Aktivisti tvrdia, že nepoužívajú násilie, ale pošpinenie umeleckého diela, aj keď je za sklom, je vandalizmus, nehľadiac na mieru nepríjemnosti. Desiatky riaditeľov popredných múzeí na celom svete vrátane Louvru v Paríži, Prada v Madride, Guggenheimovho múzea v New Yorku a Uffizi vo Florencii preto v spoločnom vyhlásení vyzvali klimatických vandalov, aby s tým prestali. Uviedli, že sú “hlboko šokovaní… riskantným konaním, ktoré ohrozuje umenie”, a dodali, že “aktivisti podceňujú krehkosť týchto nenahraditeľných objektov”.

Prekročenie hranice násilia

Medzitým už bola prekročená hranica násilia. V Portugalsku vtrhli klimatickí fanatici do vládnej budovy a kričali, aby odstúpil minister hospodárstva, ktorý musel z budovy utiecť. V nemeckých médiách krajne ľavicový klimatický extrémista Tadzio Müller otvorene vyhlásil, že je “našou prekliatou povinnosťou” vyhadzovať do vzduchu ropovody, čím obhajoval zelený terorizmus, hoci podľa jeho slov je vražda “politicky kontraproduktívna”. Jeho švédsky spriaznený duch Andreas Malm, známy profesor na univerzite v Lunde, hoci v odbore “ekológia človeka”, dokonca vypracoval príručku s názvom Ako vyhodiť do vzduchu ropovod, ktorá predpisuje: “Poškodiť a zničiť nové zariadenia, ktoré vypúšťajú CO₂. Vyraďte ich z prevádzky, rozoberte ich, zdemolujte ich, spáľte ich, vyhoďte do vzduchu. Nech kapitalisti, ktorí naďalej investujú do ohňa, vedia, že ich majetok bude zničený.” Malm nie je sám. Luisa Neubauerová, nemecká obdoba Grety Thunbergovej, nedávno na Instagrame napísala, ako so svojimi spojencami plánuje “vyhodiť do vzduchu ropovody”, čo sa neskôr snažila odmietnuť ako vtip.

V dôsledku akcie protestujúcich z Just Stop Oil, ďalšej zo známych skupín, spôsobil kamión na britskej diaľnici nehodu, pri ktorej bol zranený policajt, a to krátko po tom, ako si nehoda v Spojenom kráľovstve – v dôsledku dopravnej zápchy spôsobenej “klimatickými blokádami” – vyžiadala životy dvoch žien vrátane 40-ročnej lekárky. V Berlíne sanitka, ktorá smerovala k ťažko zranenému cyklistovi, uviazla v dopravnej zápche spôsobenej takýmito prekážkami na verejných komunikáciách.

Napriek tomu sa klimatické akcie naďalej tešia podpore niektorých médií. V Nemecku vláda financovaná nemecká televízna stanica WDR dokonca uviedla zoznam výhod a nevýhod vandalizmu, pričom zoznam výhod bol dvakrát dlhší.

Greenpeace otvorene podporuje tieto akcie, platí účty za následných právnikov a poskytuje aj priestory, materiály a know-how. Priame financovanie pochádza z amerického Fondu pre klimatickú núdzu (CEF), ktorý na tento účel tento rok už vynaložil 5 miliónov dolárov.

Politická podpora

Akcie majú podporu aj na politickej úrovni. Celkovo veľmi obmedzená kritika nedávnych aktivistických akcií zo strany belgického premiéra počas jeho prejavu na “klimatickom samite” COP 27 v Egypte bola , ostro kritizovaná spolupredsedníčkou flámskych zelených Nadiou Naji. Klimatický alarmizmus hlboko prenikol na najvyššie politické úrovne v Európe. Napríklad šéf kabinetu európskeho komisára pre klimatickú politiku Fransa Timmermansa pochádza zo stajne Greenpeace: šéf jeho kabinetu Diederik Samsom bol podľa vlastného priznania v minulosti desaťkrát zatknutý políciou, čo však neľutuje.

Mimoriadne alarmujúci rozhovor z Egypta poskytla aj belgická ministerka energetiky Tinne Van der Straeten. Uviedla: “Sme v poslednom desaťročí, aby sme niečo urobili so zmenou klímy. Sme v klimatickom pekle a nemali by sme to ľuďom hovoriť len počas dvoch týždňov klimatickej konferencie.”

