Gruzínsko urobilo osudovú voľbu

Tbilisi 27. októbra 2024 (HSP/Foto:Twitter)

Na tom, že tieto voľby budú pre krajinu osudové a určia jej budúce smerovanie, sa bezosporu zhodli nielen analytici a komentátori médií a politických mimovládok kolektívneho Západu, ale aj susedného Ruska a ďalších krajín združených v BRICS. Preto im všetky svetové médiá venujú mimoriadnu pozornosť. Pohľady z oboch strán názorového spektra sa vám pokúsime sprostredkovať

Médiá kolektívneho Západu po debakli mimoriadne nepresvedčivého „proeurópskeho“ referenda v Moldavsku začali vyjadrovať obavy, že vládnuca strana Gruzínsky sen si v sobotňajšom celoštátnom hlasovaní udrží kontrolu nad Gruzínskom a krajina sa rozíde so Západom.  Preto začali šíriť  obvinenia z manipulácie hlasovania, rozsiahleho politického násilia a zastrašovania zo strany vládnucej strany, ktorá podľa nich presadzuje ruské záujmy v krajine. Na ich veľký žiaľ sa táto ich „nočná mora“ stala realitou.

„Gruzínsky sen“ vo voľbách zvíťazil

Generálny tajomník vládnucej strany Gruzínsky sen – Demokratické Gruzínsko a starosta Tbilisi Kakha Kaladze oznámil víťazstvo strany v parlamentných voľbách. Vo svojom prejave zdôraznil význam tohto víťazstva pre národné záujmy krajiny.

Pritom oslavy víťazstva v centrálach oboch táborov začali ihneď po zverejnení protichodných exit prieskumov, ktoré si objednali opozícii naklonené (Edison Research) a provládne kanály a pritom každý predpovedal zdrvujúce víťazstvo svojej strane.

Pravidlá volieb

Voľby v Gruzínsku sa konajú podľa pomerného systému a strany musia prekonať päťpercentnú hranicu. Víťazná politická sila má možnosť predstaviť kandidáta na post premiéra. Na schválenie šéfa vlády a zloženia kabinetu je potrebná podpora 76 zo 150 poslancov. Hlavnými konkurentmi vo voľbách sú vládnuca strana Gruzínsky sen, ktorá uprednostňuje umiernené vzťahy s Ruskom, a konglomerát gruzínskej opozície, ktorý je podporovaný západnými dotáciami. Ak by štyri hlavné opozičné strany spoločne získali viac ako 50 % hlasov voličov, mohli by ovplyvniť zostavenie vlády, ale to sa im zjavne nepodarilo. V Gruzínsku nie je stanovený prah volebnej účasti, hlasy sú uznané za platné bez ohľadu na počet ľudí, ktorí prišli do volebných miestností.

Priebeh volieb

Šéf gruzínskej ústrednej volebnej komisie Giorgi Kalandarišvili uviedol, že parlamentné voľby prebehli v pokojnej atmosfére. Pritom opozícia jedným dychom so západnými médiami tvrdia, že fotografie a videá zverejnené na internete počas celého dňa ukazovali narušenia volebných miestností po celej krajine, pričom sa tvrdilo, že jedna volebná urna bola vyhodená na ulicu, a na záberoch bol zachytený politik z Gruzínskeho sna, ktorý údajne vhadzoval do inej urny hromadu hlasovacích lístkov. V meste Marneuli neďaleko hlavného mesta Tbilisi bol zbitý jeden opozičný pozorovateľ a neznáme osoby napadli miestnych novinárov.

Rovnako Gruzínsky sen obvinil opozičné strany z narušení priebehu volieb a uviedol, že polícia vyšetruje obvinenia, že opozičný politik udrel jedného z koordinátorov vládnucej strany pred volebnou miestnosťou. U horkokrvných Gruzínov sa však takéto narušenia dali predpokladať, najmä počas týchto významných volieb.

Vo volebných miestnostiach v zahraničí sa vytvorili bezprecedentné rady, aby mohli emigranti hlasovať v gruzínskych parlamentných voľbách. Opoziční aktivisti zverejňovali zápisnice z volebných miestností z niektorých zahraničných krajín, kde sa hlasovanie už skončilo. Medzi nimi sú Austrália a Kórea. Podľa zverejnených protokolov opozičné strany celkovo viedli, čo sa po sčítaní hlasov potvrdilo. Podobne ako v moldavských voľbách i tu sa ukázalo, že emigranti žijúci v zahraničí majú značne odlišné názory ovplyvnené západnými médiami narozdiel od tých, ktorí žijú v krajine a cítia oveľa viac tlak zodpovednosti za svoju voľbu.

