Moskva/Washinhgton 8. júla 2023 (HSP/sonar21/Foto:Pixabay)
Tento článok je napísaný s cieľom pomôcť riešiť opakujúcu sa otázku týkajúcu sa konfliktu na Ukrajine: či Rusko postupuje dostatočne rýchlo na to, aby dokončilo svoju špeciálnu vojenskú operáciu (ŠVO)? Za týmto účelom sa článok zaoberá niektorými vybranými historickými obdobiami operácie, v ktorých Rusko mohlo prijať rôzne rozhodnutia ovplyvňujúce rozsah a tempo ŠVO. Pridáva sa materiál, ktorý má predbežne pomôcť vysvetliť dôvody, prečo sa Rusko rozhodlo pre jednu vec a nie pre inú. Pridávajú sa ďalšie základné informácie, ktoré čiastočne pokrývajú zapojenie Spojených štátov. Zatiaľ čo prvá časť dokumentu sa venuje historickému prístupu, druhá časť sa zaoberá nadchádzajúcimi udalosťami a situáciami, ktoré si budú vyžadovať ťažké rozhodnutia oboch vlád. Tieto rozhodnutia ovplyvnia rýchlosť, akou sa celý svet bude uberať smerom k tretej svetovej vojne, píše Larry Johnson vo svojom poslednom príspevku
V roku 2014 sa USA rozhodli zrealizovať finále zmeny režimu na Ukrajine, na ktorého prípravu podľa správ vynaložili v priebehu rokov približne 6 miliárd dolárov. Rusko sa vtedy muselo rozhodnúť pre niekoľko vecí. Jednou z nich bolo, či má zasiahnuť spôsobom, akým Rusko zasiahlo o niekoľko rokov neskôr v Kazachstane, keď priletelo s vojenskými silami, obkľúčilo pučistov a o týždeň odišlo domov.
Rusko tiež mohlo podporiť demokraticky zvoleného prezidenta Ukrajiny po jeho úteku do Ruska vytvorením exilovej vlády. Niečo podobné, ako keď bol zvrhnutý prezident Jemenu a utiekol do Saudskej Arábie. V tomto druhom prípade bolo ťažké povedať, o ktorej vláde tlač hovorila, či o exilovej alebo o faktickej vláde v Saná.
Je zaujímavé, že Poľsko nedávno vytvorilo bieloruskú exilovú vládu zloženú z bieloruských opozičných politikov. V každom prípade sa Rusko rozhodlo nevyužiť propagandistický potenciál ukrajinskej exilovej vlády, ktorá by mohla ukázať, ako USA tvrdia, že podporujú demokraciu, pričom zvrhli demokratickú vládu.
Rusko sa tiež rozhodlo nepoužiť svoju armádu na potlačenie problému v zárodku, pravdepodobne z mnohých dobrých dôvodov. Jedným z pravdepodobných dôvodov bola skutočnosť, že Ukrajina mala v tom čase údajne najväčšiu armádu v Európe, približne 800 000 vojakov, čo dokonca prevyšovalo 500 000 vojakov v Turecku.
Ďalším dôvodom mohlo byť to, že Rusko sa orientovalo na Európu už od čias Petra Veľkého a Putin v poslednom čase presadzoval koncepciu Európy od Lisabonu po Vladivostok. Ruská vojenská reakcia na Ukrajine by v tom čase pravdepodobne bola zlým krokom pre vzťahy s verejnosťou a mohla by vyvolať protiopatrenia zo strany Západu, na ktoré Rusko ešte nebolo pripravené.
Namiesto toho Rusko zorganizovalo minské dohody s cieľom pokúsiť sa o mierové riešenie separatistických hnutí. Zdalo sa, že Rusko podporuje ukrajinských separatistov na minimálnej potrebnej úrovni a že sa sústredí najmä na zabezpečenie Krymu a mimoriadne dôležitej námornej základne v Sevastopole.
Minské dohody však neplnil ani Západ, ani Ukrajina.
Západní politici neskôr vyhlásili, že išlo o úskok, ktorý mal NATO poskytnúť čas na vyzbrojenie a výcvik ukrajinskej armády.
Išlo o rozhodnutie zriadiť armádu NATO na hraniciach s Ruskom napriek tomu, že mnohí stratégovia na Západe varovali práve pred touto provokáciou.
Na ruskej strane sa objavilo mnoho sťažností, že proti budovaniu ukrajinskej armády sa mali podniknúť rázne kroky oveľa skôr. Taktiež, že ruské vedenie sa nechalo oklamať Západom.
