štátoch sa hlásia k svojmu pôvodu. Musíme sa teda uspokojiť s približnými odhadmi. Podľa Inštitútu moderného Ruska žilo v USA v roku 2011 približne 3,13 milióna ľudí ruského pôvodu. Bolo to v tej dobe približne 1 % celej americkej populácie. Čo sa týka pravoslávia v USA, dá sa s istotou konštatovať, že v Spojených štátoch žijú 2 až 3 milióny pravoslávnych veriacich, ba podľa jedného zdroja je v USA až 7 miliónov pravoslávnych veriacich. V posledne spomínanom zdroji však ide o počet všetkých pravoslávnych veriacich, teda nielen ruských, ale aj gréckych, ukrajinských, albánskych, atď.

V každom prípade je isté, že v USA žijú milióny Rusov, respektíve Američanov s ruskými koreňmi. Vari najslávnejším z nich je herec Yul Brynner, ktorý sa dokonca narodil vo Vladivostoku. Jeho syn často navštevuje rodisko svojho otca. Yul Brynner však zďaleka nebol jediný. Otec hollywoodskeho herca Kirka Douglasa sa narodil v Rusku a opustil svoju vlasť, aby sa vyhol vojenskej službe. Natalie Wood bola dcérou ruského inžiniera a šľachtičnej a nikdy sa netajila svojimi ruskými koreňmi. Herec Steven Seagal, osobný priateľ ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorého stará mama bola Ruska, má americké, ruské aj srbské občianstvo. No ani toto ešte nie je všetko. Ruských predkov má Leonardo DiCaprio, Steven Spielberg a mnohé iné známe hollywoodske osobnosti.

Rusi a Američania sú prepletení omnoho intenzívnejšími osobnými väzbami, ako sa to vo všeobecnosti traduje, a ruskú prítomnosť v USA nemožno nikdy vymazať z histórie i súčasnosti Spojených štátov. Nepriateľom Rusov nie sú obyvatelia USA, ale hŕstka najvplyvnejších ľudí v Spojených štátoch, ktorá ženie svet do jadrovej apokalypsy.

Rusko mnohokrát v minulosti pomohlo Spojeným štátom v najťažších obdobiach ich existencie (Viac čítajte tu)a práve dnes, keď sa vzťahy USA a Ruska nebezpečne vyhrotili, je dôležité pripomínať si svetlé tradície dobrých rusko-amerických vzťahov už od samotného vzniku USA. No nielen spomínať, ale aj usilovať sa o ich renesanciu. V záujme prežitia ľudstva, ktoré stojí pred záhubou v jadrovej vojne, ktorá nebude mať víťaza.