Výsledky volieb

Na voľbách sa zúčastnilo osemnásť strán. Podľa údajov Ústrednej volebnej komisie (ÚVK) po sčítaní hlasov z 99 % volebných miestností získala vládnuca strana 54,2 % hlasov , čo jej umožní samostatne zostaviť vládu. Do parlamentu sa dostali aj strany Koalícia za zmenu s 10,81 % hlasov, Saakašviliho Jednota – Národné hnutie s 10,07 %, Silné Gruzínsko s 8,72 % a strana Za Gruzínsko s 7,73 %. Štyri opozičné strany dokopy získali len 37,33 % hlasov. Ostatné strany neprekročili päťpercentnú hranicu zvoliteľnosti.

V zahraničí síce strana Gruzínsky sen získala len 17,7 % hlasov, ale scenár referenda v Moldavsku sa opozícii zopakovať nepodarilo.

Opozícia výsledky spochybňuje

Štyri hlavné opozičné bloky v Gruzínsku sú hlboko rozdelené a zrejme by neboli schopné konštruktívne spolupracovať, ani keby sa im podarilo pripraviť Gruzínsky sen o väčšinu.

Zo strany gruzínskej radikálnej opozície bolo oznámené, že je pripravená uznať výsledky parlamentných volieb z 26. októbra, ktoré vyhlási ÚVK, len v prípade vlastného víťazstva. Očakáva sa, že v dôsledku porážky sa opozícia pokúsi zorganizovať majdan s podporou Západu.

Gruzínska prezidentka Salome Zurabišviliová, ktorá v parlamentných voľbách 26. októbra otvorene podporovala opozíciu, sa sťažovala, že sa nemohla dovolať vedúcim pracovníkom ministerstva vnútra krajiny, aby sa vyjadrili k viacerým incidentom vo volebných miestnostiach.

Situácia v hlavnom meste bola po sobotňajších voľbách prekvapivo pokojná. V nedeľu sa však všetko môže zmeniť: opozičné strany oznámili, že výsledky volieb neuznajú. Už prisľúbili, že svojich priaznivcov vytiahnu do ulíc. Všetky hlavné opozičné strany: Jednotné národné hnutie, Koalícia za zmenu a Silné Gruzínsko odmietli uznať výsledky volieb. Protesty sa majú začať už v nedeľu.

Generálny tajomník vládnucej strany Gruzínsky sen Kaladze na to poznamenal, že opozičné strany v Gruzínsku podľa neho „nemajú podporu ľudí“ a nemajú možnosť uskutočniť v krajine prevrat. „Ak sa niekto odváži urobiť nezákonné kroky, bude nasledovať veľmi tvrdá reakcia zo strany štátu,“ dodal.

Z čoho pramení nevôľa kolektívneho Západu?

Zakladateľ a predseda strany Gruzínsky sen Bidzina Ivanišvili, ktorý zbohatol v Rusku v 90. rokoch, sa dostal k moci v roku 2012 a okrem prozápadných názorov presadzoval aj pragmatickú politiku voči Rusku. Hoci trval na tom, že Gruzínsko je na ceste k vstupu do EÚ znepriatelil si Západ obvinením „zástancov globálnej vojny“ zo snahy zatiahnuť Gruzínsko do vojny s Ruskom a vytvoriť tak popri Ukrajine druhý front. Gruzínsky sen taktiež presadil zákon, ktorý označuje mimovládne organizácie, médiá a skupiny pre ľudské práva podporované zahraničím za „zahraničných agentov“, a prijal zákon, ktorý v skutočnosti zakazuje všetky verejné zmienky o komunite LGBTQ+, núti vysielateľov cenzurovať takýto obsah a zakazuje podujatia Pride. Pochopiteľne najväčším tŕňom v oku je pre Západ snaha Gruzínskeho sna o normalizáciu vzťahov s Ruskom napriek západným sankciám.

