Perverzný paškvil od Netflixu

Bratislava 22. apríla 2023 (HSP/Theamericanconservative/Foto:Screenshot Youtube,Pixabay)

To, že seriál Kleopatra režíruje Jada Pinkett Smithová, stačí na to, aby každý uveril v karmu, píše Dr Sumantra Maitra pre The American History

O zúrivých gréckych a egyptských opusoch o pripravovanom novom seriáli Netflixu o Kleopatre VII Filopator som sa dozvedel po tom, čo som mal tú smolu, že som si pozrel trailer. Je to takmer komické. V ňom – nevymýšľam si – žena v pokročilom veku múdro oponuje, že bez ohľadu na to, čo vám kto v škole povie, jej stará mama povedala, že Kleopatra bola čierna, a hotovo.

V nadväznosti na to sa začala šíriť petícia, ktorú spustili dvaja Egypťania a ktorá kritizuje hollywoodsky “afrocentrizmus” a vyzýva na zachovanie skutočnej histórie Grékov aj Egypťanov. Fenomén, ktorý predviedol Netflix, sa zrejme teraz nazýva “blackwashing”. Kleopatra tiež nie je prvou ani jedinou ženou, ktorá bola “blackwashed”: Anne Boleynová a kráľovná Charlotte sa tiež dočkali tohto spracovania. To dáva “čiernej histórii”úplne nový význam.

Kleopatra, samozrejme, nebola čierna. Bola to Ptolemaiovská Grékyňa a Macedónka, jediná grécka panovníčka (pod rímskou suverenitou), ktorá sa dokázala aspoň zbežne naučiť rodný jazyk krajiny, ktorej ako cudzinka vládla.

Je preto osobnosťou blízkou Grékom aj Egypťanom. Na rímskych vyobrazeniach má hrdý a vyrysovaný grécky nos, bledú pleť a ryšavé vlasy, hoci to môže byť len zlá farba na starej maľbe.

Kleopatra však bola podľa Plutarchových slov fenomenálna žena; cynická, bezohľadná, mimoriadne inteligentná a živočíšne žiarlivá, dosť na to, aby bola bezprostrednou príčinou občianskej vojny v jednej z najväčších ríš v dejinách ľudstva. Nie celkom pekná, ale žena, ktorú by desiatky červenokrvných mužov s radosťou nasledovali do boja a položili za ňu život.

Hovorí sa, že jej skutočná krása nebola sama o sebe taká pozoruhodná, aby sa s ňou nikto nemohol porovnávať, ale kontakt s jej prítomnosťou, ak ste s ňou žili, bol neodolateľný; príťažlivosť jej osoby, spojená s pôvabom jej rozhovoru a charakterom, ktorý sprevádzal všetko, čo povedala alebo urobila, bola čímsi očarujúcim.

Plutarchos tiež naznačuje, že Kleopatra ovládala najmenej deväť jazykov.

“Bolo potešením počuť len zvuk jej hlasu,” keď sa plynulo rozprávala s “Etiópčanmi, Troglodytmi, Hebrejcami, Arabmi, Sýrčanmi, Médmi, Partmi a mnohými ďalšími, ktorých jazyk sa naučila, čo bolo o to prekvapujúcejšie, že väčšina kráľov, jej predchodcov, si sotva dala námahu osvojiť si egyptský jazyk a viacerí z nich celkom opustili macedónčinu.”

Jej osud – a síce, že niekoľko tisícročí po jej smrti bude mať nešťastie, že jej postavu v televíznom seriáli znásilní niekto intelektuálneho kalibru Jady Pinkett Smithovej – je takmer dostatočný na to, aby niekto uveril v koncept karmy.

Príčina je jednoduchá. Toto je konečný bod toho, čo nazývam “škola histórie z roku 1619”. Tu pravda a fakty nemajú žiadny význam a jediné, na čom záleží, je preukázateľná moc, zvyčajne nad tebou, milý čitateľ. Jednoducho povedané, ide o falšovanie histórie s cieľom vytvoriť alternatívny historický a umelecký východiskový bod, rok nula pre budúce generácie.

