Nemecko a ostatné krajiny NATO dostali pokyn, aby na seba uvalili obchodné a investičné sankcie, ktoré prekonajú dnešnú zástupnú vojnu na Ukrajine. Prezident USA Biden a hovorcovia jeho ministerstva zahraničných vecí vysvetlili, že Ukrajina je len úvodnou arénou v oveľa širšej dynamike, ktorá rozdeľuje svet na dve protichodné skupiny hospodárskych aliancií. Tento globálny zlom sľubuje desať- alebo dvadsaťročný boj, ktorý rozhodne o tom, či bude svetové hospodárstvo unipolárnou dolárovou ekonomikou s centrom v USA, alebo multipolárnym svetom s viacerými menami a centrom v eurázijskom jadre so zmiešanými verejnými a súkromnými ekonomikami.

Prezident Biden charakterizoval toto rozdelenie ako rozdelenie medzi demokracie a autokracie. Táto terminológia je typickým orwellovským double-speakom. Pod “demokraciami” rozumie USA a spojenecké západné finančné oligarchie. Ich cieľom je presunúť hospodárske plánovanie z rúk volených vlád na Wall Street a iné finančné centrá pod kontrolou USA. Americkí diplomati využívajú Medzinárodný menový fond a Svetovú banku, aby požadovali privatizáciu svetovej infraštruktúry a závislosť od amerických technológií, ropy a vývozu potravín.

Pod pojmom “autokracia” má Biden na mysli krajiny, ktoré sa bránia tejto financializácii a privatizačnému prevzatiu. V praxi rétorika USA znamená podporu vlastného hospodárskeho rastu a životnej úrovne, udržiavanie financií a bankovníctva ako verejných služieb. V podstate ide o to, či budú ekonomiky plánované bankovými centrami na vytváranie finančného bohatstva – privatizáciou základnej infraštruktúry, verejných služieb a sociálnych služieb, ako je zdravotníctvo, do monopolov – alebo o zvyšovanie životnej úrovne a prosperity zachovaním bankovníctva a tvorby peňazí, verejného zdravotníctva, vzdelávania, dopravy a komunikácií vo verejných rukách.

Krajinou, ktorá v tomto globálnom zlome utrpela najväčšie “vedľajšie škody”, je Nemecko. Ako najvyspelejšia priemyselná ekonomika Európy je nemecká oceľ, chemikálie, stroje, automobily a iný spotrebný tovar najviac závislý od dovozu ruského plynu, ropy a kovov od hliníka po titán a paládium. Napriek dvom plynovodom Nord Stream, ktoré boli vybudované na zabezpečenie Nemecka lacnou energiou, sa Nemecko malo odrezať od ruského plynu a deindustrializovať. To znamená koniec jeho hospodárskej prevahy. Kľúčom k rastu HDP v Nemecku, rovnako ako v iných krajinách, je spotreba energie na pracovníka.

Tieto protiruské sankcie spôsobujú, že dnešná nová studená vojna je vo svojej podstate protinemecká. Americký minister zahraničných vecí Anthony Blinken povedal, že Nemecko by malo nahradiť lacný ruský plyn z plynovodov drahým americkým plynom LNG. Na dovoz tohto plynu bude musieť Nemecko rýchlo vynaložiť viac ako 5 miliárd dolárov na vybudovanie prístavných kapacít na odbavenie tankerov LNG. Dôsledkom toho bude nekonkurencieschopnosť nemeckého priemyslu. Rozšíria sa bankroty, zníži sa zamestnanosť a pronatovskí lídri Nemecka zavedú chronickú depresiu a pokles životnej úrovne.

Väčšina politických teórií predpokladá, že národy budú konať vo vlastnom záujme. V opačnom prípade sú to satelitné krajiny, ktoré nemajú kontrolu nad svojím osudom. Nemecko podriaďuje svoj priemysel a životnú úroveň diktátu americkej diplomacie a vlastným záujmom amerického ropného a plynárenského sektora. Robí to dobrovoľne – nie z dôvodu vojenskej sily, ale z ideologického presvedčenia, že svetové hospodárstvo by mali riadiť americkí plánovači studenej vojny.

