Postamerický svet je čoraz viditeľnejší

Bratislava 25. decembra 2023 (HSP/Vz/Foto:Pixabay)

To, k čomu dochádza u politických elít Spojených štátov, mnohí označujú za šialenstvo. No kým predtým bol politický proces v tejto krajine definovaný zmenou rôznych politických koncepcií, dnes sme svedkami súčasného alebo takmer súčasného bankrotu väčšiny z nich píše v svojom komentári v novinách Vzgljad Vitalij Trofimov – Trofimov

Spojené štáty od svojho vzniku potrebovali vysvetliť, prečo by sa krajiny dobyté a osídlené britskou korunou mali stať nezávislým štátom. Ukrajina prešla podobnou cestou v deväťdesiatych a dvadsiatych rokoch minulého storočia. Kyjevský experiment priviedol krajinu k nacizmu. Dnešné udalosti však ukázali, že vysvetlenie vlastnej histórie, poslania a vyvolenosti je v kríze nielen na Ukrajine, ale aj v samotných Spojených štátoch. Koncepcie, ktoré ospravedlňujú existenciu USA ako jedného suverénneho štátu a ktoré bezproblémovo fungovali dve a pol storočia, už nič neospravedlňujú a nie sú na nič dobré.

Najstaršou z nich je tzv. manifest destiny, čo v preklade znamená “predurčenie osudu” alebo ” zjavený osud”. Táto koncepcia zdôvodňovala dobytie Divokého západu a argumentovala jeho nevyhnutnosťou osobitnými výnimočnými cnosťami amerického ľudu, potrebou civilizovať západ kontinentu a nevyhnutnosťou tejto úlohy, ktorú pred Američanov postavil sám Boh. Prvýkrát sa objavila v článku s príznačným názvom “Anexia” v roku 1845 a definovala charakteristický štýl zahraničnej politiky USA na ďalšie storočia.

V modifikovanej podobe táto koncepcia zdôvodňovala Monroeovu doktrínu, deklaráciu zásad zahraničnej politiky USA, ktorej cieľom bolo chrániť Nový svet pred koloniálnymi záujmami západných mocností. V novom čítaní táto doktrína znela nielen ako “Amerika pre Američanov”, ale aj ako “Oba americké kontinenty sú len pre Američanov”. Táto koncepcia definovala spôsob zahraničnopolitického myslenia USA na celé 20. storočie a ospravedlňovala zvrhnutie revolučných elít v Latinskej Amerike a potom všeobecne nežiaducich politických vodcov na celom svete. Najmä tých, ktorí ťažili ropu. A dnes pod vplyvom tejto koncepcie mnohí ľudia veria, že USA boli a sú osudom predurčené zvrhnúť moc v Iraku, Afganistane, Líbyi, Iráne, Číne, Rusku….

V niektorých ohľadoch ju dopĺňala a v niektorých ohľadoch proti nej stála iná koncepcia – liberálny imperializmus. Tvrdila, že silný štát s trhovou ekonomikou by mal nielen uskutočňovať obchodnú expanziu do iných štátov, ale aj vytvoriť a udržiavať tam osobitný režim politickej stability, priaznivý pre obchod a ťažbu prírodných zdrojov. Táto expanzia by mala viesť k vytvoreniu spoločného kultúrneho a hospodárskeho priestoru, čo je výhodné pre samotné impérium aj pre národy “liberálne kolonizovaných” krajín. Táto koncepcia sa objavila vo Francúzsku za Napoleona III, potom sa koncom 19. storočia stala populárnou vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch sa rozšírila v dôsledku španielsko-americkej vojny v roku 1898, čo dalo vzniknúť veľkému počtu vlasteneckých symbolov, ako napr. – akási americká obdoba “Matky vlasti”. Tento koncept poznáme aj my: v roku 2003 sa ho bez väčšieho úspechu pokúsil spopularizovať Anatolij Čubajs.

Dnes koncept liberálneho impéria zažíva svoj druhý zrod v Spojených štátoch. Jeho plody sa však už teraz zdajú byť akosi predčasné. Tradičné predstavy o americkej výnimočnosti, príťažlivosti amerického spôsobu života a kultúrnom imperializme sa veľmi hrubo spájajú s tým, že v rámci takéhoto liberálneho impéria všetky výhody z takejto spolupráce získava liberálna “metropola”, zatiaľ čo liberálne “kolónie” len krízy.

Ale aj v prvej kríze liberálneho imperializmu – počas Veľkej hospodárskej krízy – sa ozývali hlasy za to, aby sa nehľadelo na vyslovene slabú geoekonomiku, ale na ideály. Tak vznikla koncepcia amerického sna, ktorá sa zrodila z talentu historika Jamesa Adamsa.

Tento pojem bol vždy vágny, nejasný a rôznorodý, ale v politickej rétorike sa stal mimoriadne populárnym. Málokedy sa stalo, že by sa kandidát na amerického prezidenta nezmienil o tom, že jeho vláda povedie k naplneniu amerického sna alebo ho priblíži.

Našiel si svojich priaznivcov aj v zahraničí. Mnohí ľudia sa snažili formulovať “francúzsky sen”, “nemecký sen”, “ruský sen”, považovali ich za veľmi podobné americkému snu a pod jeho vplyvom si púšťali do svojich domovov americké investičné spoločnosti.

