V piatok 8. septembra sa v Paríži začali majstrovstvá sveta v ragby zápasom, ktorý sľuboval epický zážitok pre všetkých fanúšikov tohto športu, a to súbojom francúzskeho tímu Les Bleus proti legendárnym All Blacks z Nového Zélandu. Dlho pripravovaný otvárací ceremoniál na štadióne Stade de France bol prezentovaný ako óda na Francúzsko minulých rokov, ktorá bola taká retro, že spôsobila niekoľko pálení pri srdci medzi progresívnymi hráčmi všetkých smerov.

Tu je pravidlo hry: pred tým, ako zaznie hvizd na znamenie začiatku súťaže, je na týchto významných medzinárodných podujatiach zvykom, že sa verejnosti a televíznym divákom pripraví veľkolepá šou, ktorá má navodiť atmosféru a vyzdvihnúť hostiteľskú krajinu. V prípade Majstrovstiev sveta v ragby 2023 sa organizátori rozhodli pre odvážny krok – v dnešnej dobe vzdať hold večnému Francúzsku inscenovaním Francúzska 50. rokov 20. storočia, ktoré vyžaruje vôňu teplého chleba a hrdo ukazuje úsmevy mladých dievčat tancujúcich v guinguettes. Dvadsaťminútové predstavenie režíroval herec Jean Dujardin, prezlečený na túto príležitosť za pekára, ktorý sa netají svojou vášnivou náklonnosťou k tomuto jednoduchému, pravdivému a hlboko zakorenenému Francúzsku.

To stačilo na vyvolanie hnevu ľavicových cenzorov. Ľavicový denník Libération obvinil organizátorov slávnosti z vyzdvihovania “zatuchnutého Francúzska” (une France rance), ktoré je reakčné a rasistické. Niektorí členovia X sa pýtali, či scenár nevymyslel Éric Zemmour.

“On est vraiment en France.” “C’est un village gaulois avec évidemment de la charcuterie.” “Les années 50, c’est cette image d’Épinal, celle que le monde entier connaît de nous.”
Euh… C’est Éric Zemmour qui a conçu la cérémonie d’ouverture de la coupe du monde de rugby ? pic.twitter.com/NaDl71MTn7

— Samuel Gontier (@SamGontier) September 8, 2023

Počas tohto obradu určite nebola núdza o klišé. Okolo Jeana Dujardina a jeho chlebíčkov sa ladne krútila primabalerína z Parížskej opery, ktorá skončila v náručí tohto opečeného zvodcu, aby si zatancovala pár krokov valčíka. Na zrekonštruovanom námestí francúzskej dediny sa skrížili cesty celebrít – michelinských kuchárov, spevákov, fotografov a renomovaných paštétárov, ktorí sa nebáli pozdvihnúť pohár vína na počesť Francúzska.

Skutočne príležitosť na výkrik gýča!

A čo z toho? Ceremoniál bol skutočne nasiaknutý gýčom, ale musíme byť opatrní, aby sme si o ňom nemysleli nič zlé. Nejde o to, aby sme žili v papierovej výzdobe, ale je príjemné užívať si čaro Francúzska, ktoré nám robí radosť. Klišé hrejú pri srdci a uspokojujú dušu, pretože evokujú stratený svet, ktorý existoval nie tak dávno. Mnohí Francúzi sa ho stále držia ako zakázanej pochúťky, ktorú si radi vychutnávajú, keď sa na nich nesústreďujú kamery vokalizmu. A mnohí z nich sú hrdí na túto sentimentálnu tapisériu, ktorá prehovára aj k srdciam mnohých cudzincov na celom svete.