Iné názory hovorili o tom, že Rusko tiež využilo osem rokov na budovanie svojich síl a potrebovalo tento čas rovnako ako NATO/Ukrajina.
Ľudia z vonku nevedia, aký bol rozsah ruských vojenských príprav počas tohto obdobia, ani to, ako ďaleko bolo Rusko v príprave na istý ekonomický vietor, ak by vypukla vojna.
Avšak práve v roku 2018 Putin predniesol svoj prejav o všetkých nových “zázračných zbraniach”, ktoré Rusko vyvinulo. Pravdepodobne mnohé z týchto zbraní boli ešte v štádiu testovania, bolo potrebné vybudovať továrne na ich výrobu a bolo potrebné viac času na ich dodanie do frontových línií a vycvičenie jednotiek na ich používanie.
Do roku 2021 bolo potrebné prijať rozhodnutia.
NATO/Ukrajina vytvorili údajne najväčšiu armádu v Európe a Rusko nasadilo niektoré zo svojich veľmi moderných zbraní.
Minské dohody zjavne nefungovali a Rusko sa na ne naďalej odvolávalo len v rámci svojho právneho manévrovania.
Washington sa rozhodol pokračovať vo svojom cieli svetovej hegemónie a pripravil verejnú mienku na to, že Putin je diktátor a že Rusko je súčasne čerpacia stanica v púšti a nepriateľ číslo jeden.
Logika nebola vo Washingtone silnou stránkou. Západu sa muselo zdať, že nastal čas zasiahnuť proti ukrajinským separatistom a zároveň pokračovať v akýchkoľvek opatreniach na zmenu režimu proti ruskej vláde.
Plán by spočíval v tom, že ukrajinská armáda by sa prebila k ruským hraniciam a Rusko by bolo príliš destabilizované na to, aby mohlo účinne čeliť útoku.
Z pohľadu Západu by to nebola agresia, pretože Ukrajina by len potláčala občiansku vojnu vo vnútri Ukrajiny.
Na druhej strane sa zdalo, že Rusi majú takmer rovnaký názor na to, že veci sa dostali do finále.
V decembri 2021 Rusko vydalo známe tzv. ne-ultimátum Ukrajine a Západu, v ktorom vyzvalo na rokovanie o európskom bezpečnostnom dojednaní, ktoré by uspokojilo minimálne požiadavky Ruska a zabránilo by bližšie nešpecifikovaným dôsledkom.
Západ odmietol brať túto myšlienku vážne a pokračoval vo vyzbrojovaní Ukrajiny a budovaní síl pri separatistických oblastiach.
Rusko potom pokračovalo v riešení “dôsledkov”. Putin okamžite podpísal dokumenty, ktorými sa niektoré separatistické provincie na základe predchádzajúcich plebiscitov začlenili do Ruska. Tento právny manéver znamenal, že Rusko mohlo pri vysťahovaní ukrajinskej armády tvrdiť, že chráni ruské územie.
Ďalšie ťažké rozhodnutie bolo prijaté tak, že Rusko udrelo ako prvé, aby vyvolalo zmätok na ukrajinskej strane. To znamenalo, že Západ získal propagandistický bonus tvrdením, že keďže ruské vojská boli na Ukrajine, Rusko bolo agresorom.
Úloha neonacistických síl na Ukrajine a odporné akcie ukrajinských síl proti separatistom boli zo západných správ vymazané, čím sa Rusko dostalo do propagandistickej defenzívy. Putinovi sa však podarilo vzbudiť v Rusku vlastenecký zápal, k čomu čiastočne prispeli aj odporné akcie ukrajinskej armády proti ruským zajatcom.
USA sa rozhodli pokračovať v protiruskej kampani, v sankciách a démonizácii všetkého ruského.
Vonkajší pozorovateľ by to mohol prirovnať k známemu pokusu USA zmeniť názov “hranolky” na “hranolky slobody”, keď Francúzsko odmietlo podporiť jednu z vojenských invázií USA.
V každom prípade kroky USA uľahčili Putinovi začať všeobecnejšiu mobilizáciu pre vojnové úsilie, povolať záložníkov a rýchlo zvýšiť výrobu zbraní.
Zo strany ruských stúpencov sa opäť ozývali výzvy na urýchlenie vojny a na prechod Ruska do ofenzívy v nádeji, že sa podarí rýchlo vyradiť Ukrajinu z boja, čím sa zachráni množstvo životov a infraštruktúry. Táto skupina dúfala, že to ukáže Západu, že úsilie proti Rusku nebude úspešné a rokovania o novej bezpečnostnej architektúre môžu pokračovať.