Za jeden z najúspešnejších pokusov o konkretizáciu amerického sna možno považovať koncept “svet zajtrajška”. Pôvodne išlo o britský televízny seriál o modernom pokroku v oblasti vedy a techniky. Postupom času sa z neho zrodila akási výstava úspechov národného hospodárstva na americkej pôde, ktorá sa spojila so “zlatým vekom” vedeckej fantastiky a vytvorila stále aktuálny obraz Spojených štátov ako technologickej veľmoci, kde každý inžinier, vynálezca či programátor môže nájsť priestor a podporu pre stelesnenie svojich tvorivých fantázií.

Seriál sa vysielal 38 rokov, kým ho začiatkom roka 2003 nezrušili, a koncept Sveta zajtrajška stále inšpiruje začínajúcich tvorcov, ale už začal odumierať na takých pohrebiskách obsahového priemyslu, ako je kinematografia (Future Earth s Georgeom Clooneym, 2015) alebo počítačové hry (populárna séria Fallout).

Paralelne s ním sa rozvíjal aj ďalší, menej aplikovaný, ale skôr morálny a etický koncept Hradu na kopci. Ten deklaroval, že americká výnimočnosť je bezkonkurenčná a že ostatné národy by si mali osvojiť nielen anglický jazyk, ale aj americký spôsob myslenia, liberálne postoje a spoločenské inštitúcie. Hlavným obsahom koncepcie bola akási politicko-protestantská spiritualita, populárna medzi konzervatívcami a navrhovaná na široký export do iných krajín.

Ťažko považovať koncepciu za úspešnú, ale dala vzniknúť novým formám chápania výnimočnosti Američanov a treba predpokladať, že poskytla novú rétoriku na zasahovanie do vnútorných záležitostí iných krajín.

Chronologicky bol Hrad na kopci nahradený zahraničnopolitickou koncepciou, ktorú nazývame Slobodný svet. Podľa nej sa americká výnimočnosť nezakladala na nejakom osobitnom vzťahu ku Kristovi, ale na osobitnom vzťahu k slobode. A ak sa Američania niečím odlišujú od ostatných európskych národov, tak tým, že sú “slobodní ľudia”. Samozrejme, takýmto slobodným svetom by sa mala stať celá zóna vplyvu Spojených štátov a v ideálnom prípade by sa mal stať slobodným celý svet. Ale nie v tom zmysle, že je slobodný, ale v tom zmysle, že vylučuje akýkoľvek politický odpor voči americkej zahraničnej politike.

Táto koncepcia zmierovala stúpencov Hradu na kopci a liberálneho imperializmu. Pozadím tejto koncepcie bol boj proti komunistickému vplyvu a najväčším sklamaním bol rozpad ZSSR. Dnes sa považuje skôr za relikt studenej vojny, ale stále sa spomína v politických prejavoch.

Keďže americká politická elita nedokázala zvíťaziť na bojisku a po ropnom boome v 70. rokoch nedokázala ZSSR ekonomicky udusiť, hľadala nové spôsoby, ako vyjadriť, o čo sa v skutočnosti viedla skrytá vojna. Boj sa presúval do oblasti kultúrnej nadradenosti a tu sa objavili ďalšie dva politicko-kultúrne pojmy – Nový Babylon a Ríša dobra.

Koncepcia Nového Babylonu tvrdila, že nakoniec sa celé ľudstvo stane jedným, jednou spoločnosťou a dokonca jedným mestom, New Yorkom. Preto je už teraz potrebné vydať sa týmto smerom a premeniť naše mestá na pobočky New Yorku s jeho “McDonaldmi”, rušnými diaľnicami, “bielou” Wall Street a “čiernym” pouličným umením. Táto koncepcia prešla niekoľkými vydaniami a ukázala sa ako veľmi húževnatá. Ak sa teda pozrieme bližšie, mnohé naše ekonomické, estetické a politické preferencie sú diktované newyorským modelom. A keď sa nejaký liberálny študent vyberie na protestné zhromaždenie, jeho sťažnosť vždy znie, že toto nie je New York.

Ak bol Nevý Babylon koncepciou východného pobrežia Spojených štátov, Hollywood zrodil ďalšiu na Západe – spolu so sériou Hviezdnych vojen. Vtedy, v roku 1977, nikto nechápal, prečo by Američania chceli ďalšiu vesmírnu operu. Existovali už populárne televízne seriály “Flash” o Flashovi Gordonovi a “Star Trek”, literatúra sa uspokojila s “Johnom Carterom na Marse” Edgara Burroughsa a “Dunou” Franka Herberta. Politický význam filmov bol však dôležitejší ako literárny
a prejavil sa oveľa neskôr.

Teraz už nebolo potrebné vysvetľovať, prečo sú USA lepšie ako ZSSR, nebolo potrebné bojovať na filozofickom fronte odporom k marxistom, nebolo potrebné bojovať na ekonomickom fronte sankciami a zmluvami. Celý boj sa odohrával v kultúre: na poli spektakulárnosti, naratívnosti, informačného vplyvu, kontextu. Existuje Ríša zla a Ríša dobra, a tak sa opäť “z vôle osudu” stalo, že znaky Ríše dobra sa spájajú skôr s nami, Američanmi, a znaky Ríše zla – s “nimi”, Sovietmi.

Nástroje ukované v tejto rovine médiami boli také účinné, že rozložili nielen ZSSR, ale aj samotné USA. Ich plnohodnotná kritika sa začala až teraz. Jej súčasťou je napríklad čierna tragikomédia Nedívaj sa hore (2021), kde Dobrá ríša nielenže zvíťazila na svetovej scéne, ale aj znečistila mozgy svojich poddaných, čím vzniklo množstvo škaredých antropologických typov, komplexne zastúpených vo filme.