Zlosť oslobodenej ľavice je ozvenou hnevu, ktorý cítili pred niekoľkými dňami, keď štáb francúzskej reprezentácie predstavil konečnú zostavu les Bleus: vo videoklipe príliš veľa bielych; príliš veľa dedín; príliš veľa rodín; príliš veľa terroir. Nebolo pochýb, že to všetko pripomínalo najtemnejšie dni našej histórie. Bez ohľadu na to, že ragbyový tím sa môže pochváliť istou mierou “rozmanitosti”: Romain N’Tamack je kamerunského pôvodu, Gaël Fickou má senegalského otca a Wallisiani Peato Mauvaka a Romain Taofifénua pochádzajú z tichomorskej oblasti. Nie sú však súčasťou schválenej rozmanitosti.

Svet ragby – ktorý v piatok večer vystúpil na pódium pred 80 000 divákmi a ďalšími 15 miliónmi, ktorí ho sledovali spoza obrazoviek (v tlači sa často vystihuje výrazom “hodnoty ragby”) – má vietor v plachtách, pretože na rozdiel od Libération sa nesnaží poučovať ani ničiť. Oslavuje spoločnú a šťastnú identitu, kde muži sú muži a ženy sú ženy. Opěvuje prednosti spojenia pohára červeného vína s plátkom mäsa a omáčky, a to všetko v dobromyseľnej atmosfére, kde žiaden výbuch ani násilie nenarušujú večierok – ako sa to, žiaľ, stalo pred niekoľkými mesiacmi vo finále Európskeho pohára vo futbale medzi Liverpoolom a Madridom na tom istom Stade de France.

Najvýnimočnejším – a musíme priznať, že aj najpríjemnejším – momentom otváracieho ceremoniálu nebol valčík Jeana Dujardina. Túto rozkošnú záležitosť zatienil výstup prezidenta Emmanuela Macrona na pódium. Keď vystúpil na pódium, aby predniesol otvárací prejav k poháru 2023, prezidenta Francúzskej republiky zasiahla búrka bučania a pískania, ktorá sa ozývala po celom Stade de France. Dlhé, dlhé sekundy sa snažil začať svoj prejav s patričným pokojom. Emmanuela Macrona vypískali už počas aprílového finále Francúzskeho pohára. Vtedy však oficiálna úprava záberov urobila toto poníženie diskrétnejším; objavilo sa len náhodou pri skenovaní amatérskych videí na sociálnych sieťach. Tentoraz však cenzúra neexistovala a zábery zhotovené na štadióne a premietané po celom svete urobili hmatateľnou veľkú chvíľu osamelosti prezidenta nenávideného vlastným ľudom.

Noviny Libération vyjadrili nepochopenie. Ako môže táto rugby milujúca verejnosť, tak tvrdohlavo reakčná, pískať na Macrona? Keď to počúvajú, Macron, ktorý sa chystá vrátiť uniformy do škôl a ktorý zakazuje abáje, je tiež neslávne známy reakcionár.

Títo úbohí ľavicoví novinári nepochopili absolútne nič: Francúzsko, ktoré je nadšené “hodnotami rugby”, je Francúzsko, ktoré nechce zomrieť a ktoré dokonale pochopilo, že Macron v najvyššej miere stelesňuje protiklad všetkého, čo v ten večer sprostredkoval Dujardin a jeho veselá skupina. Diváci na Stade de France pískali na muža, ktorý každým svojím činom prejavuje nenávisť voči večnému Francúzsku a má skutočne bizarný pohľad na svoju krajinu, ktorú považuje za “začínajúci národ”, ktorého jednoduchými ľuďmi a kultúrou pohŕda. Ragbyoví fanúšikovia majú povesť dobre vychovaných ľudí. To, že sa takto búria a pískajú, je dôkazom ich chladného hnevu na svojich vodcov.

Späť k športu: zápas sa skončil krásnym víťazstvom Francúzov nad Novozélanďanmi 27:13. Dúfame, že túto epizódu budeme vnímať ako metaforu intenzívnejšieho boja, ktorý sa vedie na inej úrovni a v ktorom jedného dňa zvíťazia krásne klišé nad nenávistnou škaredosťou, aspoň pre niekoľko pokrokových novinárov.