Opačný názor bol, že veľká ofenzíva Ruska by umožnila západnej propagande vystrašiť Európanov a vytvoriť väčšiu jednotu v NATO. Tento názor tvrdí, že trhliny v NATO sa neustále zväčšujú a že EÚ je čoraz nefunkčnejšia – tak prečo rušiť nepriateľa, keď robí chybu?
BUDÚCNOSŤ
Stretnutie NATO vo Vilniuse sa uskutoční 11. júla a NATO/Ukrajina aj Rusko sa môžu pokúsiť prijať opatrenia pred stretnutím s cieľom zlepšiť svoje pozície.
Zdá sa, že Západ vyzýva Ukrajinu, aby 1) začala novú a vylepšenú ofenzívu vo vojne s cieľom dosiahnuť nejaké víťazstvo pred stretnutím NATO, aby získala väčšiu podporu zbraní od NATO, alebo 2) zadržala svoje záložné sily s cieľom podporiť patovú situáciu a dohodnutú líniu prímeria podobnú tej v Kórei.
Druhá možnosť by umožnila Ukrajine zostať v západnej orbite, pokračovať v zbrojení, možno niekedy získať členstvo v NATO a umožniť západným finančným gigantom kontrolovať cenné aktíva na Ukrajine.
Takýto výsledok však nie je pre Rusko výhodný, pretože väčšina Ukrajiny sa de facto stáva krajinou NATO a chýba akákoľvek revízia európskeho bezpečnostného systému. Neexistuje žiadna záruka, že by sa tým z dlhodobého hľadiska dokonca zastavilo ostreľovanie separatistických oblastí.
Okrem toho Rusko dalo jasne najavo, že Západ nepovažuje za “schopný dohody”, čo sťažuje produktívne rokovania.
Ne-ultimátum vyzývalo na demilitarizáciu a de-nacifikáciu Ukrajiny a na účinné odstránenie NATO z krajín bývalej Varšavskej zmluvy. To je vysoký cieľ a je ťažké rozhodnúť, či by bolo pre Rusko lepšie udrieť tvrdo a rýchlo, alebo postupovať pomaly a čakať, kým sa v členských štátoch NATO vytvoria väčšie trhliny. Putin bude obviňovaný v každom prípade.
USA musia prijať ešte viac rozhodnutí. Časť establišmentu presadzuje, aby sa najprv porazilo Rusko a potom sa jeho zdroje použili na pomoc Západu pri zadržiavaní Číny.
Táto skupina zrejme verila, že Rusko je dostatočne slabé na to, aby vojna na Ukrajine, rozsiahle sankcie, premena rubľa na trosky a odpojenie od systémov SWIFT a kreditných kariet priniesli zmenu režimu a ďalšiu vládu podobnú Jeľcinovej.
Iná časť establišmentu sa domnievala, že lepší je iný prístup: dostať Rusko dobrovoľne na stranu Západu a potom sa úplne dohodnúť s Čínou. Tento prístup je čoraz viditeľnejší spolu s výzvami na ukončenie vojny na Ukrajine a použitie peňazí inde, napríklad v indo-pacifickej oblasti.
Takzvaná “realistická škola” zahraničnej politiky postavila Čínu do pozície “rovnocenného konkurenta” USA a že Číne treba čeliť na základe prístupu založeného na rovnováhe síl.
Malá neestablišmentová skupina považuje obe myšlienky za chybné. Tento zmätok treba vyriešiť, pretože uprostred takéhoto zmätku je ťažké viesť účinnú zahraničnú politiku alebo vojnu.
Ešte väčší zmätok vnáša úloha globalistov, Svetového ekonomického fóra, davu v Davose a rôznych miliardárov, ktorí propagujú akýsi “nový svetový poriadok”.
Zdá sa, že títo ľudia nie sú príliš lojálni voči žiadnemu konkrétnemu národu, skôr sa zdajú byť kozmopolitnými občanmi sveta. Zdá sa, že ich často utopické myšlienky nie sú v niektorých častiach sveta až také populárne, a preto existuje podozrenie, že niekedy bude potrebné použiť vojenskú silu.
V súčasnosti sú však armády založené na nacionalizme a vlasteneckej podpore jednej krajiny. Neexistuje žiadna globálna armáda podporovaná globálnou vládou alebo globálnymi občanmi, ktorých by bolo možné zdaniť a odviesť.
