Poplach v redakcii denníka SME

Bratislava 29. apríla 2024 (HSP/Foto:Facebook/SME)

V teórii masovej komunikácie existuje termín „agenda setting“, teda „nastoľovanie agendy“. Myslia sa tým, stručne povedané, témy, ktorými sa dominantne zaoberajú masmédiá. Obsah televízneho vysielania alebo články v novinách potom formujú verejný diskurz. Stávajú sa totiž predmetom rozhovorov bežných ľudí v každodennej komunikácii, či už osobnej, alebo na sociálnych sieťach

Spomínam si na podcast Denníka SME, v ktorom sa redaktori Jakub Filo a Zuzana Kovačič Hanzelová bavili o tragédii prebiehajúcej v Gaze. Spomedzi listov poslucháčov vybrali otázku, že ako sa postaviť k izraelsko-palestínskemu konfliktu. Zhodli sa na tom, že síce je hrozné, že tam umierajú deti, ale je v poriadku na niektoré veci nemať názor.

Lebo vraj veci nie sú len čiernobiele.

Presne tak – tí istí ľudia, ktorí majú absolútne jasno v konflikte na Ukrajine, odrazu proklamujú, že k izraelskej agresii nemusíme zaujať rovnako jednoznačný postoj. Vyše tridsať tisíc obetí, medzi nimi valná časť ženy a deti, zbombardované nemocnice, školy, kostoly a obytné štvrte…

Myslím, že fakty hovoria za seba celkom dostatočne. Ale nie pre redaktorov SME.

Keď sa presunieme na pôdu RTVS, objavíme ďalší fenomén. Prítomnosť niektorých udalostí vo vysielaní a ich hodnotenie je akoby priam povinnosť vytesaná do kameňa. Napríklad zásahy ruskej polície voči tamojším demonštrantom alebo ľuďom nejakým spôsobom porušujúcim zákon. V duchu hesla To je diktátorský režim, to je tyrania, na to musíme sústavne upozorňovať! Odtiaľ nikdy nič dobré neprišlo ani nepríde!

Niekedy mám dojem, že sa v Rusku čo i len konárik na strome zachveje, treba to mediálne skritizovať.

Avšak to, že na americkej pôde sú v ostatných dňoch zatýkaní vysokoškoláci za tichý a pokojný protest (proti genocíde v Gaze), ide akosi mimo pozornosť verejnoprávnej televízie. Aspoň ja som nepostrehol, že by tak opulentne kritizovali zatýkanie aktivistov v USA, ako to robia v prípade Ruska.

A nie som sám, koho znepokojuje takáto selektívnosť. Ako píše predseda hnutia Socialisti, Artur Bekmatov: „Márne som sa snažil vo verejnoprávnych správach dohľadať čo i len zmienku o zatýkaniach na amerických univerzitách…“

Dodáva, že za sedem mesiacov izraelskej ofenzívy v Gaze zomrelo násobne viac civilistov ako za dva roky vojny na Ukrajine.

Naozaj je v poriadku nemať na okolnosti tejto tragédie názor (okrem toho, že uznáme, že je to humanitárna katastrofa)? Naozaj nevidíme ten dvojaký meter?

Hlavne, že pán Filo (mimochodom zástupca šéfredaktorky SME, teda žiaden elév, ale človek v určitej pozícii) sa dušuje, aké objektívne a múdre sú mainstreamové médiá, ktoré vraj „voličom a občanom poskytujú pravdivé, nezávislé a čo najobjektívnejšie informácie, aby mohli robiť dobré voličské (ale aj iné – napríklad spotrebiteľské) rozhodnutia.“

Ďakujem, pán Filo, ale keby som robil rozhodnutia podľa vás, tak spávam ešte horšie, než obyčajne, alebo vôbec.

