Komisia EÚ 22. marca podpísala návrh, ktorý má prinútiť spotrebiteľov a výrobcov, aby v prípade poruchy opravovali bežné domáce spotrebiče a osobné elektronické zariadenia namiesto ich výmeny za nové.

Návrh, ktorý zakotvuje “právo spotrebiteľa na opravu”, by od výrobcov vyžadoval, aby opravovali výrobky po uplynutí dvojročnej záruky, ktorú upravuje EÚ (aj keď nie zadarmo); vyžadoval by od spotrebiteľov, aby opravovali spotrebiče, ak ich oprava stojí menej ako výmena; vyžadoval by od výrobcov, aby poskytovali informácie o oprave výrobku, a vytvoril by webovú stránku, na ktorej by spotrebitelia mohli nájsť a porovnať opravárenské služby.

Európska spotrebiteľská organizácia BEUC hodnotila návrh zmiešane. Uvítala zakotvenie “práva na opravu” pre spotrebiteľov, ale vyjadrila poľutovanie nad tým, že Komisia bude občanom vnucovať opravy. BEUC si zo všetkého najviac želala, aby navrhované nariadenie vyžadovalo dlhšie záruky na výrobky.

“To, čo zásadne chýba, sú dlhšie zákonné záručné lehoty na niektoré tovary, pri ktorých je dvojročné krytie naďalej nedostatočné,” uvádza sa vo vyhlásení.

O týždeň neskôr organizoval EuRIC, európsky recyklačný priemysel, v Bruseli sprievodné podujatie, ktoré sa zaoberalo jeho úlohou v obehovom hospodárstve.

“Bez ohľadu na to, čo čítate v tlači, priemerná životnosť domácich spotrebičov v skutočnosti rastie, neskracuje sa,” povedal podľa Euractive Paolo Falcioni, generálny riaditeľ APPLiA, európskeho združenia výrobcov spotrebičov.

Falcioniho tvrdenie však neodráža skúsenosti, ktoré majú spotrebitelia so spotrebičmi a elektronikou.

Nedávny prieskum španielskej spotrebiteľskej organizácie medzi Španielmi ukázal, že hoci väčšina spotrebiteľov verí, že by bolo lepšie opraviť ako vymeniť pokazený spotrebič, robia to len zriedka. Jedným z dôvodov je, že sa domnievajú, že životnosť bežnej elektroniky a domácich spotrebičov je krátka. Uviedli však niekoľko ďalších dôvodov, prečo radšej vymeniť malý spotrebič, napríklad kávovar, ako ho opraviť: porucha je príležitosťou na modernizáciu alebo si jednoducho užiť kúpu nového výrobku; oprava je nepohodlná, pretože servis môže byť ďaleko od domova, a ich dôvera v kvalitu opráv je nízka. Uviedli tiež, že v niektorých prípadoch boli opravári sami tými, ktorí navrhli, že by bolo lepšie vymeniť zariadenie, pretože oprava by stála viac ako nové. Na otázku, aké stratégie by pomohli spotrebiteľom zmeniť ich návyky, samotní spotrebitelia odporúčali, aby sa spotrebiče dali ľahšie rozobrať, ako aj aby sa pri ich konštrukcii používalo viac modulárnych komponentov, ktoré by sa dali ľahšie a lacnejšie vymeniť. Chceli by tiež, aby bolo jednoduchšie nájsť servisné služby.

Pravidlá týkajúce sa obehového hospodárstva sú navrhnuté tak, aby riešili tieto obavy spotrebiteľov, ale takéto riešenia nie sú ani zďaleka jednoduché. V prípade EÚ a jej nariadení sa diabol skrýva v detailoch.

Návrh na opravu spotrebičov je len jedným zo spôsobov, ako Komisia dúfa, že môže mikromanažovať “hodnotový reťazec” bloku – a dokonca aj spotrebiteľské návyky – s cieľom ohnúť ho do kruhu.

Samozrejme, obehové hospodárstvo a jeho uvedomelý spotrebiteľ s posilneným postavením sú len jednou časťou Zelenej dohody – aspektom venovaným “oddeleniu hospodárskeho rastu od využívania zdrojov” a to vytváraním

takmer všetkého fyzického tovaru na trhu EÚ, ktorý je šetrnejší k životnému prostrediu, obehový a energeticky účinnejší počas celého svojho životného cyklu od fázy návrhu až po každodenné používanie, opätovné použitie a ukončenie životnosti.

V obehovom hospodárstve sa zdroje, ako sú nerastné suroviny a kovy, nielen bezstarostne ťažia, transformujú a predávajú v lineárnych pretekoch k dolnej hranici – peniazom, ale naopak, využívajú sa a opätovne sa používajú čo najdlhšie v celom “hodnotovom reťazci”. Týmto spôsobom by priemyselné hospodárstvo malo byť schopné šetriť prírodné zdroje a zároveň znižovať nežiaduci vedľajší produkt kapitálovo-priemyselného komplexu, a to odpad. V ideálnom prípade sa teda kávovar opraví čo najviac krát, s podporou právnych predpisov o “práve na opravu”, predtým, ako sa jeho komponenty rozoberú na ďalší predaj alebo recykláciu.

