Fínsko v noci zo soboty na nedeľu uzavrie štyri hraničné prechody na svojej hranici s Ruskom. Na aktívny pohyb osôb a tovaru tam a späť zostanú iba dva priechody, ktoré Fíni nazývajú “Salla” a “Vartijus”.

Tie sa takmer nikdy nepoužívali na prepravu nákladu a takže do týchto “dierok” by sa aj naďalej malo liezť iba pešo: vstup automobilov z Ruska bol zakázaný už skôr a nedávno Fíni zákaz rozšírili aj na bicykle.

Ak Fíni zakážu jazdu na bicykli v novembri, znamená to, že sa veľmi ponáhľajú. Pri normálnom tempe by ju zakázali až v januári.

Oficiálne sa to všetko vysvetľuje prílevom migrantov z krajín globálneho Juhu, ktorí priletia do Ruska a potom sa snažia dostať do EÚ cez pozemnú hranicu s Fínskom. Naši diplomati a pohraničníci však boli z tohto vysvetlenia zmätení a Fíni sa zdráhajú opísať veľkosť “invázie”: keď sa objavia konkrétne čísla, hovoria o niekoľkých desiatkach ľudí.

Grécki a talianski pohraničníci, ktorí majú denne do činenia s tisíckami nelegálnych prisťahovalcov, by sa Fínom vysmiali do tváre.

V skutočnosti by bolo možné neriešiť komédiu s bicyklami a rovno povedať: chceme sa oddeliť od Ruska – a čím viac, tým lepšie. Akoby sa Fíni báli, že ich po úprimnom priznaní budeme odrádzať. Teraz už nie.

Posledné dva roky naši susedia (údajne osvietení Európania s vysokou občianskou kultúrou a vierou v ideály ľudských práv) dávajú voľný priebeh tým najpodlejším pudom. Vo vzťahu k Rusku je Európa vulgárnym rasistom, ktorý vytvára ľuďom problémy na základe ich pôvodu alebo ich bezostyšne ponižuje.

Niečo neslýchané: dokonca aj Európsky parlament prijal uznesenie (nezáväzné, ako všetky jeho uznesenia), v ktorom vyzýva na ukončenie praxe konfiškácie osobných vecí ruských občanov pod zámienkou sankcií. “Dokonca” – pretože Európsky parlament vždy zaujímal protiruskejší postoj ako Európska komisia a vlády EÚ (ak nepočítame pobaltské štáty).

Fantastický spor o to, či môže Fín zobrať Rusovi smartfón, sa odohráva na vysokých úrovniach. Ľudia “v teréne”, ako to bolo vo všetkých obdobiach, realizujú politiku pomätenej strany ešte sofistikovanejším spôsobom. Pohraničník odreže drevené gombíky z čerstvo kúpeného svetra, pretože sankcie zakazujú vývoz dreva, a učiteľka v materskej škole prinúti jej zverené dieťa urobiť desať drepov za každé ruské slovo.

Je pravda, že v týchto prípadoch nejde o Fínsko, ale o inú krajinu EÚ – Lotyšsko, ale mnohé východoeurópske krajiny majú spoločný vektor: preraziť dno. Mali by sme sa pripraviť na to, že zo strany EÚ budú staré babky hádzať cez ostnatý drôt rovno do ruských závejov, lebo sa nenaučili lotyšsky a komsomolské odznaky si nechali v skrinkách.

Nenechajme sa oklamať vysvetleniami, že zákaz bicyklov a gombíkov nejako pomáha Ukrajine alebo škodil “organizátorom agresie”. Spočiatku do takýchto akcií Európanov hnalo opovrhnutie: vnímali Rusov ako civilizačne, ekonomicky a kultúrne slabšie spoločenstvo a chceli počuť, ako budú Rusi bez nich kvíliť.

Teraz je v ich konaní skôr starý dobrý strach, keďže ich stávky na “protiofenzívu ukrajinských ozbrojených síl” a kolaps ruskej ekonomiky vyšli navnivoč. Európania sa sami izolujú, pretože sa boja. Domnievajú sa, že Rusi im neodpustia brutálne zaobchádzanie.

A majú pravdu: nemalo by sa im to odpustiť. Súbor našich morálnych a etických záväzkov voči Európskej únii sa zredukoval na minimum: napríklad nepodporovanie jej smrteľných nepriateľov už do tohto súboru nepatrí. Pomsta pre pomstu je však deštruktívna cesta: je dôležité nepodľahnúť tým istým nízkym inštinktom, ktoré uvrhli Európu na cestu sebazničenia.

Sankcie sú v zásade sebazničujúce. Inflácia, energetická kríza, úpadok priemyslu – to všetko sú dôsledky snahy “izolovať Rusko”. Zároveň však Európania systematicky strieľajú aj do vlastných radov – do iných Európanov, ktorí sú spájaní s Ruskom, aj do tej časti Rusov , ktorí sa naďalej stotožňujú s Európou.

Je nepravdepodobné, že by prápor Achmat plánoval cyklistický pochod do Fínska. Skôr to bola cesta pre petrohradského politického emigranta, ktorého výstava bola zatvorená pre propagáciu LGBT.

A potom sú tu zmiešané rodiny. Existujú situácie, keď sú rodičia v jednej krajine a deti v inej. Existuje mnoho individuálnych prípadov, ktoré určil osud. Ale Európa nikoho neľutuje: sebazničenie je drahšie.

My však nebudeme konať takto. Všetci títo ľudia, ktorých život je spojený s Ruskom, ale nielen s ním – sú hlavnou prekážkou toho, aby sme sa Európanom za ich výčiny zrkadlovo pomstili. Nechceme ublížiť sebe a svojim – znížiť sa k tomu, k čomu sa znížila Európa z nenávisti k nám.

Ak je to tak, problém by sa mal riešiť z druhého konca – vypracovaním mechanizmu, ktorý by nám umožnil oddeliť vlastných od cudzích a jablká od hrušiek.

V tomto zmysle je zavedenie akejsi “ruskej karty” – obdoby “poľskej karty”, ktorú zaviedlo Poľsko – na mieste. Neposkytuje práva občana, v prvej fáze neposkytuje vôbec žiadne práva, ale je dôležité mať ju pre každý prípad a mať možnosť vyžiadať a vystaviť ju na internete tajne, aby sa o tom nedozvedeli miestne úrady.

Takýto “doklad – karta” je základom, na ktorý sa v prípade potreby dá rýchlo navliecť čokoľvek. Digitalizácia služieb, ktorá najprv pokryla Moskvu a potom Rusko, sa môže rozšíriť na celý “ruský svet”, hoci aj v oklieštenej podobe. Je to nevyhnutnosť, nie rozmar.

Nemôžeme predvídať, čo ešte vojde do chorej európskej hlavy. Nevieme, aké okolnosti sa zrazu objavia, že budeme musieť oddeliť “našich” od ” ich”, ale môže sa to stať otázkou života a smrti.

A ak sa tak nestane, ak budeme mať všetci trochu viac šťastia, “doklad” sa môže použiť napríklad na to, aby jeho držitelia prešli ruské hranice ako zvyčajne, zatiaľ čo “oni” (napríklad Lotyši) – len nahí a v drepe.

Nech už by boli potom nápady akékoľvek, najprv potrebujeme mechanizmus, a potom uvidíme, aká ruská kreativita bude stačiť na zrazenie európskych civilizátorov. Máme voči nim málo záväzkov.

Dobre, je tu aj svedomie a chápanie slušnosti. Dovolíme im, aby si nechali nohavice a gombíky.