Bratislava 24. februára 2023 (HSP/Foto:Facebook)
Aká bude politická trajektória Petra Pellegriniho? Doteraz to išlo krásne hore, takmer ako v rozprávke. Ale čo bude ďalej? Aké sú jeho šance teraz, keď si v podstate takmer zabuchol dvere do teoreticky možnej koalície národnej záchrany?
Aká môže byť jeho politická budúcnosť? Skúsme sa na to pozrieť z jeho pohľadu.
Momentálne je na výslní, ale jeho pozícia zďaleka nie je taká ružová, ako to možno vyzerá. Teraz má dvadsať percent, ale vo voľbách to už viac byť nemôže. Skôr menej a už aj prvé prieskumy začínajú na najvyššiu priečku posúvať Smer.
A ono to menej bude. Jeho elektorát tvoria z veľkej časti práve povrchní, prelietaví voliči, ktorých vietor zaveje raz tu a raz tam. Naposledy sa ako kŕdeľ vrabcov usadili u Matoviča, odtiaľ však pochopiteľne veľmi rýchlo odleteli. Momentálne sedia na streche u Pellegriniho, ale jediný (mediálny) výstrel ich odtiaľ môže odplašiť. A pred voľbami mainstreamové médiá budú páliť po vrabcoch ostošesť.
Aká by bola jeho politická budúcnosť, ak by Hlas voľby nevyhral a Pellegrini by nebol premiérom, ale by sa pridal ku koalícii globalistov ako radový partner? Tam sa pomerne zreteľne črtá politický osud podobný osudu všetkých politických špekulantov a záver straníckej kariéry na spôsob Procházku, Kisku, Malchárka a podobných. V ďalších voľbách by po ňom ani pes neštekol a bol by rád, keby skončil s dvomi percentami.
Ale rátajme s tým, že by mohol byť po najbližších voľbách premiérom. Povedzme, že by sa to stalo. Lenže čo ďalej? Pre sorosoidnú slniečkársku svoloč, s ktorou sa bude musieť spriahnuť, bude navždy nenávideným smerákom, a tak isto aj pre polovicu voličov. Pre tú druhú polovicu národa bude prekliatym zradcom.
Pravdu povediac, byť premiérom po najbližších voľbách pre nikoho nebude veľká výhra. Vlastne vôbec nebude med lízať byť vo vláde v časoch, keď sa naplno prejavia následky epochy kovidizmu-hegeromatovičizmu, dôsledky protiruských sankcií a vojny na Ukrajine a celkovo zlej situácie v Európe, nehovoriac o celkom slušných vyhliadkach na možné ďalšie katastrofy (zapojenie NATO do vojny? Príchod migrantov? Následky zelených šialenstiev z Bruselu na spôsob povinnej elektromobilizácie? Atď.)
Najbližšia vláda bude vládou sakrálnej obete. Za posledné roky toho všetkého už bolo tak akurát dosť a to ešte zďaleka nebolo všetko, čo má prísť. Niekto si to bude musieť zliznúť. Matovič s Hegerom a Sulíkom sú vlastne šťastní ľudia, že teraz budú môcť nemať s tou potopou už nič do činenia a v krajnom prípade utiecť do Austrálie.
To všetko padne na hlavu budúceho premiéra. Ak ním bude Pellegrini, bude navyše otĺkančekom politických partnerov aj médií, ktoré ho aj napriek jeho bezkonfliktnosti nikdy nebudú skutočne milovať, pretože ony vždy budú milovať len tých svojich, veď vieme ktorých.
Kde sám seba vidí Pellegrini o štyri roky, pred voľbami 2027 (resp. možno 2028)? Ak by náhodou tá jeho hypotetická budúca vláda dožila až do termínu riadnych volieb, v akom bude stave? Kam by mohli krajinu doviesť Pellegriniho ľudia spolu s progresívcami a ešte nejakými pridruženými menšinovými globalistami (SaS? OĽaNO? KDH?)
Samozrejme, človek sa môže mýliť. Ale v tejto chvíli to vyzerá tak, že Pellegrinimu ostal v hlavni už iba jeden politický náboj. Ešte jedna chvíľa slávy a potom… zrejme by mohol dopadnúť tak ako iní politickí bežci na krátke trate. Každé čudo trvá tri dni, hovorí staré maďarské príslovie. Koho by o štyri roky ešte zaujímala prefláknutá nevýrazná strana bez členskej základne, bez originálnej vízie?