V marci 2022 Komisia predstavila nariadenie o ekodizajne udržateľných výrobkov (ESPR), nástroj, ktorý má previesť rekonfiguráciu hospodárstva EÚ z teórie do praxe.

Vychádza zo vzoru rámca pre ekodizajn, právneho rámca, ktorý je základom dlhoročného známeho systému hodnotenia účinnosti spotrebičov a elektroniky v rámci celého bloku, ale nevyhnutne robí skok do oveľa širšej regulácie.

ESPR má zabezpečiť, aby všetko od džínsov až po solárne panely bolo “odolnejšie, spoľahlivejšie, opakovane použiteľné, modernizovateľné, opraviteľné, ľahšie udržiavateľné a obnoviteľné, energeticky a zdrojovo účinné”, ako aj ľahšie recyklovateľné alebo opätovne vyrábané.

Len na začiatok

Komisia zistila, že kategórie výrobkov ako textil, nábytok, matrace, pneumatiky, čistiace prostriedky, farby, mazivá, ako aj medziprodukty ako železo, oceľ a hliník majú veľký vplyv na životné prostredie a potenciál na zlepšenie, a preto môžu byť vhodnými kandidátmi pre prvý pracovný plán.

Hlavnou súčasťou plánu sú pasy výrobkov. Namiesto jednoduchých systémov hodnotenia založených na písmenách budú výrobky označené čiarovými alebo QR kódmi, ktoré budú obsahovať podrobné informácie o výrobku týkajúce sa jeho recyklovateľnosti, trvanlivosti, opraviteľnosti atď.

Vlády EÚ na prvej diskusii Rady o tomto návrhu v októbri minulého roka vyjadrili obavy, že pasy by mohli byť nakoniec nevykonateľné, pretože požadovať od orgánov dohľadu, aby monitorovali príliš veľa podrobných informácií o výrobku, by ich mohlo zahltiť.

Dokonca aj Komisia priznáva, že nie vždy bola schopná držať krok. Napríklad z dôvodovej správy k ESPR vyplynulo, že v prípade niektorých výrobkov si súčasné nariadenia o ekodizajne vyžiadali 6, 7 a 8 rokov štúdia, pričom sa očakávalo, že budú vypracované za tri a pol roka, a navyše niektoré spotrebiče zostali neregulované čiastočne z dôvodu obmedzenej kapacity byrokracie EÚ. Okrem toho nezrovnalosti medzi testovacími podmienkami a reálnymi podmienkami viedli výrobcov k niekoľkým žalobám proti EÚ.

Priemyselníci upozorňujú, že na úrovni, kde sa pasy využívajú – napríklad v recyklačných centrách – môže byť ťažké zabezpečiť, aby nič neuniklo dopravníkovému pásu obehového, priemyselného hospodárstva z rozsahu.

“Ak navštívite recyklačné závody, uvidíte, aké [veľké] objemy recyklujeme,” povedala na podujatí v Bruseli Tess Pozziová, riaditeľka pre inštitucionálne záležitosti EuRIC. “Ak by sa používal digitálny pas, naozaj si nie som istá, či by sme ako recyklačné závody so stovkami a stovkami ton mohli [skenovať] každý výrobok.”

Poznamenala, že tretina výrobkov zozbieraných v recyklačných centrách by sa mohla opätovne použiť alebo predať z druhej ruky, ale recyklačné centrá by mohli rozumne zvládnuť len skenovanie veľkých spotrebičov a priemyselných zariadení. Nebudú môcť zachrániť všetky kávovary vyhodené príliš skoro, nehovoriac o starých svadobných šatách a džínsoch.

Falcioni z európskeho združenia výrobcov spotrebičov priznal, že výrobcovia spotrebičov sú pripravení prispieť k tomu, aby sa zabezpečila 100 % recyklácia elektronického odpadu, ale dosiahnutie tohto cieľa by muselo ísť nad rámec požiadaviek na dizajn výrobkov.

Ako uvádza Euractiv, poznamenal, že dnes nie je možné navrhovať výrobky pre recyklačné technológie, ktoré ešte neboli vynájdené, a povedal, že “existuje nevyhnutné napätie, na ktorého odstránení musíme spolupracovať”.

 “Nejde len o dizajn výrobkov, ale o celý hodnotový reťazec, ktorý by mal byť navrhnutý obehovo a udržateľne,” povedal.

Komisia si to v skutočnosti dobre uvedomuje. Podrobné požiadavky na dizajn výrobkov v nariadení ESPR majú slúžiť ako páka na ohýbanie celého hodnotového reťazca do kruhu, hoci kto alebo čo dá, sa ešte len rieši, keďže nariadenie ESPR prechádza rokovaniami v Parlamente EÚ a Rade.

Dá sa predpokladať, že na rozdiel od mnohých rozsiahlych politík EÚ v rámci Zelenej dohody nebude nikto, či už skupiny spotrebiteľov, ekologické skupiny alebo priemysel, spokojný.

Všetka regulácia však určite zamestná bruselských byrokratov.