Úloha mimovládnych organizácií

V Gruzínsku pôsobí viac než 4000 mimovládnych organizácií (NGOs), ktoré sa zameriavajú na rôzne oblasti, ako sú ľudské práva, sociálna spravodlivosť, životné prostredie, vzdelávanie, zdravotníctvo a pochopiteľne „podporu demokracie“. Medzi najvýznamnejšie gruzínske mimovládne organizácie patrí napríklad Transparency International Georgia, ktorá monitoruje korupciu, Human Rights Education and Monitoring Center (EMC), ktorá sa zaoberá ľudskými právami, a Georgian Young Lawyers’ Association (GYLA), ktorá poskytuje právne poradenstvo a podporuje spravodlivosť a pochopiteľne aj Nadácia pre otvorenú spoločnosť (Open Society Georgia Foundation, OSGF), ktorá je súčasťou siete nadácií Open Society Foundations založenej Georgeom Sorosom. Táto nadácia sa angažuje v podpore tzv. demokratických hodnôt, právneho štátu, ľudských práv a sociálnej spravodlivosti v Gruzínsku. Pochopiteľne väčšina týchto mimovládok financovaných kolektívnym Západom sa aktívne zapája do spoločenského a politického života krajiny. Napríklad Medzinárodná spoločnosť pre spravodlivé voľby a demokraciu (ISFED), mimovládna organizácia so sídlom v Tbilisi, vo svojom vyhlásení uviedla, že „počas hlasovania boli v celej krajine zaznamenané incidenty a porušenia“. Väčšina týchto mimovládok aktívne vystupovala proti spomenutým legislatívnym krokom strany Gruzínsky sen v oblasti zákona o zahraničných agentoch, LGBTQ+ a pride pochodov.

Európske sny sa rozplynuli?

Gruzínsko získalo v decembri štatút kandidátskej krajiny EÚ, ale jeho žiadosť o vstup do bloku bola zmrazená po prijatí množstva právnych predpisov, ktoré podľa európskych byrokratov obmedzujú politické práva a občiansku spoločnosť. V máji Gruzínsky sen presadil zákon, ktorý označuje mimovládne organizácie, médiá a skupiny pre ľudské práva podporované zahraničím za „zahraničných agentov“, a prijal zákon, ktorý v skutočnosti zakazuje všetky verejné zmienky o komunite LGBTQ+, núti vysielateľov cenzurovať takýto obsah a zakazuje podujatia Pride.

Úrady použili na rozohnanie protestov proti tomuto kroku slzotvorný plyn a obušky, čo podľa západných médií pripomína taktiku, ktorú používa Kremeľ na potlačenie nesúhlasu v Rusku, a organizátori boli údajne zadržaní a zbití vo väzbe. Spojené štáty uvalili sankcie na politikov a policajtov Gruzínskeho sna v súvislosti s potlačením protestov. Snáď všetci príčetní ľudia, ktorí nemajú historickú amnéziu si však spomenú na to, ako boli napríklad vo Francúzsku potlačené protesty „Žltých viest“ či nedávne politické a rasové protesty v samotných USA.

Opozícia a odborníci dávajú vinu za rýchly odklon Gruzínska od EÚ a priklonenie sa k Rusku Ivanišvilimu, najbohatšiemu mužovi krajiny a zakladateľovi Gruzínskeho sna, ktorý má výraznú osobnú kontrolu nad stranou, súdnictvom a štátom.

Prízrak vojny

Hrozba vojny sa stala leitmotívom volebnej kampane. Opozícia sa obáva „ruskej invázie“ a ako príklad uvádza udalosti na Ukrajine. Poslanci Gruzínskeho sna hovoria o možnom konflikte ešte častejšie. A zdôrazňujú: keby nebolo nás, všetko by sa už začalo. Vládnuca strana sa rozhodla túto tému prezentovať aj na predvolebných plagátoch: na niektorých uliciach sú transparenty s heslom „Žiadna vojna – zvoľte mier!“, rozdelené na dve časti. Na ľavej strane sú čiernobiele fotografie zničeného Mariupola, na pravej strane slnkom zaliate gruzínske mestá.

„Spomínam si, čo mi povedal bývalý premiér Irakli Garibašvili,“ tvrdí Ivanišvili. Hovoril s ním vysokopostavený predstaviteľ jednej západnej krajiny. Irakli sa opýtal: „Áno, ale ako si predstavujete, koľko dní môžeme bojovať s Ruskom? Koľko dní môžeme vydržať?“ Dostal odpoveď: tri alebo štyri dni. Povedal: „A len za tie tri alebo štyri dni nás necháte zničiť?“ Odpovedal údajne: „Je vás tri alebo štyri milióny. Za tri alebo štyri dni vás všetkých nezabijú. Potom môžete začať partizánske hnutie v lesoch. My vám pomôžeme a vy budete bojovať odtiaľ,“ uvádza Ivanišvili. Natíska sa paralela s prísľubami Borisa Johnsona Ukrajine a státisícmi zmarených životov a zničeným hospodárstvom…

Niet divu, že na obyčajných Gruzíncov to funguje. Zvlášť keď augustová vojna z roku 2008 je stále boľavou témou, ktorá vyvoláva vlnu emócií. „Bola to Saakašviliho (zakladateľa opozičného Jednotného národného hnutia) chyba, vyprovokoval vojnu tým, že strieľal na mierové jednotky. Ale čas lieči a na všetko zlé sa zabudne. Rusi a my sme pravoslávni. To je veľmi dôležité. Gruzínsko nepotrebuje vojnu, najmä nie s našimi susedmi,“ hovorí Valerij Giorgidze, veterán gruzínskeho ministerstva vnútra. Konflikt s Ruskom si neželajú ani tí mladší.