Niekedy je ľahšie pochopiť dnešnú dynamiku, ak sa odpútame od vlastnej bezprostrednej situácie a pozrieme sa na historické príklady politickej diplomacie, ktorá rozdeľuje dnešný svet. Najbližšou paralelou, ktorú dokážem nájsť, je boj stredovekej Európy, ktorý viedlo rímske pápežstvo proti nemeckým kráľom – cisárom Svätej ríše rímskej – v 13. storočí. Tento konflikt rozdelil Európu podobne ako dnes. Viacero pápežov exkomunikovalo Fridricha II. a ďalších nemeckých kráľov a mobilizovalo spojencov na boj proti Nemecku a jeho kontrole južného Talianska a Sicílie.

Západný antagonizmus proti Východu podnietili križiacke výpravy (1095 – 1291), rovnako ako je dnešná studená vojna križiackym ťažením proti ekonomikám ohrozujúcim dominanciu USA vo svete. Stredoveká vojna proti Nemecku sa viedla o to, kto má ovládať kresťanskú Európu: pápežstvo, pričom pápeži sa stali svetskými cisármi, alebo svetskí vládcovia jednotlivých kráľovstiev tým, že si nárokovali moc morálne ich legitimizovať a akceptovať.

Analógiou stredovekej Európy k americkej novej studenej vojne proti Číne a Rusku bola Veľká schizma v roku 1054. Lev IX. požadoval unipolárnu kontrolu nad kresťanstvom a exkomunikoval pravoslávnu cirkev s centrom v Konštantínopole a všetko kresťanské obyvateľstvo, ktoré k nej patrilo. Jediné biskupstvo, Rím, sa odrezalo od celého vtedajšieho kresťanského sveta vrátane starobylých patriarchátov Alexandrie, Antiochie, Konštantínopolu a Jeruzalema.

Toto odtrhnutie spôsobilo rímskej diplomacii politický problém: Ako udržať všetky západoeurópske kráľovstvá pod svojou kontrolou a nárokovať si od nich finančné dotácie. Tento cieľ si vyžadoval podriadiť svetských kráľov pápežskej náboženskej autorite. V roku 1074 Gregor VII. vyhlásil Hildebrand 27 pápežských diktátov, v ktorých načrtol administratívnu stratégiu Ríma na upevnenie svojej moci nad Európou.

Tieto pápežské požiadavky sú nápadne podobné dnešnej americkej diplomacii. V oboch prípadoch si vojenské a svetské záujmy vyžadujú sublimáciu v podobe ideologického križiackeho ducha, aby sa upevnil pocit solidarity, ktorý si vyžaduje každý systém imperiálnej nadvlády. Táto logika je nadčasová a univerzálna.

Pápežský diktát bol radikálny v dvoch hlavných smeroch. Po prvé, povýšili rímskeho biskupa nad všetky ostatné biskupstvá, čím vytvorili moderné pápežstvo. Klauzula 3 rozhodovala, že iba pápež má právomoc investitúry na vymenovanie biskupov alebo na ich zosadenie či opätovné dosadenie. Na posilnenie tohto tvrdenia sa v klauzule 25 priznalo právo menovať (alebo zosadzovať) biskupov pápežovi, nie miestnym vládcom. A klauzula 12 dávala pápežovi právo zosadiť cisárov v nadväznosti na klauzulu 9, ktorá zaväzovala “všetky kniežatá bozkávať nohy iba pápežovi”, aby sa mohli považovať za legitímnych vládcov.

Podobne aj dnes si americkí diplomati nárokujú právo určiť, kto má byť uznaný za hlavu štátu. V roku 1953 zvrhli zvoleného iránskeho vodcu a nahradili ho vojenskou diktatúrou šacha. Tento princíp dáva americkým diplomatom právo sponzorovať “farebné revolúcie” na zmenu režimu, ako napríklad ich sponzorovanie latinskoamerických vojenských diktatúr, ktoré vytvárajú klientske oligarchie slúžiace americkým korporátnym a finančným záujmom. Prevrat na Ukrajine v roku 2014 je len najnovším uplatnením tohto práva USA na vymenovanie a zosadenie vodcov.