Preto vidíte znesväcovanie Tolkiena zo strany Amazonu v mene rozmanitosti a reprezentácie namiesto nových príbehov od nových autorov. To je dôvod, prečo možno pozorovať kooptáciu historických postáv s cieľom zničiť historickú presnosť.

Stále sa to deje – a len jedným smerom – z jednoduchého dôvodu. Toto pomalé umelecké podfarbovanie veľmi špecifickou ideológiou možno nevidíte, pretože je všade okolo vás, od televíznych relácií cez filmy až po revizionistické historické knihy. A pretože sa o tomto neprestajnom revizionizme nehovorí otvorene, diskusia je často v podzemí a často je doménou predpojatej nevraživosti.

V skutočnosti je to však oveľa podvratnejšie a banálnejšie zároveň. Historický revizionizmus je najvyšším útočiskom ideologických fanatikov, ktorí chcú prekrúcať dejiny, a neoriginálnych stredoškolských byrokratov vo filmovej a televíznej produkcii, ktorí to robia pre peniaze. Hugha Jackmana v úlohe Nelsona Mandelu neuvidíme. Ale možno raz uvidíme Whoopi Goldbergovú alebo Dylana Mulvaneyho, ako upozornil anon na Twitteri, ako hrajú kráľovnú z Jhansi, Hypatiu alebo Johanku z Arku.

V záujme historickej presnosti je tu teraz potrebné pripomenúť, že pri inscenovaní divadelnej hry alebo literárnej adaptácie je to trochu iné. Videl som polynézskych školákov, ktorí na Novom Zélande predviedli fenomenálnu inscenáciu Hamleta. Macbeth inšpiroval hindské filmy v prostredí severoindických feudálnych sporov. Ani jeden z nich si však nenárokuje na historickú presnosť.

Možno si poviete, že je to len ďalší hlúpy seriál. A predsa by vás mal rozčúliť. Je to vojna proti samotnej pravde, ktorá poskytne miliónom vnímavých myslí zakorenený falošný príbeh. História ako disciplína je iná ako obyčajné rozprávanie, jednoducho preto, že napriek nevyhnutným ľudským predsudkom by sa historici mali aspoň usilovať o nestrannosť a neutralitu ako povinnosť voči budúcim generáciám – Tacitov štandard sine ira et studio. Je v tom istá tichá vnútorná sláva byť takto odpútaný z každej strany.

Nie je nepravdou, že na milióny indických vojakov, ktorí pomohli Británii zvíťaziť v oboch svetových vojnách, sa buď zabudlo, alebo sa ich spomienky z rôznych dôvodov v Británii aj v Indii zámerne potláčajú. Dá sa slušne argumentovať, že indická šľachta a drobná aristokracia bola vo vyšších spoločenských kruhoch neskorého eduardovského Anglicka oveľa vítanejšia ako írsky farmár a že trieda bola v britskom impériu oveľa dôležitejšou dynamikou ako rasa. Bolo by však smiešne, keby Priyanka Chopra hrala kráľovnú Alžbetu I., ktorú vedie proti španielskej armáde.

Niekoho by historická nepresnosť v umení nemusela zasiahnuť v takej miere ako mňa. Ale toto je niečo, čo vo mne prekonáva stoika a mení ma na Starého námorníka, ktorý krúti prstami a má penu na ústach, kypiac tichým hnevom. To je to, čo zostane pre budúcnosť, nie pravda, ale len slabé ideologické zafarbenie podobné Kleopatrinmu obrazu, kde je všetko stojatou epistemológiou, ktorá nastavuje zrkadlo súčasnosti a nazýva ju “dejinami”. Keď nič nie je o pravde a všetko je len o moci a nadvláde, človek sa môže rovno buď podriadiť, alebo vzbúriť.