Bratislava 18. júla 2022 (HSP/Foto:Screenshot Facebook)
Sociálny účet Vladyka Milan odpovedá dáva aktuálne odpoveď na otázky týkajúce sa témy zmeny pohlavia. Nemenová žena sa pýta, že keďže sme si pred Bohom všetci rovní, má byť človek otvorený požiadavke druhého človeka zmeniť si pohlavie alebo, naopak, stáť za tým, že si sa narodil ako muž či žena a tým budeš celý život. „Keď sú ľudia, ktorí sa naozaj trápia, je správne potláčať ich slobodnú vôľu? Toto je veľmi ťažké. Na jednu stranu si človek povie, kam to speje… ale potom, keď sa zamyslíme, ako ten človek musí trpieť…,“ dodáva nemenovaná
Na otázku ženy odpovedal otec Peter Labanič. Jeho vyjadrenie prinášame v plnom znení:
„Cítite súcit s utrpením človeka, ktorý bojuje s poruchou svojej pohlavnej identity. To vám slúži na chválu. Súcit je dôležitým postojom pre kresťana i každého človeka. Predsa však je treba odlíšiť pravý súcit, ktorý je cnosťou, od falošného súcitu, ktorý škodí svojmu objektu.
Pravý súcit je motivovaný láskou a sleduje skutočné dobro človeka. Preto sa treba opýtať: je dobré pre človeka, ktorý cíti inklináciu k niečomu, čo je neprirodzené, škodlivé, dokonca nemravné, aby tejto inklinácii podľahol? Tu vôbec nejde len o pohlavnú identitu, ale o akúkoľvek dôležitú hodnotu. Budem zo „súcitu“ schvaľovať spôsob života človeka, ktorý má sklon k obžerstvu? („veď on, chudák, má takú chuť na to jedlo!“). Budem schvaľovať to, že niekto podvádza manželku s druhou? („veď on sa tak dobre pri tom cíti a tak ťažko mu je od milenky odísť!“) Keď sa na to pozrieme v pravde, tak odpoveď je zjavná.
Je správne potláčať slobodnú vôľu? Tú svoju určite, pokiaľ ma vedie tam, kde si škodím na tele a predovšetkým na duši. Na tom je predsa založená akákoľvek snaha o duchovný pokrok. V každom človeku prebieha vnútorný duchovný boj. Výstižne ho opisuje sv. Pavol v liste Rimanom: „Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím…“ (Rim 8, 14n) V tomto boji našťastie nie sme sami. Pomáha nám Boh svojou milosťou a preto môžeme zvíťaziť nad svojim hriechom.
Čo sa týka potláčania slobodnej vôle iného človeka, samozrejme, nemôžeme niekoho nútiť, aby Boha poslúchal, ak ide o jeho súkromnú vec. V prípade, že svojou vôľou škodí inému, tam je to naopak naša povinnosť. Preto ani zákon nemá povinnosť trestať človeka, ktorý škodí sebe napr. sledovaním pornografie alebo braním drog. Určite však má právo i povinnosť trestať toho, ktorý pornografiu alebo drogy rozširuje.
To, že človek túži byť opačným pohlavím, nemusí byť len záležitosťou hriechu tohto človeka, alebo hriechu niekoho iného voči nemu (napr. nesprávna výchova alebo ublíženie). Môže to byť aj dôsledok choroby či poruchy, za ktorú tento človek nemôže. Napriek tomu však nemám právo takéhoto človeka podporovať v presvedčení, že takýto stav je normálny. A nikto nemá právo odo mňa takúto podporu vyžadovať. Bolo by to proti pravde i proti láske k blížnemu.
V istej diskusii na kresťanskom portáli som kritizoval, že kresťanský autor článku o osobe, ktorá zmenila pohlavie, opakovane hovoril ako o žene, hoci bola biologicky mužom. Jeden s mojich oponentov povedal, že je to otázkou „slušnosti“, aby sme o danej osobe hovorili tak, ako si to praje ona. S tým nemôžem súhlasiť. Ak niekto má o sebe chorobnú predstavu, že je psom (a takéto prípady sú čoraz častejšie v dnešnom pomýlenom svete), tak budem naňho zo slušnosti havkať?
Takže, súcit áno, ale nie na úkor pravdy a skutočnej lásky k blížnemu. Môžem takémuto človeku prejaviť porozumenie, ale nie súhlas. Sprevádzať ho, ale nie zavádzať ho (alebo sa nechať zavádzať). Pokúsiť sa mu pomôcť, ale nie spolupracovať so zlom.“
0.0°C
.JPG)
.jpg)
.jpg)