Nedávno americkí diplomati vymenovali Juana Guaidóa za hlavu štátu Venezuely namiesto jej zvoleného prezidenta a odovzdali mu zlaté rezervy tejto krajiny. Prezident Biden trval na tom, že Rusko musí odstrániť Putina a na jeho miesto dosadiť proamerického lídra. Toto “právo” na výber hláv štátov je konštantou v politike USA, ktorá zahŕňa dlhú históriu ich politického zasahovania do európskych politických záležitostí od druhej svetovej vojny.

Druhou radikálnou črtou pápežských diktátov bolo vylúčenie všetkých ideológií a politík, ktoré sa rozchádzali s pápežskou autoritou. V klauzule 2 sa uvádzalo, že iba pápež môže byť nazývaný “univerzálnym”. Akýkoľvek nesúhlas bol podľa definície kacírsky. V klauzule 17 sa uvádzalo, že žiadna kapitola ani kniha sa nemôže považovať za kanonickú bez pápežskej autority.

Podobná požiadavka, akú vznáša dnešná ideológia financializovaných a sprivatizovaných “voľných trhov” podporovaná USA, čo znamená dereguláciu vládnej moci pri formovaní ekonomík v iných záujmoch, než sú záujmy finančných a korporátnych elít sústredených v USA.

Požiadavka univerzálnosti v dnešnej novej studenej vojne je zahalená do jazyka “demokracie”. Ale definícia demokracie v dnešnej novej studenej vojne je jednoducho “proamerická”, a konkrétne neoliberálna privatizácia ako nové ekonomické náboženstvo podporované USA. Táto etika sa považuje za “vedu”, ako napríklad kvázi Nobelova cena za ekonomické vedy. To je moderný eufemizmus pre neoliberálnu chicagskú školu odpadovej ekonomiky, úsporné programy MMF a daňové zvýhodňovanie bohatých.

Pápežský diktát vyriekol stratégiu na uzamknutie unipolárnej kontroly nad svetskými sférami. Potvrdzovali pápežskú nadradenosť nad svetskými kráľmi, predovšetkým nad nemeckými cisármi Svätej ríše rímskej. Klauzula 26 dávala pápežom právomoc exkomunikovať každého, kto “nie je v mieri s rímskou cirkvou”. Z tejto zásady vyplývala záverečná klauzula 27, ktorá umožňovala pápežovi “zbaviť poddaných vernosti bezbožným ľuďom”. To podnietilo stredovekú verziu “farebných revolúcií”, ktoré mali priniesť zmenu režimu.

To, čo krajiny v tejto solidarite spájalo, bol antagonizmus voči spoločnostiam nepodliehajúcim centralizovanej pápežskej kontrole – moslimským neveriacim, ktorí držali Jeruzalem, a tiež francúzskym katarom a všetkým ostatným, ktorí boli považovaní za kacírov. Predovšetkým to bolo nepriateľstvo voči regiónom dostatočne silným na to, aby odolali pápežským požiadavkám na finančný tribút.

Dnešnou obdobou takejto ideologickej moci exkomunikovať kacírov, ktorí sa vzpierajú požiadavkám poslušnosti a poplatkov, by bola Svetová obchodná organizácia, Svetová banka a Medzinárodný menový fond, ktoré diktujú ekonomické postupy a stanovujú “podmienky”, ktoré musia vlády všetkých členských krajín dodržiavať pod hrozbou sankcií zo strany USA – moderná verzia exkomunikácie krajín, ktoré neprijímajú americkú suverenitu. Ustanovenie 19 diktátu rozhodlo, že pápeža nemôže nikto súdiť – rovnako ako dnes Spojené štáty odmietajú podriadiť svoje kroky rozhodnutiam Svetového súdu. Podobne sa dnes očakáva, že diktát USA prostredníctvom NATO a iných zbraní (ako sú MMF a Svetová banka) budú satelity USA bezpodmienečne dodržiavať. Ako povedala Margaret Thatcherová o svojej neoliberálnej privatizácii, ktorá zničila britský verejný sektor, There Is No Alternative (TINA).