Okrem toho, že takáto klimatická hystéria je pravdepodobne skôr kontraproduktívna pre klimatických aktivistov a 2000 vedcov – ktorí už v roku 2007 vyhlásili, že “zostáva desať rokov na to, aby sme sa vyhli katastrofe” – oficiálne správy už ani neuvádzajú, že je to až také naliehavé. Profesor Gerard Govers, prorektor katedry prírodných vied Univerzity KU v Leuvene, hovorí: “Od scenárov klimatického súdneho dňa sa teraz hromadne upúšťa,” pričom sa odvoláva na nové prognózy globálneho otepľovania z Programu OSN pre životné prostredie a Medzinárodnej agentúry pre energiu. Podľa renomovaného dánskeho výskumníka Bjorna Lomborga je zmena klímy skutočne výzvou, ale hystéria je neopodstatnená. Hovorí: “Neustále sa dozvedáme o katastrofách, či už ide o najnovšiu vlnu horúčav, povodne, lesné požiare alebo búrky. Údaje však v drvivej väčšine ukazujú, že za posledné storočie sa ľudia stali oveľa bezpečnejšími pred všetkými týmito poveternostnými udalosťami.”

Publicista Andrew Hammel upozorňuje, že je dôležité vziať si ponaučenie z nemeckého krajne ľavicového teroru v 70. rokoch 20. storočia, kde sa krajne ľavicoví aktivisti vtedy “nikdy netešili podpore hlavného prúdu, ale pomáhala im podzemná sieť sympatizantov, zvyčajne krajne ľavicových novinárov, aktivistov, právnikov a profesorov”, ktorá bola nevyhnutná pre ich radikalizáciu. Politici alebo tvorcovia verejnej mienky, ktorí neodsúdia nedemokratický klimatický vandalizmus, tak nesú veľkú zodpovednosť.

Keď sú v ťažkostiach, zdvojnásobte

Medzitým sa súčasná klimatická politika len sprísňuje a sprísňuje. Napríklad na konferencii COP27 v Egypte viaceré priemyselné krajiny vrátane Belgicka, Nemecka, Dánska a Rakúska dokonca súhlasili s myšlienkou odškodnenia za “klimatické škody”. Belgicko už prisľúbilo Mozambiku 25 miliónov eur – práve v čase, keď z tejto africkej krajiny odplával prvý tanker s fosílnym plynom LNG, ktorý má pomôcť vyriešiť nedostatok plynu v Európe. Klimatické pokrytectvo naozaj nepozná hranice.

Nemalo by byť prekvapením, že Európska komisia tiež plne podporuje ďalšie sprísňovanie politiky v oblasti klímy. Komisár pre klímu Timmermans v Egypte oznámil, že klimatické ciele EÚ do roku 2030 “sa teraz môžu zvýšiť na 57 %”, pričom európsky systém obchodovania s emisiami ETS – v skutočnosti európska klimatická daň – sa rozširuje na čoraz viac odvetví.

Našťastie sa zdá, že krutá realita sa predsa len potichu vkráda do členských štátov EÚ. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sa počas COP27 predsa len vydala na poplašno-náboženskú dráhu, keď vyhlásila: “Nechoďme po diaľnici do pekla…, ale zaslúžme si čistý lístok do neba.” České predsedníctvo Rady EÚ udalo úplne iný tón prostredníctvom Jozefa Síkelu, českého ministra energetiky, ktorý sa vyslovil za “pohľad na vec z hľadiska priemyslu”, ktorý je práve dnes v Európe pod silným tlakom v dôsledku nedostatku fosílnych palív, čo je priamy dôsledok politiky EÚ a členských štátov zameranej na ich postupné vyraďovanie.

Zdá sa, že aj zvyšok sveta čoraz viac ignoruje neúmerne drahé ambície európskych klimatických fanatikov dosiahnuť do roku 2050 “čistú nulu” – keď množstvo skleníkových plynov, ktoré pridáme do atmosféry, nebude väčšie ako množstvo, ktoré z nej odoberieme. Podľa vedúceho delegácie EÚ na konferencii COP27 Jacoba Werksmana boli vyjednávači EÚ sklamaní, že ostatné krajiny “nepredložili presvedčivejšie stratégie na dosiahnutie ‘čistej nuly’ do polovice storočia”.

Možno by zimné mrazy a s nimi spojené účty za energiu mohli schladiť prehriatych klimatických aktivistov a ich prisluhovačov na politickej úrovni.