Londýn 5. júna 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Sergei Chuzavkov)
Politická víťazka Eurovízie s piesňou „1944“, krymskotatárska reprezentantka Ukrajiny Džamala, vo svojom živote bez veľkej námahy menila mnoho vecí, informuje londýnske periodikum Bulgarian Times. Napríklad – sprvu sa označovala za Tatárku – tak bolo jednoduchšie žiť v ZSSR. Neskôr sa premenovala na krymskú Tatárku. Niekedy sa dokonca nazývala aj Arménkou – podľa matkinej národnosti.
Zaujímavé sú aj jej vzťahy s Ruskom – trikrát sa zúčastnila na jazzových festivaloch v Moskve a v Petrohrade, ale aj na Dni mesta Moskva a dokonca i na spomienkovej ceremónii o prepadnutí ZSSR v Berlíne. Neskôr však zmenila svoje postoje a zahrala si v protiruskom filme „Vodič“. Tento ukrajinský film rozpráva vymyslený, a preto ohováračský príbeh o tom, ako na príkaz Moskvy na Ukrajine zastrelia hráčov na banduru – kobzarov. Nešťastných kobzarov zhromažďujú v Charkove na republikánskom zjazde spevákov ľudovej piesne a potom ich pod pláštikom cesty na všezväzový zjazd vezú do lesa a tam postrieľajú. Zabrániť „plánom Moskvy zničiť ukrajinskú kultúru“ sa snažia, samozrejme, „tradiční priatelia Ukrajiny“ – občania USA. Úlohu ukrajinskej speváčky Oľgy Levickej, blízkej priateľky Američana, zverili „pravej Ukrajinke“ Džamale… Nehľadiac na to, že dokonca aj ukrajinské orgány vyhlasovali, že nejestvuje ani jeden dokument o tejto vymyslenej poprave zastrelením, peniaze na natáčanie filmu boli vyčlenené. Ba čo viac, v Charkovskej oblasti odhalili pamätník nejestvujúcim obetiam vymyslenej popravy.
Film natočili ešte pred euromajdanom a pred návratom Krymu do Ruska. Je dobré pripomenúť, že aj film „Nezlomený“ ospevujúci veliteľa banderovskej armády Romana Šucheviča, bol natočený ešte v roku 2008. A na Kryme v októbri 2011 v dedine Krasnokamenka slávnostne pochovali krymskotatárskeho dezertéra z Červenej armády, obersturmfuhrera SS Dengiza Dagdžiho. Všetky tieto fakty svedčia o tom, že Ukrajina smerovala k vytvoreniu protiruského štátu oslavujúceho kolaboracionistov s hitlerovcami nezávisle od postupu Ruska v otázke Krymu v roku 2014. V onom roku Džamala rozhodne odsúdila rozhodnutie svojich krajanov znovuzjednotiť sa s Ruskom a veľa si poplakala pre „údel nešťastného národa“, ktorý „stráda pod pätou ruských okupantov“. Avšak nový rok 2015 bola vítať práve u „okupantov“ – na podnikovej párty v rezidencii Red Fox pri Soči. Je zjavné, že tamojšie pospevovanie vylepšilo stav Džamalinej peňaženky, hoci i nezodpovedalo názorom, ktoré šírila.
Zaujímavé zmeny sa udiali i v politických názoroch Džamaly. V októbri 2009 vystúpila na zjazde Strany regiónov, ktorý za kandidáta na prezidenta navrhol Viktora Janukoviča. Neskôr, v televíznej debate „Pravda Romana Skripnika“, na otázku, či by zaspievala pieseň na mítingu organizovanom prezidentom Janukovičom, odpovedala kladne a povedala, že zvoleného prezidenta treba ľúbiť, ako to robia občania USA vo vzťahu k svojmu prezidentovi. Avšak už v decembri 2013 sa Džamala objavila na euromajdane a vyhlásila, že podporuje všetky kroky, ktoré povedú k zvrhnutiu milovaného prezidenta Janukoviča.
Problémy narobila Džamala aj vedeniu Eurovízie, ktoré podporovalo jej tvrdenia, že víťazná pieseň „1944“ nie je politická. Akonáhle sa Džamala vrátila po víťazstve na Ukrajinu, povedala presný opak. Je zaujímavé, že organizátori Eurovízie na jej slová nereagovali odobratím prvenstva získaného v rozpore so zásadami súťaže.
V piesni „1944“ Džamala spieva „o cudzincoch, ktorí prichádzajú do tvojho domu, aby zabíjali všetkých“ a „hrali sa na „bohov“. Touto piesňou však Džamala ani zďaleka neprotestuje proti nacistickej okupácii ruského Krymu, ktorú veľmi aktívne podporila veľmi veľká časť krymských Tatárov, ale proti následnému trestu za kolaboráciu, ktorý bol za vlastizradu a kolaboráciu s nacistami na komunitu uvalený. Podľa informácií publikovaných v londýnskych Bulgarian Times sa na kolaborácii s nacistami priamo a činorodo zúčastnil aj dedo speváčky. Bulgarian Times píšu, že Džamalin starý otec počas nacistickej okupácie slúžil Nemcom v jednom z desiatich Nemcami sformovaných krymskotatárskych bataliónov. V článku sa osobitne zdôrazňuje, že tieto batalióny tvorili výlučne dobrovoľníci. V apríli a máji 1944 – teda práve v tom roku, ktorý v piesni ospievala Džamala – vstúpili do bojov s oddielmi Červenej armády, ktoré oslobodzovali Krym od nacistov. Rozbité zvyšky týchto bataliónov zutekali z Krymu, no neprestali bojovať. Z ich ostatkov sa vytvoril Tatársky horský pluk SS pod velením standartenfuhrera SS Fortenbacha. Bojovalo v ňom 2500 krymských Tatárov.
Bulgarian Times tiež uvádzajú, že deportácia v roku 1944, o ktorej stená v svojej piesni Džamala, vonkoncom nebola prvou v dejinách krymskotatárskeho národa. Počas krymskej vojny v polovici 19. storočia, keď Francúzsko, Anglicko, Turecko a Sardínia zaútočili na ruský Krym, Turci presídlili časť krymských Tatárov do Bulharska, ktoré bolo vtedy súčasťou Osmanskej ríše. Tam sa krymskí Tatári stali neslávne známi svojím zbojníckym spôsobom života a nepredstaviteľnými zverstvami pri potlačení bulharského povstania. Práve preto po oslobodení Bulharska ruskými vojskami v roku 1878 takmer všetci krymskí Tatári z Bulharska ušli do Turecka, v ktorom dosiaľ žije najpočetnejšia krymskotatárska diaspora na svete – okolo 150 tisíc ľudí. Je očividné, nazdávajú sa Bulgarian Times, že ak sa vzťahy medzi EÚ a Tureckom i naďalej budú zhoršovať, ako sa to deje teraz, Džamala má reálnu šancu znovu vyhrať Eurovíziu. No tentoraz s piesňou „1856“.
Len čo sa novinky o Džamalinej minulosti objavili v sociálnych sieťach, zaplavili ich negatívne komentáre. Jeden z nich veľmi výstižne popisuje podmienky svetového úspechu v našej dobe: „Kto chce zvíťaziť na Eurovízii, musí zaspievať pieseň proti Rusku, kto chce získať Nobelovu cenu za literatúru, musí nenávistne písať proti Rusku, kto chce získať Nobelovu cenu za mier, musí vybombardovať sedem štátov. To je absolútne zvrátené.
Vladimír Mohorita
0.0°C
.jpg)