Chcem zdôrazniť analógiu s dnešnými sankciami USA voči všetkým krajinám, ktoré nedodržiavajú ich vlastné diplomatické požiadavky. Obchodné sankcie sú formou exkomunikácie. Zvracajú princíp Vestfálskej zmluvy z roku 1648, ktorá každú krajinu a jej vládcov urobila nezávislými od cudzích zásahov. Prezident Biden charakterizuje zásahy USA ako zabezpečenie jeho nového protikladu medzi “demokraciou” a “autokraciou”. Pod demokraciou rozumie klientsku oligarchiu pod kontrolou USA, ktorá vytvára finančné bohatstvo znižovaním životnej úrovne pracujúcich, na rozdiel od zmiešaných verejno-súkromných ekonomík zameraných na podporu životnej úrovne a sociálnej solidarity.

Ako som už spomenul, exkomunikáciou pravoslávnej cirkvi s centrom v Konštantínopole a jej kresťanského obyvateľstva vytvorila Veľká schizma osudovú náboženskú deliacu čiaru, ktorá v uplynulom tisícročí oddelila “Západ” od Východu. Toto rozdelenie bolo také dôležité, že ho Vladimír Putin citoval v rámci svojho prejavu z 30. septembra 2022, v ktorom opísal dnešné odtrhnutie sa od západných ekonomík sústredených v USA a NATO.

V 12. a 13. storočí normanskí dobyvatelia Anglicka, Francúzska a ďalších krajín spolu s nemeckými kráľmi opakovane protestovali, boli opakovane exkomunikovaní, ale nakoniec sa podvolili pápežským požiadavkám. Trvalo až do 16. storočia, kým Martin Luther, Zwingli a Henrich VIII. nakoniec vytvorili protestantskú alternatívu voči Rímu, čím sa západné kresťanstvo stalo multipolárnym.

Prečo to trvalo tak dlho? Odpoveďou je, že križiacke výpravy poskytli organizujúcu ideologickú silu. To bola stredoveká analógia dnešnej novej studenej vojny medzi Východom a Západom. Križiacke výpravy vytvorili duchovné ohnisko “morálnej reformy” tým, že mobilizovali nenávisť voči “iným” – moslimskému Východu a čoraz viac Židom a európskym kresťanským nespokojencom s rímskou kontrolou. To bola stredoveká analógia k dnešným neoliberálnym doktrínam “voľného trhu” americkej finančnej oligarchie a jej nepriateľstvu voči Číne, Rusku a ďalším národom, ktoré sa touto ideológiou neriadia. V dnešnej novej studenej vojne neoliberálna ideológia Západu mobilizuje strach a nenávisť voči “iným” a démonizuje národy, ktoré nasledujú nezávislú cestu, ako “autokratické režimy”. Podporuje sa otvorený rasizmus voči celým národom, čo je zrejmé z rusofóbie a Cancelovej kultúry, ktoré v súčasnosti zachvátili Západ.

Tak ako si multipolárny prechod západného kresťanstva vyžadoval protestantskú alternatívu 16. storočia, musí sa odtrhnutie euroázijského srdca od Západu, ktorý sa sústreďuje na banky NATO, upevniť alternatívnou ideológiou týkajúcou sa spôsobu organizácie zmiešaných verejno-súkromných ekonomík a ich finančnej infraštruktúry.

Stredoveké cirkvi na Západe boli zbavené svojich almužien a dotácií, aby prispievali Petrovým dôchodkom a inými dotáciami pápežstvu na vojny, ktoré viedlo proti panovníkom, ktorí sa vzopreli pápežským požiadavkám. Anglicko hralo úlohu hlavnej obete, ktorú dnes hrá Nemecko. Obrovské anglické dane vyberané údajne na financovanie križiackych výprav boli presmerované na boj proti Fridrichovi II, Konrádovi a Manfredovi na Sicílii. Toto presmerovanie financovali pápežskí bankári zo severného Talianska (Lombarďania a Kahorzinci) a stalo sa kráľovským dlhom, ktorý sa preniesol na celú ekonomiku. Anglickí baróni viedli v roku 1260 občiansku vojnu proti Henrichovi II. a ukončili tak jeho spoluúčasť na obetovaní hospodárstva pápežským požiadavkám.