Je to problém sliepky a vajíčka: čo bude skôr – vláda alebo armáda? NATO je stále tvor riadený USA a podporovaný USA. Takže sa uvažuje, že globalisti by museli použiť armádu USA, keďže Rusko aj Čína neprejavujú veľký záujem o takýto nový poriadok.
Problémom je, že americká armáda trpí nepriaznivými podmienkami v mnohých oblastiach, od zbraní, ktoré nie sú účinné, až po neschopnosť naverbovať dostatok vojakov.
Kritici tvrdia, že za časť problémov môže “wokeizmus” a že “wokeizmus” presadzujú globalisti.
Samozrejme, zástancovia wokeizmu tvrdia pravý opak. Ak má však názor kritikov nejakú faktickú platnosť, potom vzniká hlavolam: Globalisti by potrebovali použiť armádu USA na presadenie prijatia ich nového poriadku, ale zároveň je armáda USA brzdená Globalistami, ktorí si vynucujú prijatie wokeizmu v USA.
USA teda musia urobiť niekoľko ťažkých rozhodnutí v oblasti wokeizmu, imigrácie, štátneho dlhu, študentských dlhov, vzdelávania a mnohých ďalších.
Je tu aj otázka, čo robiť s lietadlovými loďami, torpédoborcami stealth, lietadlami stealth, systémami protivzdušnej obrany a približne 800 vojenskými základňami v cudzích krajinách.
Bezprostrednou hádankou je, aké zbrane a podporu poslať na Ukrajinu. Stíhačky F-16 a tanky Abrams sú len časťou problému; Ukrajina teraz žiada lietadlá F-18 a európske lietadlá Typhoon. Ďalšími by mohli byť žiadosti o lietadlá F-35? Vojenskí predstavitelia na celom svete sledujú, ako sa americké zbrane osvedčia v skutočnom konflikte s Ruskom.
Nie je prekvapujúce, že Washington nedokáže prísť s ucelenou veľkou stratégiou, ani sa vyrovnať s otázkami a problémami, ktoré sa hromadia. Bezútešná perspektíva, ktorá je zjavná v nedávnom manifeste Johna Mearsheimera, je zrejmá už z jeho názvu: Temnota pred nami: Kam smeruje vojna na Ukrajine.
Podobný pesimizmus možno nájsť aj v aktuálnom článku Foreign Affairs Samuela Charapa z RAND Corporation s názvom: An Unwinable War: Washington Needs an Endgame in Ukraine (Nevyhrateľná vojna: Washington potrebuje koncovú hru na Ukrajine).
Pokiaľ ide o Rusko, okrem vyššie uvedených bodov rozhodovania je tu otázka, čo robiť na ostatných vojnových frontoch, v miestach ako západná Ázia, Afrika a Latinská Amerika. Do akej miery by malo Rusko podporovať preformulovanú Wagnerovu skupinu v rôznych krajinách? Malo by Rusko uvoľniť Sýriu, aby útočila na izraelské lietadlá, keď bombardujú Damask, alebo pomôcť Sýrii zničiť ropné tankery pašujúce čierne zlato z krajiny? Malo by Rusko spolupracovať s Iránom, aby pomohlo vysťahovať USA z Iraku? A čo tak zvýšiť podporu iným krajinám, ktoré sú pod tlakom USA, ako napríklad Severná Kórea, Jemen, Kuba, Venezuela atď.
Na svete je veľa miest, kde by Rusko mohlo zvýšiť tlak na záujmy USA a spôsobiť Washingtonu ešte väčšie problémy.
Predaj zbraní a vojenský výcvik, boj proti zmenám režimov podporovaných USA, šírenie alternatívnych systémov prevodu peňazí a kreditných kariet po celom svete a spolupráca s OPEC+ s cieľom čeliť ropným záujmom USA sú ďalšie možnosti ruskej “hybridnej vojny”.
Rusko má rozsiahlu ponuku, ktorá presahuje rámec akcií na Ukrajine, a v mnohých prípadoch by sa k nej Čína rada pridala.
Nakoniec, všeobecne sa uznáva, že upadajúce impérium je nebezpečné zviera a malo by sa s ním zaobchádzať opatrne. Z tohto dôvodu analytici naznačujú, že Rusko aj Čína by si mali dávať pozor, aby do tejto šelmy príliš nešťúchali, aby sa nezbláznila od zúrivosti. Zatiaľ sa zdá, že obe krajiny majú túto radu na pamäti.
Viac sa dočítate
Bojovať s Rusmi je čoraz ťažšie, tvrdí ukrajinský vojak. Američania preto začali konať
Mier na Ukrajine? Slabá protiofenzíva, neúspešný prevrat
0.0°C
.JPG)