Ale vlastne, ešte tu je jedna šanca. Dá sa povedať, že pre neho ideálne riešenie. Teraz je správny čas, keď by mohol zužitkovať svoju popularitu a vybudovať si svoju politickú budúcnosť, dá sa povedať, že už navždy. Ako?
Tak, že by si uchmatol post prezidenta. Prezidentské voľby majú byť o rok a zdá sa, že pomaličky sa začínajú hlásiť prví záujemcovia. Štefan Harabin už vraj dokonca začal zbierať podpisy. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by niekto mohol ohroziť Čaputovú alebo jej náhradníka, ktorého globalistické médiá iste včas pripravia – možno ním nebude Mistrík, ktorý naposledy veľa sympatií verejnosti nepobral, ale osvedčení odborníci, ktorí vyšľachtili Čaputovú, Valla, Pavla a ďalšie marketingové produkty, iste niekoho silného aj tentoraz vytiahnu.
Kto by mohol kandidáta globalistov poraziť? Kandidovať možno bude Chmelár, on je neprekonateľný ako brilantný mysliteľ, analytik, komentátor, ale to vie oceniť len malá časť voličov. Podobne Harabin je brilantný ako právnik a mal ideálnu príležitosť pred štyrmi rokmi, ale ukázalo sa, že on nie je typ, ktorý by oslovil voličov. Budú aj iní kandidáti, stranícki či nezávislí, ale nečrtá sa nikto, kto by mal reálnu šancu. Okrem jediného človeka.
Peter Pellegrini momentálne je jediný, kto môže poraziť Čaputovú alebo jej náhradníka. Teraz na neho nikto nemá, bol by ideálnym kandidátom. Je ešte krajší ako ten bielovlasý natovský manekýn od susedov, inteligentnejší a skúsenejší než všetci reálni súperi, ktorí by momentálne prichádzali do úvahy.
Má väčšiu popularitu než ktokoľvek iný z politikov a má tiež obrovskú výhodu v tom, že na rozdiel od iných potenciálnych uchádzačov už nepotrebuje médiá na to, aby sa dostal do povedomia ľudí.
Je ideálnym človekom na to, aby nudnú a nevýraznú Čaputovú v predvolebných debatách úplne odrovnal, tam by sa pekne ukázal „rozdiel váhových kategórií“ v ich intelekte aj politických schopnostiach.
Toto je Pellegriniho skutočná šanca. A možno posledná – v ďalších prezidentských voľbách totiž svet už bude zase niekde úplne inde, vynoria sa noví súperi, nové témy, všetko bude inak, okno príležitostí s najväčšou pravdepodobnosťou už bude zatvorené.
Čo by mohol Pellegrini získať ako prezident? Ako premiér je už raz zapísaný v histórii Slovenska, ale prezident, to je predsa len čosi iné. On by teraz iste nehľadel na tie prvoplánové výhody prezidentského úradu, ako je doživotná renta (i keď aj to sa človeku na staré kolená zíde, najmä ak je sám). Iste by nebolo argumentom ani to, že aj Bystrica, mesto SNP, by si už konečne tiež zaslúžila mať svojho prezidenta…
V časoch, aké nás čakajú, však môže byť post prezidenta dôležitejší, než v minulosti – pekne to vidno na terajšej politickej situácii, keď v podstate celú krajinu by mohla ovládať v rukách prezidentka, keby na to mala potenciál.
Ako premiér bude v lepšom prípade remízou, ale ako prezident by mohol byť výhrou. Pre seba, ale v rámci možností, keď sa na to pozrieme naozaj realisticky, aj pre Slovensko.
Ako prezident by Pellegrini najlepšie naplnil svoj potenciál spájať národ. On aj teraz je tak dôsledne uprostred, ako vlastne ešte nikto nikdy pred ním. Uprostred, nad tou hlbokou priepasťou rozdeľujúcou národ… Je iba na ňom, či do nej spadne, alebo sa navždy zapíše do dejín ako prezident – zjednotiteľ.
Ako využije ten posledný náboj, ktorý mu reálne ešte zostáva? A uvedomuje si vôbec, že už má asi naozaj len jeden?
0.0°C
.JPG)
.jpg)