To, čo ukončilo moc pápežstva nad ostatnými krajinami, bolo ukončenie jeho vojny proti Východu. Keď križiaci v roku 1291 stratili Akko, hlavné mesto Jeruzalema, pápežstvo stratilo kontrolu nad kresťanstvom. Už nebolo “zla”, proti ktorému by sa dalo bojovať, a “dobro” stratilo svoje ťažisko a súdržnosť. V roku 1307 sa francúzsky kráľ Filip IV (“Spravodlivý”) zmocnil bohatstva veľkého vojenského bankového rádu Cirkvi, templárov v parížskom chráme. Aj ďalší panovníci znárodnili templárov a peňažný systém sa vymanil z rúk Cirkvi. Bez spoločného nepriateľa definovaného a mobilizovaného Rímom stratilo pápežstvo svoju jednopolárnu ideologickú moc nad západnou Európou.

Moderným ekvivalentom odmietnutia templárov a pápežských financií by bolo, keby krajiny vystúpili z americkej novej studenej vojny. Odmietli by štandard dolára a americký bankový a finančný systém. to sa deje, pretože čoraz viac krajín nevidí v Rusku a Číne protivníkov, ale veľké príležitosti na vzájomné hospodárske výhody.

Nedodržaný prísľub vzájomného zisku medzi Nemeckom a Ruskom

Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 sľuboval ukončenie studenej vojny. Varšavská zmluva bola rozpustená, Nemecko bolo zjednotené a americkí diplomati sľubovali koniec NATO, pretože sovietska vojenská hrozba už neexistovala. Ruskí predstavitelia sa oddávali nádeji, že sa vytvorí nová paneurópska ekonomika od Lisabonu po Vladivostok, ako to vyjadril prezident Putin. Očakávalo sa, že najmä Nemecko prevezme vedúcu úlohu pri investovaní v Rusku a reštrukturalizácii jeho priemyslu podľa efektívnejších smerov. Rusko by za tento transfer technológií platilo dodávkami plynu a ropy, ako aj niklu, hliníka, titánu a paládia.

Nepredpokladalo sa, že by sa NATO rozšírilo tak, aby hrozilo novou studenou vojnou, a už vôbec nie, že by podporilo Ukrajinu, ktorá bola uznaná za najskorumpovanejšiu kleptokraciu v Európe, a že by ju viedli extrémistické strany, ktoré sa identifikujú s nemeckými nacistickými znakmi.

Ako si vysvetliť, prečo sa zdanlivo logický potenciál vzájomného zisku medzi západnou Európou a bývalými sovietskymi ekonomikami zmenil na sponzorovanie oligarchických kleptokracií. Zničenie plynovodu Nord Stream v skratke vystihuje túto dynamiku. Už takmer desať rokov je neustálou požiadavkou USA, aby Nemecko odmietlo svoju závislosť od ruskej energie. Proti týmto požiadavkám sa postavili Gerhardt Schroeder, Angela Merkelová a nemeckí obchodní lídri. Poukazovali na zjavnú ekonomickú logiku vzájomného obchodu nemeckých výrobkov za ruské suroviny.

Problémom USA bolo, ako zabrániť Nemecku, aby schválilo plynovod Nord Stream 2. Victoria Nulandová, prezident Biden a ďalší americkí diplomati ukázali, že spôsob, ako to urobiť, je podnecovať nenávisť voči Rusku. Nová studená vojna bola formulovaná ako nová krížová výprava. Takto George W. Bush opísal americký útok na Irak s cieľom zmocniť sa jeho ropných vrtov. Spojenými štátmi sponzorovaný prevrat v roku 2014 vytvoril bábkový ukrajinský režim, ktorý osem rokov bombardoval ruskojazyčné východné provincie. NATO tak podnietilo ruskú vojenskú odpoveď. Podnecovanie bolo úspešné a želaná ruská odpoveď bola náležite označená za nevyprovokované zverstvo. Jej ochrana civilistov bola v médiách sponzorovaných NATO vykreslená ako taká útočná, že si zaslúži obchodné a investičné sankcie, ktoré boli uvalené od februára. To je to, čo znamená krížová výprava.