Šéfredaktorka SME, Beata Balogová, svojmu kolegovi zdatne sekunduje. Píše, že „verejnosť si ich (súčasnú politickú garnitúru) nikdy nezvolila na to, aby sa snažili vymývať mozgy a prenášali do spoločného éteru svoje najúchylnejšie predstavy o kultúre, vede, zdraví alebo bežnom živote.“

Aké vymývanie mozgov? Čo za „úchylné predstavy“ to spomína? Nevšimla si, že na piatkovom odovzdávaní filmových cien Slnko v sieti sa masovo proklamoval jeden jediný, a to progresívny svetonázor?

Všimol si to aj vicepremiér Tomáš Taraba vo svojom statuse: „Zneužiť na politické útoky kultúrny program na RTVS v čase kedy hovoríme, že už dávno neslúži verejnosti, ale úzkej skupinke okolo Progresívneho Slovenska a ešte pri tom plakať, je na smiech a dôkazom, že pri RTVS už včera bolo neskoro.“

Mimochodom – napriek súčasným krokom (alebo práve vďaka nim…) má súčasná vláda naďalej vysoké volebné preferencie. Podľa agentúry Focus by dokonca v prípade, že by boli voľby teraz, dokázala s hnutím Republika (ktoré by získalo niečo nad 5%) sformovať tesnú ústavnú väčšinu.

Tak čo keby sme, kolegovia, prijali fakt, že ľud si želá takúto vládu a schvaľuje jej kroky?

Ale navidomoči má patent na určovanie tém a ich spracovanie a prenášanie do éteru iba tím ľudí spriaznených so svetonázorom, aký prezentuje SME, prípadne Denník N alebo Aktuality. Na základe čoho, na základe akých morálnych, odborných a intelektuálnych kvalít sa do takej pozície pasujú, nevedno.

Pritom nespochybňujem ich profesionalitu pokiaľ ide o remeselné zručnosti: zaiste ovládajú slovenský jazyk, formálne náležitosti novinárskych žánrov, a technologické zariadenia na výbornú. Majú taký ten novinársky „gríf“ z praxe. O tom by som sa nikdy nesporil.

Ide však o intelektuálnu kapacitu myslieť v širších súvislostiach, poznať kontext, mať historickú pamäť, ale aj empatiu a logické myslenie, tak zúfalo potrebné pre tvorenie relevantných analýz s vysokou pravdivostnou hodnotou, kde novinár neskĺza k všeobecným frázam a bitiu sa do pŕs, že on, jedine on zastáva tie „správne“ hodnoty.

Dokážeme ako novinári prejaviť súcit s moslimkou, ktorú v Iráne zatkli za protest proti noseniu šatky, ale nedokážeme zároveň rešpektovať, že ten malý kus oblečenia zohráva významnú úlohu v rámci náboženského presvedčenia celej civilizácie, akokoľvek odlišnej od našej?

Tak potom kde je tu empatia, citlivosť, tolerancia k inakosti?

Ak by sa naši novinári úprimne zaujímali o dianie vo svete, pozorne by sledovali aj iné, nielen angloamerické médiá. Odporúčam na začiatok Al Džazíru, Hindustan Times, alebo Wion. Jednoducho: medzinárodné spravodajské kanály. Aby mali všestranné informácie aj z iných svetových strán, než je západ.

Možno by zistili aj to, že v Nemecku sa nedávno odohral veľký škandál, porovnateľný s toľko kritizovaný zásahmi komunistov minulého režimu proti demokracii:

Bývalý grécky minister financií, ľavičiar a líder politického hnutia DiEM25 Yanis Varoufakis bol úradne vykázaný z Nemecka. Dokonca dostal zákaz vyjadrovať sa k publiku cez elektronické kanály (videoodkazy) pod hrozbou, že bude súdený za porušenie nemeckých zákonov.

