“Európu si predstavujete ako Nemecko a Francúzsko,” reagoval Rumsfeld a gestom poukázal na dva štáty, ktoré stáli na čele európskeho projektu a ktoré zhodou okolností patrili aj medzi najzarytejších skeptikov Bushových plánov.

“Ja si to nemyslím. Myslím si, že to je ‘stará Európa’. Ak sa dnes pozriete na celú Európu v rámci NATO, ťažisko sa presúva na východ. A je tu veľa nových členov.”

Rumsfeldova formulka nebola najčistejšia – vlády v “starej” Európe, ako napríklad Británia, Španielsko a Taliansko, v tom čase relatívne podporovali postoj Spojených štátov k Saddámovi. A viaceré vlády vo východnej a strednej Európe vyhlásili, že by podporili americkú operáciu, ale pod podmienkou, že by na ňu dostali mandát od Bezpečnostnej rady. To sa však nestalo a Spojené štáty a ich “koalícia ochotných” sa čoskoro vrhli do vojny, ktorú mnohí považovali za nezákonnú a ktorá na dlhé roky destabilizovala Blízky východ.

Vojna v Iraku spustila sériu konfliktov, ktoré si vyžiadali státisíce mŕtvych civilistov a ktoré sú dnes podľa niektorých názorov synonymom dedičstva americkej pýchy, imperiálnej nadsádzky a politického klamstva. Na zosnulého Rumsfelda sa zasa viac spomína pre ontologický labyrint “známych známych”, “známych neznámych” a “neznámych neznámych”, ktorý vyčaroval v roku 2002, keď poukázal na možnosť, že Saddám zásobuje extrémistickú al-Kájdu zbraňami. (Dnes už môžeme s istotou povedať, že nepravdivosť tohto tvrdenia je viac-menej “známa”.)

Ale Rumsfeldova téza o “starej Európe” v kontraste s dynamickejšou – a z pohľadu Washingtonu ústretovejšou – “novou” Európou pretrváva aj po 20 rokoch. Oživila ju explózia otvorenej vojny na východných hraniciach Európy, ktorá oživila množstvo krajín, ktoré boli predtým na orbite Kremľa. Vedúci predstavitelia vlád v Poľsku a pobaltských štátoch najneochvejnejšie podporovali Kyjev a boli podozrievaví voči akýmkoľvek diplomatickým presahom voči ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi.

Poľský premiér Mateusz Morawiecki minulý týždeň na návšteve Washingtonu pripomenul túto dichotómiu a nadviazal na mesiace trvajúce trenice s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom, ktorý je terčom veľkého zdesenia Západu pre svoje neúspešné pokusy o nadviazanie kontaktov s Putinom pred minuloročnou ruskou inváziou na Ukrajinu, ako aj pre svoj nedávny výlet do Číny v spoločnosti desiatok francúzskych obchodných lídrov.

“Stará Európa verila v dohodu s Ruskom a stará Európa zlyhala,” povedal Morawiecki na spoločnej tlačovej konferencii s viceprezidentom Harrisom. “Je tu však nová Európa – Európa, ktorá si pamätá, čo bol ruský komunizmus. A Poľsko je lídrom tejto novej Európy.”

Tento zjavný jav sa pozoruje a diskutuje už dlhšie. Nemecký kancelár Olaf Scholz v auguste v českom hlavnom meste povedal, že “centrum Európy sa presúva na východ”. Vojna na Ukrajine bola pre pravdepodobne spokojný kontinent otrasom, šokom pre systém.

“Scholz má pravdu,” povedal Timothy Garton Ash, európsky historik z Oxfordskej univerzity, Stevenovi Erlangerovi z New York Times začiatkom tohto roka. “Hlasy Stredoeurópanov a Východoeurópanov sa v radách Európy počúvajú viac a berú sa vážnejšie a na stole je veľký program východného rozšírenia.”

Čo toto údajné rozdelenie v skutočnosti predstavuje v každodennom fungovaní európskej geopolitiky, je trochu nejasnejšie. Podľa poľského premiéra môže byť stredná a východná Európa “hnacou silou v globálnej súťaži a pri obrane našej slobody”, posilniť európsku obranu zvýšením vojenských výdavkov a zároveň sa vzdať závislosti od dovozu ruskej energie.

V prejave na podujatí organizovanom Atlantickou radou Morawiecki uviedol, že “kolektívny Západ [chce], aby Ukrajina zvíťazila, ale nie nevyhnutne v rovnakej miere”, a ďalej vyjadril ľútosť nad tým, že západoeurópske krajiny sa príliš sústredili na svoje hospodárske záujmy, čo umožnilo Číne a Rusku získať značný vplyv na kontinent, ktorý túži po čínskom tovare (a neskôr po prístupe na jeho trh) a ruskej energii.