Historické ohliadnutie

Ak chceme pochopiť aktuálny rozkol v krajine a napätú politickú a spoločenskú situáciu počas volieb, musíme sa vrátiť do nedávnej histórie.

V Gruzínsku priniesol politický vzostup ultranacionalistu Zviada Gamsachurdiu, od roku 1988 až do jeho smrti v roku 1992, do regiónu sériu medzietnických stretov a napokon aj malých vojen. Gamsachurdia a jeho spojenci používali hrubú rasistickú rétoriku proti gruzínskym etnickým menšinám, vytvorili ozbrojené milície, aby ich zastrašovali a napádali, a zbavili ich  oblasti to jest Abcházska, Adžarska a Južného Osetska autonómneho štatútu v čase, keď sa Gruzínsko snažilo získať nezávislosť od Moskvy. Gamsachurdia a jeho strana, na základe ultranacionalistickej platformy („Gruzínsko pre Gruzíncov“), v roku 1991 vyhral gruzínske prezidentské voľby s 86 % hlasov a väčšinu v parlamente v roku 1990, pričom väčšina Osetíncov, Abcházcov a Adžarov voľby bojkotovala. Kvôli Gamsachurdiho diktátorským tendenciám sa mu jeho priaznivci čoskoro odcudzili a v roku 1992 bol vyhnaný z Tbilisi a zabitý. Vtedy však už bolo gruzínsko-abcházske napätie príliš vysoké a Gamsachurdiov nástupca, bývalý sovietsky minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze, odstúpil od nedávno uzavretej dohody medzi Gamsachurdiom a Abcházskom podľa ktorej mal byť zvolený nový Abcházsky parlament, v ktorom mala byť väčšina kresiel vyhradená pre etnických Abcházcov, čo v rokoch 1992–1993 vyvolalo gruzínsko-abcházsku vojnu. Zanechala 10 000 mŕtvych a 20 000 zranených.

Menšia, veľmi krátka vojna alebo skôr súbor potýčok s Južným Osetskom si vyžiadal takmer 1 000 mŕtvych a približne 2 000 zranených. V polovici 90. rokov sa všetky tri gruzínske autonómie stali de facto nezávislými a zostali nimi až do roku 2005, keď sa Adžarsko vrátilo pod gruzínsku kontrolu.

Po zvrhnutí Ševardnadzeho ružovou revolúciou sa totiž veci zmenili. Počas svojej prezidentskej kampane Saakašvili sľúbil, že akýmkoľvek spôsobom znovu integruje odštiepenecké republiky s Gruzínskom a začal rehabilitovať obraz Gamsachurdiu. Ševardnadze nechal zmrazené konflikty zmrazenými a pokúsil sa vrátiť odštiepenecké republiky prostredníctvom rokovaní, ktoré však nikam neviedli. Saakašvili sa prostredníctvom prevratov v rokoch 2003 a 2004 zameral na odštiepeneckú a de facto nezávislú Abcháziu a Adžarsko.

Abcházsko a Južné Osetsko posilnili svoju faktickú nezávislosť po ďalšom gruzínskom konflikte – vojne v Južnom Osetsku v auguste 2008. Gruzínsko túto vojnu prehralo, čo bolo spôsobené pokusmi nacionalistického gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho oživiť Gamsachurdiov ultranacionalizmus v umiernenej podobe a zmocniť sa Južného Osetska silou. Rusko a niekoľko ďalších štátov uznalo štátnu nezávislosť Abcházska a Južného Osetska. A to zostáva kameňom sváru medzi oboma susednými krajinami doteraz.

Ak máte záujem dozvedieť sa viac o technológii farebných revolúcií na Ukrajine, Gruzínsku, Juhoslávii či arabskom svete, informácie nájdete v knihe vydavateľstva TORDEN „Ukrajina za hranou“ amerického historika Gordona M. Hahna, odkiaľ je aj tento krátky historický exkurz.

Prečítajte si tiež:

• Gruzínsko čakajú nepokoje. Opozícia neuznala výsledky včerajších volieb
• Vo voľbách v Gruzínsku zvíťazila vládnuca strana Gruzínsky sen, naznačuje exit poll