Dôvodom vykázania mal byť jeho príhovor v prospech dodržiavania všeobecných ľudských práv v izraelsko-palestínskom konflikte. Ten chcel politik predniesť ešte na nedávnom kongrese o Palestíne v Berlíne. Kongres však bol prerušený policajným zásahom kvôli údajnému šíreniu antisemitizmu. Ozbrojené jednotky vtrhli do budovy a prerušili online vysielanie v priamom prenose.

Paradoxné je, že zatkli aj niekoľko židovských občanov, ktorí sa kongresu zúčastnili…

Podľa Varoufakisa boli takto narušené samotné základné princípy demokracie. Politik tiež tvrdí, že Nemci sa v súčasnosti opäť stávajú tichými komplicmi genocídy.

Tak o čom je tá naša západná vznešenosť, ušľachtilosť, demokratickosť a sláva? Platí len pre niektorých a pre vybrané témy?

A prečo na to neupozornili naše médiá?

Vari by to narušilo pohľad na svet, aký sa nám snažia pretlačiť do hláv?

Pohľad na svet, kde témy určujú práve médiá, a tým nám stanovujú (nimi obmedzený) pozorovateľský uhol?

Tak kto tu vymýva mozgy?

Keby si naši novinári priznali, ako selektívne pracujú, museli by zároveň uznať, že vôbec nie sú až takí nezávislí, za akých sa sami vyhlasujú. Ako si môžu nárokovať na vlastníctvo jediného správneho názoru a pravdy?

Podľa Jakuba Fila sú to autokrati, kto rozkladá koncept pravdy. Lenže samotné médiá vytvárajú jej vlastný, paralelný koncept. A ten obsahuje len vybrané čriepky udalostí z domova a zo sveta, zostavené do veľmi limitovaného obrazu reality. Francúzsky filozof a teoretik médií Jean Baudrillard hovorí v tejto súvislosti o tzv. hyperrealite, teda situácii, keď sa mediálna reprezentácia sveta stáva v očiach príjemcov reálnejšou, než sama realita.

V podstate akýsi paralelný svet – matrix.

Keby bola bývala pani Hanzelová študovala za čias, keď som na UKF v Nitre mal tú česť vyučovať na katedre žurnalistiky, mohla to vedieť a možno by dnes hovorila ináč. Ale načo si rozširovať obzory, pravda? Keď už máme istú stoličku v bratislavskej redakcii a výplatnú pásku v ruke, magisterský titul vnímame ako zdrap, stačí nám zrejme aj bakalár, aby sa nepovedalo…

Pri reformácii RTVS pôjde práve o to, aby do skladačky obrazu sveta, ktorý je tam vytváraný, boli vložené aj ďalšie kúsky puzzle; aby televízny obraz odrážal realitu čo najvernejšie. A nie o zmenu na „konšpiračný kanál“ typu TV Slovan, ako straší šéfredaktorka Balogová vo svojom článku.

Na záver malá perlička: na štvrtok sú ohlásené opozičné protesty v duchu motta „RTVS si vziať nedáme!“

Tak momentík… Netušil som, že verejnoprávne médium patrí vám, progresívci…

Všímate si, ako sa sami usvedčujú zo zaujatosti? Veď oni si privlastnili RTVS!

Verejnosť má právo na informácie z rozličných, aj protirečivých, alebo „nepohodlných“ zdrojov. A áno, ľudia majú právo vedieť aj o pozitívnych veciach, ktoré urobí jedna či druhá vláda, bez ohľadu na to, či ju vedie Fico alebo Heger alebo ktokoľvek iný.

Názor už si utvoria sami.

Pretože slovenský občan, vrátane toho „rurálneho“ (ako sa posmieva vidiečanom pán Vašečka, sociológ populárny v kruhoch priaznivcov Denníka N), nie je idiot – akokoľvek sa nás o tom snažia presvedčiť.

Prečítajte si tiež:

• Viete prečo Šimečka neodsúdil režim v Izraeli?
• Filmový galavečer – absolútne nepochopenie reality a dojatá prezidentka