Iní analytici opisujú situáciu jednoduchšie: “Ruská invázia na Ukrajinu odhalila hlbokú závislosť Európanov od USA, pokiaľ ide o ich bezpečnosť, napriek úsiliu EÚ o dosiahnutie ‘strategickej autonómie’,” napísali Jeremy Shapiro a Jana Puglierinová z Európskej rady pre zahraničné vzťahy s odkazom na politický cieľ, ktorý presadzuje najmä Macron.

Morawiecki v narážke na Macrona spojil vojnu na Ukrajine s možnosťou čínskej invázie na Taiwan. Francúzsky prezident si začiatkom tohto mesiaca vyslúžil kontroverziu po tom, ako novinárom povedal, že nie je v záujme Európy nechať sa vtiahnuť do konfliktu o ostrovnú demokraciu, ktorý je poháňaný “americkým rytmom a čínskou prehnanou reakciou”.

“Musíte podporiť Ukrajinu, ak chcete, aby Taiwan zostal taký, aký je… ak bude Ukrajina dobytá, na druhý deň môže Čína zaútočiť na Taiwan,” vyhlásil Morawiecki.

Formuje sa nový svetový poriadok Číny

Podobne sa však vyjadrili aj významní európski predstavitelia z tejto “starej”časti kontinentu. Nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková počas návštevy Pekingu minulý týždeň uviedla, že vojenská eskalácia v súvislosti s Taiwanom by bola “hororovým scenárom”, ktorý by mal “nevyhnutné dôsledky” pre Európu. Novinárom tiež povedala, že tak ako jej krajina dostala tvrdú lekciu o tom, čo sa stane, keď sa stane príliš závislou od ruskej energie, nespadne do rovnakej pasce v prípade rýchlo sa rozvíjajúceho čínskeho priemyslu a trhu.

“Práve sme zaplatili vysokú cenu za našu energetickú závislosť od Ruska a je známe, že človek by nemal urobiť rovnakú chybu dvakrát,” povedala Baerbocková.

Josep Borrell, najvyšší diplomat EÚ, povedal, že je povinnosťou Číny využiť svoj mimoriadny vplyv, aby prinútila Rusko upustiť od revanšistickej vojny na Ukrajine. “Pre Európsku úniu bude nesmierne ťažké, ak nie nemožné, udržať si s Čínou vzťah dôvery, ktorý by som si želal, ak Čína neprispeje k hľadaniu politického riešenia založeného na stiahnutí Ruska z ukrajinského územia,” uviedol Borrell v piatkovom vyhlásení.

Borrell a väčšina jeho európskych kolegov by však pravdepodobne zdieľali Macronovu neochotu úplne pripútať európsku zahraničnú politiku k politike Spojených štátov. “Vazalstvo nie je rozumná politika pre nadchádzajúcu éru intenzívnej geopolitickej súťaže – ani pre USA, ani pre Európu,” napísali Shapiro a Puglierin jazykom, ktorý by bol Macronovi známy. “Spojenectvo s USA má pre európsku bezpečnosť naďalej zásadný význam, ale úplné spoliehanie sa na roztržitú a do seba zahľadenú Ameriku, pokiaľ ide o najpodstatnejší prvok suverenity, odsúdi európske národy na to, že sa v lepšom prípade stanú geopoliticky bezvýznamnými a v horšom prípade hračkou veľmocí.”

Francúzski predstavitelia vyjadrili poľutovanie nad prehnanou reakciou na Macronove poznámky, ktoré bez ohľadu na optiku nikdy nenaznačovali, že Francúzsko a Európa ako celok sú nejakým spôsobom neutrálnym arbitrom medzi Spojenými štátmi a Čínou. Macron a ďalší politici z krajín vzdialených od Európy sa jednoducho všetci obávajú podľahnúť pokušeniu novej studenej vojny.

“Macronove nedávne komentáre sú dôkazom toho, že dokonca aj kardinálom ‘Západu’ je nepríjemná vízia medzinárodného poriadku, ktorá rozdeľuje svet na bloky,” napísal Peter Harris, nerezidentný spolupracovník washingtonského think-tanku Defense Priorities. “V tejto otázke je Macron možno v skutočnosti oveľa bližšie k priemernému svetovému lídrovi, než by si jeho kritici želali.”

Pred dvadsiatimi rokmi jeden z opovrhovaných obyvateľov “starej Európy” Jean-Francois Cope, hovorca francúzskej vlády, ponúkol jemnú ripotu ideológom vo Washingtone a ich spojencom, ktorí sa búchali do pŕs:”Starý” kontinent – kontinent, ktorý je vo svojich historických, kultúrnych, politických a hospodárskych tradíciách trochu starobylý – môže byť niekedy naplnený určitou múdrosťou a múdrosť môže byť niekedy dobrou radou.”