Výsledkom je, že svet sa rozdeľuje na dva tábory: NATO, ktorého centrom sú USA, a vznikajúcu euroázijskú koalíciu. Jedným z vedľajších produktov tejto dynamiky je, že Nemecko nemôže vykonávať hospodársku politiku vzájomne výhodných obchodných a investičných vzťahov s Ruskom (a možno aj s Čínou). Nemecký kancelár Olaf Sholz sa tento týždeň chystá do Číny, aby od nej požadoval, aby zrušila verejný sektor a prestala dotovať svoje hospodárstvo, inak Nemecko a Európa zavedú sankcie na obchod s Čínou. Čína by v žiadnom prípade nemohla splniť túto absurdnú požiadavku, rovnako ako Spojené štáty alebo iné priemyselné ekonomiky neprestanú dotovať svoje vlastné počítačové čipy a iné kľúčové odvetvia. Nemecká Rada pre zahraničné vzťahy je neoliberálnou “libertariánskou” odnožou NATO, ktorá požaduje deindustrializáciu Nemecka a jeho závislosť od Spojených štátov v oblasti obchodu s vylúčením Číny, Ruska a ich spojencov. To sľubuje, že to bude posledný klinec do hospodárskej rakvy Nemecka.

Ďalším vedľajším produktom americkej novej studenej vojny bolo ukončenie akéhokoľvek medzinárodného plánu na zastavenie globálneho otepľovania. Základným kameňom ekonomickej diplomacie USA je, aby ich ropné spoločnosti a spoločnosti ich spojencov v NATO kontrolovali svetové zásoby ropy a plynu – to znamená, aby sa znížila závislosť od palív na báze uhlíka. Práve o to išlo vo vojne NATO v Iraku, Líbyi, Sýrii, Afganistane a na Ukrajine. Nie je to tak abstraktné ako “demokracie verzus autokracie”. Ide o schopnosť USA škodiť iným krajinám narušením ich prístupu k energii a iným základným potrebám.

Bez naratívu novej studenej vojny “dobro vs. zlo” stratia americké sankcie svoj zmysel v tomto americkom útoku na ochranu životného prostredia a na vzájomný obchod medzi západnou Európou a Ruskom a Čínou. To je kontext dnešného boja na Ukrajine, ktorý má byť len prvým krokom v predpokladanom 20-ročnom boji USA, aby zabránili tomu, že sa svet stane multipolárnym. Týmto procesom sa Nemecko a Európa dostanú do závislosti od amerických dodávok skvapalneného zemného plynu.

Trik spočíva v snahe presvedčiť Nemecko, že jeho vojenská bezpečnosť závisí od Spojených štátov. To, pred čím Nemecko v skutočnosti potrebuje ochranu, je vojna USA proti Číne a Rusku, ktorá marginalizuje a “ukrajinizuje” Európu.

Západné vlády nevyzývajú na ukončenie tejto vojny rokovaním, pretože na Ukrajine nebola vyhlásená žiadna vojna. Spojené štáty nevyhlasujú vojnu nikde, pretože na to by bolo potrebné vyhlásenie Kongresu podľa Ústavy USA. Armády USA a NATO teda bombardujú, organizujú farebné revolúcie, zasahujú do vnútornej politiky (čím sa Vestfálske dohody z roku 1648 stávajú zastaranými) a uvaľujú sankcie, ktoré rozdeľujú Nemecko a jeho európskych susedov.

Ako môžu rokovania “ukončiť” vojnu, ktorá buď nemá žiadne vyhlásenie vojny a je dlhodobou stratégiou totálnej unipolárnej svetovej nadvlády?

Odpoveďou je, že žiadne ukončenie nemôže nastať, kým sa nenahradí alternatíva k súčasnému súboru medzinárodných inštitúcií zameraných na USA. To si vyžaduje vytvorenie nových inštitúcií, ktoré budú odrážať alternatívu k neoliberálnemu bankovo orientovanému názoru, že ekonomiky by mali byť privatizované s centrálnym plánovaním zo strany finančných centier. Rosa Luxemburgová charakterizovala voľbu ako voľbu medzi socializmom a barbarstvom. Politickú dynamiku alternatívy som načrtol vo svojej nedávnej knihe Osud civilizácie.